- Tresk! - Buchla starká dverami, po tom čo sa ma neúspešne snažila zobudiť. Pretrel som si oči, vyskočil z postele a s buchotom som zmizol za dverami spálne. Prejdem chladnú chodbu, sledujúc čerstvé stopy, ktoré dávajú tušiť, že "niekto" sa práve vrátil z maštale. Stisnem chladnú kľučku dverí, prekročím prah kuchyne a zazriem starkú sediacu pri peci, čistiacu svoje "zablatené" čižmy.
- No konečne, dobré ráno... Choj mi kúpiť dve cibuľky cesnaku, tu máš dajaké oné, keď bude chýbať, že sa odo mňa, povedz... - V momente mi spravila ranný program. Keď som začul, pri vychádzaní z domu a prechádzaní záhradou, hlasné zachrípnuté - mheeee, - hneď som vedel, čo bude mojou dnešnou náplňou.
O päť minút držím v ruke nákupný košík, vložím doň chlieb a mierim pred pult so zeleninou a ovocím. - Môžem? Dva strúčiky cesnaku. - Ozve sa zo mňa. Predavačka sa na mňa neveriacky pozrie a pre istotu sa ešte raz spýta, či skutočne dva strúčiky. Horúčava a nevyspatosť jednoducho urobili svoje.
Starká sa mi "poďakovala" za nákup a ukázala prstom do okna, za ktorým stála lenivo postávajúca koza. - Tu máš kus chleba a slaninu... Choj za tou sviňou, nak sa pasie, musím brhliť maštaľ... Majú tam riadne nasratô! - Sviňou myslela dotyčnú kozu. Pobral som sa do záhrady, smerom k postávajúcemu domácemu zvieraťu. Schmatnem povraz a ťahám ju do zadnej časti záhrady. Medzitým som sa párkrát potkol, zatiaľ čo pobehovala okolo mňa, omotávala ma. Konečne som dorazil ku stromu, o ktorý som ju "chuderu" priviazal. Posadil som sa do bezpečnej vzdialenosti, otvoril časopis... Stačila chvíľa počúvania jej mhékania, pozerania do slnkom ožiareného papieru a už je počuť dunenie v hlave, prípadne piskot v ušiach. Pozriem na ňu, vidím, že okrem nepríjemného, no ustávajúceho mhékania, ďalej spokojne mľaská, tak sa naďalej venujem sebe. Privrel som oči, - Zzzzz... - neprešlo päť minút a moja myseľ sa už nachádzala niekde mimo reality, v inej dimenzii.
- Mľask! - Otvoril som oči a pred sebou vidím pysk a jazyk kozy, bliakajúcej na celú ulicu, pasúcej sa pri mojej hlave, prípadne na nej. Za plotom registrujem aj hlasné - Hahahacheche! - Posunul som sa do ešte bezpečnejšej vzdialenosti. Na chvíľu zavládol pokoj.
Prešla sotva hodina, no ticho opäť prerušilo jej šialené bliakanie. Pozriem na ňu a čo som nevidel. Celá je zamotaná v povraze. Od rohov po kopytá. Začínam rozumieť, prečo ju prezýva sviňa. Štvrťhodinový boj je vyhratý, tak som sa zas usalašil do trávy na deku a snažil sa príliš nevnímať nepríjemné zvuky nesúce sa od neďalekej krčmy, traktora z ulice, koniec-koncov aj od starkinej "svine".
O niekoľko hodín prišla starká so záhrady s tým, že už ju môžem odniesť do maštale. Hneď ako dopovedala, zdúchla. A mne, mimochodom už dosť zúrivá koza, ostala na krku až do konca. Unavený od tepla, neuvedomujúc si ani čo robím, som odviazal povraz od stromu. Len čo som ju začal posúvať, vytrhla mi lano zo zovretia a naháňačka sa začala. Starká zatiaľ bezstarostne oberala jahody. Keďže záhrada nie je moc veľká, je zvyknutá na pasenie "rohatých" aj čo sa týka hnedastých, smradľavých stôp po nich... Keď som chcel vyletieť bránou do prednej časti záhrady, noha sa šmykla a skončil som v niečom, v čom, neodporúčam nikomu skončiť. V hnojisku plnom kdečoho voňavého... Kým som si uvedomil, v čom sedím, sviňa sa zatiaľ prehnala okolo mňa do prednej záhrady, tam priamo do maštale, do ktorej v tej chvíli starká vkladala seno. Ďalej som už nemal česť vidieť, čo sa deje ďalej. Keď som išiel, po "kúpeli" okolo maštale, inkriminované zviera ležalo potichu v maštali, sem-tam pohlo uchom a odfukovalo ďalej.
