Nie vždy ste si istí, ktorým smerom sa máte vybrať hneď ráno. Niečo podobné sa mi stalo aj pri odchode z albergue v Burgose. Šiel som intuitívne, v smere, ktorým som sa tam dostal. Trochu lepšie sa mi kráčalo, keď som sa, asi po polhodine stretol s jedným starším Talianom. Zmesou všetkých možných jazykov sme komunikovali, aby sme sa navzájom ubezpečili, že ideme správne, až sme sa nakoniec dostali k značke, ktorá nám to potvrdila. Na Camine je ozaj umením zablúdiť. Potom to bolo väčšinou po rovine, asi po desiatich kilometroch mierne do kopca a okolo deviatej hodiny raňajky v bare, kde mal chlapík na stene pripevnené bankovky a malé vlajky z celého sveta, vrátane slovenskej dvadsať korunovky a českej sto kačky, ale aj bankovky z Indie, Japonska a Tadžikistanu. Po raňajkách mi majiteľ, len tak, dal prívesok - medailu Panny Márie.
Posledné kilometre do cieľa v Hontanas ubiehali dosť pomaly. V dedine je zaujímavá pustovňa sv. Brigity Švédskej.
Aby som doplnil vypotený objem tekutín, dal som si v miestnom bare veľké pivo, ktoré mi barmanka načapovala do pohára, vytiahnutého z mrazničky, takže spočiatku som mal na dne pohára zmrznutú vrstvu piva...
Večer bola omša pre pútnikov. Mali sme anglicko-španielske texty, spievali sme spolu s kňazom po španielsky. Po omši si ten kňaz zavolal všetkých pútnikov dopredu, každému dal "patriarchálny krížik" https://en.wikipedia.org/wiki/Patriarchal_cross na šnúrke, položil ruky na plecia a požehnal ho. Neskutočný duchovný zážitok.
Až na jeden strmý výstup a potom hneď prudké klesanie bol nasledujúci deň úplne pohodový. Skončil som v Boadilla de Camino. V albergue, kde do ulice trčí na prvý pohľad polozhnitá brána, ale vnútri je taký menší raj. Super zariadený dvor, vrátane malého bazéna, dobrý bar, príjemné prostredie, výborná obsluha. Správca sa ma opýtal odkiaľ som (väčšinou si mýlili Slovensko a Slovinsko) a keď som odpovedal, ozval sa: "Ahoj, ako sa máš?" Samozrejme, bol to Španiel. Trochu som sa čudoval, lebo zvyčajne sa človek takto náhodne z cudzej reči ako prvé naučí vulgarizmy...
Na dvore som, o stenu opreté, našiel niečo ako drevené sane, so zárezmi na spodnej strane, do ktorých boli natlačené ostré ploché kamienky. Dozvedel som sa, že to slúžilo na mlátenie obilia. Ťahali to kone po humne, kde bolo na zemi obilie.
18.9., teda ďalší deň, bola pohodová cesta. takmer stále po rovine, po dobrých chodníkoch, väčšinou okolo kanála, resp. cesty. Do Carion de los Condes som došiel tesne pred dvanástou a ubytoval som sa v Albergue de Santa Maria. Ubytovňu spravujú mníšky augustiniánky. Opäť hlboký duchovný zážitok večer o 18.00 pri modlitbách so spevmi z Taizé, potom na omši s požehnaním pre pútnikov. Chvíle, ktoré sa vryjú hlboko do pamäti.
Pohoda, pokoj, relax.
