S výnimkou prvých asi troch kilometrov, ktoré viedli hore stŕmou úžľabinou, bola cesta celý deň pokojná, bez extrémov. Iba krátke stúpania a krátke klesania.
Portomarin je pomerne útulné mesto na kopci. Dominantou je kostol, ktorý má dosť zvláštny tvar.
Hneď ďalší deň sa zopakovala raňajšia hustá hmla a strmý výstup hore úžľabinou. Asi okolo deviatej sa vyčasilo, ale asi to bolo najskôr tým, že cesta viedla vysoko po hrebeni. Po chvíli zas klesala, chvíľu viedla po bežnom lesnom chodníku, potom zas okolo cesty. Do Palas deRei som dorazil tesne pred jednou. Na albergue som sa stretol s Poliakmi, ktorí už dlhé roky žijú v Kanade. Starší pán spal na posteli vedľa mňa, len za preglejkovou prepážkou. V živote som nikoho nepočul tak nahlas chrápať...
Pri zaslúženom pohári piva som sa potešil, keď som konečne začul Slovenčinu, ale keď na to došlo, tak to boli Slovenky v mojom veku, dlhodobo žijúce v Kanade.
V tretí októbrový deň som premýšľal, či dôjsť až do Arzuy, alebo si nechať pár kilometrov na ďalší deň. Nakoniec som sa rozhodol, že sa zariadim podľa toho, ako sa budem cítiť a či budem okolo jednej popoludní v blízkosti mesta, pretože som si potreboval vyprať prádlo a povešať ho na šnúry, aby stihlo vyschnúť do večera.
Do cieľa som dorazil okolo 13.20 a ubytoval som sa v jednej z prvých ubytovní. Albergue "Don Quijote" mi rezala jednak svojim štýlom, ale aj preto, že tento román milujem. Prečítal som komplet obidve časti, čo je v Angličtine vyše 1.100 strán. Úplne som si zmenil predstavu o čom táto slávna kniha je.
Dal som si vyprať v práčke za tri eurá a sám som si pritom vychutnával veľké chladené vo vedľajšom bare. Ani som nemyslel na to, že sa moja cesta blíži ku koncu.
