Kapitalistický systém, ktorý im bol ponúknutý, priniesol ako výsledok roky extrémnej chudoby a stále sa zväčšujúcich rozdielov v spoločenskom postavení. Nechýbal im autoritársky systém sovietskej éry, no chaos, kriminalita, rozkrádanie majetku krajiny vo veľkom štýle, korupcia a rodinkárstvo za Jeľcinovho vedenia u nich vypestovali hlbokú nedôveru voči tejto alternatíve. Zostala v nich túžba po stratenom pocite veľkosti - nostalgia za časmi, keď ich krajina bola ozajstnou superveľmocou. Putin vytušil, že to, čo od lídra potrebujú je muž, ktorý zabezpečí ich celonárodnú túžbu po silnom a stabilnom Rusku. Vedel, že sa potrebuje dostať do takejto pozície a bombové útoky na ruské bytové domy mu na to poskytli dokonalú príležitosť.
Okamžite po útokoch sa vrhol do akcie, prikázal bombardovanie, ktoré zmenilo hlavné mesto Čečenska na hromadu trosiek a začalo vojnu, ktorej padli za obeť desaťtisíce civilistov.
Ale tu sa musím vrátiť asi o dva roky späť.
V tom istom období boli hlavnou silou v ruskom parlamente komunisti. Umožňovalo im to zabrániť akýmkoľvek reformám. Od krízy v roku 1998 tiež kontrolovali vládu, v čele ktorej stál šesťdesiatdeväť ročný Jevgenij Primakov, bývalý kandidát Politbyra ÚV Komunistickej strany Sovietskeho zväzu a bývalý minister zahraničných vecí Ruskej Federácie.
Komunisti sa zdali byť silnejšími, než kedykoľvek v nedávnej minulosti. Otvorili dokonca jednanie o tzv. Impeachmente proti Jeľcinovi, pričom ho obvinili v piatich bodoch: kolaps Sovietskeho zväzu, rozpustenie parlamentu v roku 1993, vojna v Čečensku, rozpad armády a genocída ruského ľudu. Primakov, za ktorého komunistickí poslanci parlamentu v septembri 1998 hlasovali ako jeden, bol na špici celonárodných prieskumov verejnej mienky, a teda najvážnejším kandidátom na prezidentskú stoličku.
Dvanásteho mája 1999, tri dni pred hlasovaním o odvolaní Jeľcina v parlamente v Dume (dolnej komore ruského parlamentu) bol Primakov uvoľnený z funkcie s odôvodnením "nedostatku dynamiky pri uskutočňovaní reforiem na vyriešenie ekonomických problémov." Pätnásteho komunisti nedokázali získať tristo hlasov potrebných na začatie konania proti Jeľcinovi. Prezidentský úrad úzko spolupracoval s poslancami Dumy, takže takmer všetci nezávislí hlasovali proti. Bol to prvý triumf šéfa jeho kancelárie Alexandra Vološina.
Problém však bol v tom, že v Jeľcinovom okruhu neexistoval žiadny politik s nejak významným ratingom pri prieskumoch verejnej mienky. Rating samotného prezidenta bol blízko dna, nielen vďaka tlaku zo strany tlače a komunistov, ale aj kvôli obvineniam voči jeho rodine. Novinári vtedy hovorili o jeho Rodine s veľkým "R" aby naznačili, že jeho najbližší majú špeciálny, často až neprimeraný vplyv na záležitosti vedenia krajiny resp. aj na biznis. Do okruhu Rodiny patrila Jeľcinova dcéra Tatiana Djačenková a Valentín Jumašev, bývalý šéf prezidentskej kancelárie, ktorý sa s ňou neskôr oženil; v širšom zmysle aj im blízki oligarchovia Boris Berezovský a Roman Abramovič. Posledným členom bol Vološin, ktorého úlohou bolo dostať kremeľské vedenie z kaše, v ktorej sa ocitlo.
Rodina mala silného oponenta v moskovskom primátorovi Jurijovi Lužkovovi, ktorý v Rusku nebol známy ako liberál ani ako konzervatívec, ale zato ako schopný manažér. V roku 1998 založil hnutie "Otčina", politickú stranu, ktorá zahŕňala aj skupinu regionálnych gubernátorov s minulosťou v sovietskej byrokratickej správe. V Kremli mal svojich podporovateľov, no Jeľcin ho nikdy nemal rád. Podľa jeho neskoršieho vyjadrenia, Rodina za ním poslala Berezovského s ponukou na nástupníctvo po prezidentovi, ale s dvomi podmienkami - záruka imunity pre celú Rodinu a záruka nezrušiteľnosti výsledkov privatizácie. Lužkov to odmietol a hneď po tom sa stal cieľom nevyberanej očierňujúcej kampane, ktorá značne znížila jeho obľubu v prieskumoch. Vyriešil to šikovne tak, že verejne podporil Primakova. Pravdepodobne rátal s tým, že naňho príde rad o štyri roky.
Kremeľ však nemal nikoho, kto by mohol Primakovovi konkurovať. Obávajúc sa porážky, Rodina začala hľadať nástupcu. Chvíľu to trvalo, no nakoniec si vytipovali Putina. Ten sa práve aj s rodinou rekreoval vo francúzskom stredisku Biarritz. Poslali za ním Berezovského, aby ho presvedčil, že je ten pravý. Podľa neskoršieho oligarchovho vyjadrenia Putin najprv odmietol, no nakoniec sa nechal prehovoriť. Ako agent tajnej služby isto vedel ako zvýšiť svoju cenu.
V septembri 1999 bol Primakov jednoznačne na čele rebríčkov obľúbenosti. Okrem Lužkova ho podporovali takmer všetci regionálni gubernátori. Financovali ho dve najväčšie ruské ropné spoločnosti - Lukoil a Jukos, ako aj miliardár Vladimír Jevtušenkov. Podporovala ho spoločnosť Gazprom a najväčší mediálny magnát v krajine Vladimír Gusinskij, vlastník televízie NTV, ktorá bola najsledovanejšou stanicou v celom Rusku. Zaiaľ, čo Kremeľ nemal ani svoju vlastnú politickú stranu, Primakov mal takú, ktorá bola nastavená na výhru vo voľbách do Štátnej Dumy. Tým, že do nej patrili takmer všetci gubernátori, mal Primakov administratívny vplyv na celom území. Politický blok Otčina-Celé Rusko (OCR), sformovaný na základe Lužkovovho hnutia, bol jednoznačným favoritom volieb.
Pokračovanie Ako sa Voloďa cárom stal - 2. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Heidi Blake - From Russia With Blood.
Michail Zygar - All the Kremlin´s Men.
