rozlúčka jednej noci

 Mne je však zima. Zabalený do teplej deky, tíško sedím na stoličke a nesmelo vyťukávam do klávesy písmenko po písmenku. Svedectvo dnešnej noci budú niesť v sebe len moje prsty. Myseľ by najradšej vypla. Oči radšej nevideli. Únavou ich nemôžem zavrieť.

 Už iba pár hodín a hviezdy na oblohe sa premenia v ďalšie nové ráno. Nemám už veľa času. Pár hodín do východu strávim v myšlienkach s ňou. S „tou“ osobou, nech je kýmkoľvek.

 Ak priložím k hrudi svoj páperový vankúš, možno aspoň na chvíľu ucítim, možno aj začujem, ako v tichosti, ako vianočné prekvapenie, vychádza z izby s mojou zelenou košeľou na sebe. S jemným závanom parfumu a čerstvého nočného vánku obďaleč. Možno.

 Ak želanie bude dostatočne silné, možno opäť uvidím jej ihrajúce oči, pri spomienke na animovaný film, z ktorého názvu vanie chlad. Doba ľadová, akoby vykresľujúca naše pohľady dnešku.

 Ten pohľad, vo svojej mysli, práve chytám do dlaní, ako vtedy, keď som jej tu, iba kúsok od nás nad vodou Dunaja, daroval kvietok, jednoduchý ako ona sama, zvaný sedmokráska.

 Lupienok po lupienku... V tej chvíli sa oči zvláštne leskli. A ja som cítil srdce. Ako bilo. Celá sa triasla. Ja tiež. Taká hlúposť a tak dokázala rozrušiť jedného i druhého...

 Ten cit je ako voda v studni uprostred suchého a horúceho leta. Ako teraz. Podobne ako mrazom vo mne, i jeho následkom časom vyprchá. Návrat je možný, no pravdepodobne neistý.

 Stretnutie iba zčasu-načas. Už nie za potrebou objatia. Sklonené pohľady k zemi, trocha ináč rozrušené. Iba tuctový pozrav;

 „čauko“.