Keďže dlhodobo žijem a pracujem vo Veľkej Británii, moja cesta viedla z letiska Londýn Gattwick do Biarritz vo Francúzsku, kde som hneď pred letiskovou halou nastúpil na autobus číslo 14, ktorý ma za 1 euro odviezol na železničnú stanicu Garre de Bayonne. Chytil som posledný predpoludňajší vlak do Saint Jean Pied de Port, čo je východiskovým bodom Camino Frances. Vláčik motoráčik bol preplnený dychtivými pútnikmi z celého sveta. Lístok za 10 eur nebol až taký drahý. Väčšinu cesty som debatoval z jednou pútničkou z Kalifornie.
Po zakúpení Credentialu (špeciálneho pasu pre pútnikov) za 2 eurá v turistickej kancelárii, sme sa zväčša ubytovali hneď vedľa v ubytovni. Každý ešte pojedol to, čo si priniesol a pred 22.00 sme zaľahli, v netrpezlivom očakávaní, čo prinesú budúce dni.
Ak som vedel, že prvý deň, do Roncesvalles je najťažší, skutočnosť ďaleko predčila moje očakávania. Stúpanie z nadmorskej výšky asi 150 do takmer 1.200 metrov počas cca 15 km, potom krátky oddych pri ubytovni Orisson, kde niektorí ostali na noc, potom ešte asi 5 km hore. V najvyššom bode sme z asfaltovej cesty zišli pár metrov dole, kde sa chodník rozdeľuje. Vpravo vedie dlhšia, menej strmá cesta, vľavo pomerne prudký chodník s povrchom plným kameňov, koreňov a výmoľov. Fyzicky som už ozaj čerpal zo zvyškov síl, nestačil som s dychom a srdce mi búchalo tak, že som si myslel, že ma to roztrhne.
Veľmi hlúpo som sa rozhodol pre kratšiu cestu. Kolena dostávali opäť riadne zabrať. Keďže som nevládal, sadol som si na vyvýšený okraj chodníka. No, sadol..., presnejšie by bolo že som dopadol na zadok na okraj chodníka. Keď som sa horko ťažko po niekoľkých minútach pozviechal, z opasku sa mi odoplo puzdro s mojim malým kompaktným fotoaparátom, čo som zistil až po ďalšom dosadnutí. Asi o kilometer nižšie. Keď som sa potom pozrel späť, kam by som sa mal vrátiť pohľadať ho, predstava tej cesty hore a späť, vyčerpanie a smäd ma primäli urobiť ďalšie hlúpe rozhodnutie... Pokračovať ďalej a dúfať, že ho niekto nájde a prinesie dole na albergue (všeobecný názov pre pútnické ubytovne). Nestalo sa, takže som na druhý deň ráno absolvoval tie posledné asi 4 kilometre späť hore a potom dole, ale nič som už nenašiel. Ani ma tak nemrzela strata fotoaparátu, ako tie fotky z prvého dňa.
Po prvom dni som si pomyslel, že už viem, čo cítili ľudia v rukách španielskej inkvizície.
Druhý deň som teda začal s nadpracovanými ôsmimi kilometrami, preto som si etapu trochu skrátil oproti pôvodnému plánu a prespal som v Zubiri. Stretol som tam milú osôbku zo Seattlu v USA, s ktorou sme debatovali o filme "Samotár v Seattli" s Tomom Hanksom v hlavnej úlohe. Jeden z mojich obľúbených filmov. Samotná cesta už bola pohodovejšia, viac roviny, nie až také stúpania a klesania ako prvý deň.
Tretí deň nás, stále pre teplotách vyše 30 stupňov, zaviedol do známeho mesta Pamplona. Našťastie tam po uliciach nepobiehali žiadne býky. Pomerne plochá, resp. mierne klesajúca, cesta viedla okolo kláštora sv. Štefana, kde nám staršia mníška porozprávala veľa o histórii samotného kláštora, aj jeho okolia a nakoniec nás napojila príjemne chladnou vodou.
To, že Camino netreba brať na ľahkú váhu, dokazovali aj malé pomníky okolo chodníka na miestach, kde svoju púť, aj tú životnú skončili niektorí pútnici v predchádzajúcich rokoch. Počas celej trasy až do Santiaga som ich narátal jedenásť.
V Pamplone som prespal v albergue blízko katedrály, ktorá bola úžasná a to som ešte nevedel, aké ďalšie ma čakajú. Využil som príležitosť, že tam bola jedna mladá zdravotná sestra, tiež na púti, ktorá ukazovala mladému nemeckému páru, ako si správne ošetriť pľuzgiere na nohách, aby som zistil, že som si to predstavoval trochu inak. Veľmi sa mi to zišlo v nasledujúcich dňoch. Ako každý pútnik, aj ja som si vychodil nejaké pľuzgiere, ktoré spôsobovali, že som mal pocit, akoby som bosý stúpal po rozbitom skle. Asi po dvoch týždňoch sa mi zahojili úplne.
Bolel ma celý človek, ale ani raz som si nevynadal do idiotov, že som sa dal na takú blbosť. Vedel som, prečo som to chcel a že nič nie je zadarmo.
