Pomaly dojedám, mimochodom veľmi mastnú praženicu. - Už nevládzem... - Odvetím. - Už nevládzeš, čo... Dám ti ešte kus, nech nemusím sviniam vyhadzovať. - Chvíľu to vyzerá, že ma pochopila, no vzápätí sa opraví a kladie mi ďalšiu porciu praženice. Keď sa snažím odporovať, dočkám sa len rozkazu - Nepiskuj a jedz! -
- Jano nejde. Vyberieme sa dade sami, za Predsuchú či kam. Vezmem aj to kravisko, nech sa pasie, furt tam len hnije... - Zaznie starkin verdikt.
Vzal som vedro, ktoré aj tak využijem minimálne a "švihám" von. Kým prišla starká, spoločnosť mi robila len krava. Tá, na rozdiel od kozy, zatiaľ v kľude stojí, prípadne niečo zo seba vypustí... No, radšej si nevšímam. Na tieto "veci" nemám zrovna dobré spomienky. Ani rozmýšľať sa mi nad tým nechce v takej horúčave, čo je dnes. - Nejaká tá búrka by bodla. - Preblysne mi hlavou. Pozriem však na oblohu a po oblakoch, žiaľ, ani stopy. O chvíľu sa z brány vyrúti starká s vedrami naľavo aj napravo. Sem-tam sa ešte ohmatá, či niečo nezabudla, aj keď si myslím, že určite niečo zabudla a "štartujeme" asfaltkou smerom do doliny.
Uf, páľava je hnusná. Čím ďalej, tým pomalším krokom ideme, len Malina ide popredu. V niektorých momentoch sa stráca aj s nášho dohľadu. Keď zistí, že už je unavená aj ona, lahne si doprostred cesty a nepohne s ňou takmer nič. Ani nákladné auto, zvážajúce drevo z hôr. Spokojne si odfukne, odtrhne ďatelinu z okraja cesty a leží ďalej... Ja idem zatiaľ popredu. Ako si s kravou poradila starká, neviem, no ani nie o minútu, sú mi za pätami.
Starká zišla z cesty na lúku a položila vedro. Pravdepodobne to znamená, že naša púť s Malinou za malinami je u konca. Len púť... Tá hlavná časť, ešte len začína. Kým som sa spämatal a položil vedro, moja staršia príbuzná už bola vo svojom živle. Maliny jej pribúdajú kozmickou rýchlosťou a ja len stále prázdne vedro, no v žalúdku sú ich už desiatky.
Prešla hodina, dve, tri... Spolu s oblakmi na oblohe a mojím žalúdkom, sa pomaly napĺňa aj tretie starkine vedro. Páľava, čím ďalej, tým väčšia. Ešte do toho dusno začína byť. No čo. Či to je alebo nie je sexi, vyzliekol som tričko a položil na trávu, nech sa suší. Hodil som vedro s ruksakom opäť na seba, ešte jedno očko hodilo pohľad na Malinu, brodiacu sa potokom a nechal som sa unášať pichľavým, no mňamkovým svetom malín.
Čas ubieha až zrazu zacítim na hlave jednu kvapku, dve... No jasné. Konečne sa zamračilo, pridal sa vietor a začal ofúkavať rozpálenú pokožku. Otočil som sa, že reku si dám na seba tričko, pretože mi ba dokonca chladno začínalo byť. A hľa! Čo nenájdem. Naša "malinová" krava, v skutočnosti zablatená pomaly po hlavu, leží na mojom, pre istotu už len v nedávnej minulosti, bielom tričku. Ja len dúfam, že to čo má všetko na sebe, je fakt len blato a nič iné, s čím mám už nepríjemné "pracovné" skúsenosti. Tak som ju nechal, nech leží, aj tak s ňou nepohnem. Keďže, ak ma oči neklamali, starká sa nechystala ukončiť malinovú eufóriu, aspoň som sa posadil na skalu zavrel oči a vhupol do inej dimenzie...
- Tresk! - Praštilo, že bol z toho šok takmer. - Sakra, kde je krava?! - Opýtal som sa seba. Starká v momente dobehla a spýtala sa ma už otázku, ktorú som si položil sám sebe vo svojej mysli. No, ale odpoveď "ja už neznaju". Samozrejme, maslo na hlave som mal ja... Kašľať na kravu, hádam nejaký ten rozum má.
Nám nezostávalo nič iné, ako nájsť nejaký prístrešok alebo zmoknúť do poslednej nitky. Prístrešok sa nenašiel, tak sme si sadli na okraj asfaltky, vedúcej lesom. Nemám potrebu, aby niekde na lúke do mňa treskol blesk. Nakoniec sme sa predsa len doťarchali domov prostredníctvom lesníckeho auta... Premočení, doslova premočení sme vystúpili z auta, no a na dvore nás čaká (ne)príjemné prekvapenie - nezvestná krava Malina, priamo pred vchodom do domu, uprostred chodníka lozvalená odfukuje, prípadne zabučí, či otrasie všetko blato na čerstvo natretú stenu...
