Vyžadoval ak nie priamu účasť na korupcii, tak aspoň jej toleranciu. Väčšina Rusov to však videla ako prijateľný kompromis, ktorý im viac než dostatočne vyrovnalo zlepšenie ich materiálnych podmienok.
Štvrtého decembra 2011 boli požiadaní, aby vo voľbách dali (pro)Putinovskej strane Jednotné Rusko väčšinu v dolnej komore ruského parlamentu. Vtedy ešte prezident Medvedev a premiér Putin dali všetkým na vedomie, že si plánujú vymeniť funkcie. Mnohým Rusom nebola predstava večnej Putinovej vlády po chuti. Po svetovom finančnom kolapse v roku 2008 sa ekonomický rast krajiny spomalil a ani Putin, ani Medvedev neponúkali žiadny program, ktorý by zmenil ekonomickú závislosť Ruska na vývoze surovín alebo ktorý by im ponúkol možnosť postupu na spoločenskom rebríčku. Mnohí z Rusov vnímali tieto voľby ako poslednú možnosť zabrániť stagnácii a na základe toho aj volili.
Podľa odhadov nezávislých ruských pozorovateľov volieb strana Jednotné Rusko získala 26% hlasov, no aj tak jej bol pridelený dostatok poslaneckých kresiel, aby získala väčšinu v Parlamente. Ruskí aj medzinárodní pozorovatelia kritizovali nevyvážený prístup médií, ako aj fyzickú a digitálnu manipuláciu s hlasmi.
Piateho decembra začali protesty.
Desiateho sa v Moskve zišlo okolo 50.000 ľudí.
Dvadsiateho štvrtého ich počet narástol na takmer 100.000. Rusi sa v priebehu ďalšieho mesiaca poschádzali v takmer stovke miest počas najväčších protestov v dejinách Ruskej Federácie. Hlavným heslom bolo "Za slobodné voľby!"
Volebná fraška sa zopakovala v prezidentských voľbách 4. marca 2012. Počas nich Putin už v prvom kole získal väčšinu, ktorá mu umožňovala stať sa prezidentom. Tentoraz bola väčšina manipulácie výsledkov v digitálnej oblasti. Boli pridané milióny kybernetických hlasov, ktoré znížili percentuálny podiel hlasov odovzdaných skutočnými dvojnohými voličmi, čím Putinovi pridelili fiktívnu väčšinu. V Čečensku mu Kadyrov pomohol získať 99,8% hlasov, podobné čísla sa objavili v psychiatrických liečebniach a na ostatných miestach podriadených štátnej kontrole.
Piateho marca 2012 proti falšovaniu výsledkov prezidentských volieb protestovalo okolo 25.000 ľudí v Moskve. Putin to prijal ako osobnú urážku. Ak sa v roku 2000 dostal do prezidentského kresla ako záhadný hrdina z nejakého románu, v roku 2012 sa vrátil ako pomstychtivý ničiteľ vlády zákona. Jeho rozhodnutie ukradnúť voľby priamo a za plného svetla dostalo ruskú štátnosť do stavu neurčitosti. Jeho nástup do prezidentskej funkcie v roku 2012 sa preto stal začiatkom nástupníckej krízy. Keďže muž pri moci bol súčasne tým, kto eliminoval budúcnosť, súčasný stav bolo nutné udržať naveky.
Pri voľbách v rokoch 1999 a 2000 Kremeľ využil Čečencov ako potrebného nepriateľa. Čečensko však už bolo porazené a Kadyrov sa stal súčasťou Putinovho režimu. Keďže po voľbách 2011 a 2012 sa domáce politické napätie stálo permanentným, bolo potrebné nájsť takisto trvalého nepriateľa. Protestujúcich bolo treba spojiť s nejakým neústupným nepriateľom, tak aby nie Putin, ale tento nepriateľ bol vykreslený ako nebezpečenstvo pre ruskú štátnosť. Inak povedané, akcie ruských protestujúcich bolo potrebné prestať spájať s reálnym domácim problémom vytvoreným Putinom, vina mala byť smerovaná na falošné ohrozenie ruskej suverenity zo zahraničia. Základnou podmienkou politiky večnosti je vytváranie problémov, ktoré sú neriešiteľné, pretože sú fiktívne. Pre Rusko v roku 2012 sa tým fiktívnym problémom stáli plány Európskej Únie a USA na zničenie Ruska.
Vrátil sa večný nepriateľ z doby Leonida Brežneva - dekadentný Západ, tentoraz však vo viac explicitne sexuálnom variante. Tí, ktorí v rokoch 2011 a 2012 požadovali nové prepočítanie hlasov odovzdaných vo voľbách, podľa toho neboli ruskými občanmi požadujúcimi dodržiavanie zákonov, rešpektovanie ich prianí, udržateľnosť ich postavenia. Podľa novej filozofie sa stali nemysliacimi, hlúpymi propagátormi globálnej sexuálnej revolúcie, ktorých skutky ohrozujú nevinný organizmus štátu. (Mimochodom, nebola to nová myšlienka. Sto rokov predtým s ňou prišiel ruský ultranacionalistický filozof, vzor pre Putina samotného, ale aj pre jeho obľúbeného ideológa Alexandra Dugina, Ivan Iljin, ktorý opísal akúkoľvek opozíciu voči jeho názorom ako sexuálnu perverziu, čím mal na mysli homosexualitu. O Ivanovi ešte bude reč v neskoršom článku).
Šiesteho decembra 2012, deň po prvom proteste v Moskve, vtedajší ruský prezident Medvedev preposlal tweet, v ktorom bol jeden z vodcov protestov označený ako "stupídna buz...tská ovca". Putin, vtedy ešte premiér, vo vysielaní Ruskej Televízie prehlásil, že biele stužky, ktorými sa označovali protestujúci, mu pripomínajú kondómy. Potom ich pripodobmil k opiciam, ktoré hneď aj imitoval. Pri návšteve Nemecka povedal prekvapenej Angele Merkelovej, vtedajšej predsedníčke vlády, že ruská opozícia je sexuálne deformovaná. Ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov začal tvrdiť, že sa ruská vláda musí postaviť proti homosexualite, aby obránila nevinnosť ruskej spoločnosti. Putinov dôverník Vladimír Jakunin zase hlásal, že rozširovanie práv gejov je naplánovaným spôsobom ako občanov Ruska zmeniť na stádo, ľahko manipulovateľné globálnymi vládcami kapitalizmu. Dôvodom celej tejto kampane bolo zmeniť demokratické požiadavky na nejaké hmlisté ohrozenie ruskej nevinnosti: voľby=Západ=sodomia.
Druhým impulzom, ktorý Kremeľ použil, sa stalo tvrdenie, že protestujúci pracujú v prospech zahraničnej mocnosti, konkrétne USA. 8. decembra obvinil Hillary Clintonovú z toho, že práve ona dala prvý impulz na vznik povolebných protestov v Rusku. 15. decembra tvrdil, že demonštranti majú za to zaplatené. Dôkazy neposkytol, to ani nebolo dôležité. Ak podľa Iljina boli voľby iba otvorením dverí pre zahraničné vplyvy, Putinovou prácou bolo vytvoriť o nich príbeh a použiť ho na zmenu domácej politiky. Princípom bolo vybrať nepriateľa, ktorý najlepšie poslúži vodcovým potrebám, nie takého, ktorý predstavuje skutočnú hrozbu. Západ bol vybraný ako nepriateľ práve preto, že pre Rusko nepredstavoval žiadnu hrozbu. Na rozdiel od Číny, ktorá bola tým skutočným geopolitickým problémom Ruska, EÚ nemala žiadnu armádu ani dlhú spoločnú hranicu. USA mali armádu, ale z Európy stiahli drvivú väčšinu svojich vojsk. Oproti cca 300.000 v roku 1991 ich v roku 2012 bolo iba niečo okolo 60.000. Prezident Obama v roku 2009 zrušil plán na vybudovanie obranného raketového systému vo Východnej Európe. Žiadny z ruských vodcov ani nepredstieral, že sa v roku 2011 a 2012 obáva invázie armád NATO. V USA takmer žiadne médiá ani verejnosť nevenovali Rusku pozornosť. Nefigurovalo ani v amerických prieskumoch verejnej mienky o svetových hrozbách a problémoch.
V zime 2011 a na jar 2012 ruské televízne stanice a noviny vytvorili naratív o tom, že všetci, ktorí protestujú proti sfalšovaným voľbám, sú platení Západom. V máji 2012 bol ruský štát pretvorený podľa požiadaviek Ivana Iljina, ktorého zásadou bolo, že "umením politiky je identifikovanie a neutralizovanie nepriateľa." Ohováranie sa stalo trestným činom. Autorita a rozpočet FSB boli značne rozšírené a jej agenti získali rozšírené oprávnenie strieľať bez varovania. Nové oddelenie FSB bolo pomenované po Felixovi Dzeržinskom. Definícia zrady bola rozšírená tak, že zahŕňala poskytovanie informácií zahraničným mimovládnym organizáciám, čoho dôsledkom bolo, že aj zdieľanie skutočností prostredníctvom emailu sa stalo ťažkým zločinom. Extrémizmus bol postavený mimo zákon bez toho, aby bolo upresnené, čo tento pojem vlastne zahŕňa. Mimovládne organizácie, o ktorých ruské orgány usudzovali, že pracujú "proti záujmom Ruska", boli zakázané. Tie, ktoré dostávali akúkoľvek pomoc zo zahraničia, aj keď iba pri organizovaní konferencií, sa museli zaregistrovať ako "zahraniční agenti".
Pokračovanie Ako sa Rusi nasrdili. 2. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Timothy Snyder - The Road to Unfreedom.
David Satter - The Less You Know, the Better You Sleep.
Andrei Soldatov, Irina Borogan - The Red Web.
Mikhail Khodorkovsky - The Russia Conundrum.
