O hodinu neskôr na svoju funkciu rezignoval aj prezident Jeľcin, čím sa premiér Vladimír Putin stal úradujúcim prezidentom Ruskej Federácie. Úspešne tak bol zakončený proces predávania moci, čo ruskí novinári označovali ako "Operácia Nástupca." Keď Putin zbadal Vološinov abdikačný list, opýtal sa ho načo to je. Ten mu s úsmevom vysvetlil, že za kremeľského šéfa kancelárie ho vymenoval bývalý prezident a tým pádom si Putin musí nájsť svojho človeka. Ten úsmev opätoval a požiadal Vološina, aby vo funkcii zotrval aj naďalej.
Dvanásť dní pred touto udalosťou sa parlamentné voľby stali nepochybným úspechom Vološina a jeho pomyselného dieťaťa - umelo vytvoreného bloku "Jednota," ktorý prekonal svojho hlavného konkurenta - "Otčina -Celé Rusko" (OCR) vedeného Primakovom a Lužkovom, čo sa ešte pred tromi mesiacmi zdalo nemysliteľným. Ruská Ústredná volebná komisia zeragistrovala OCR začiatkom septembra, pričom v prvých prieskumoch jej až tridsať percent opýtaných voličov vyslovilo podporu. Vtedy začal Vološin dávať dokopy novú politickú stranu, ktorá by im prekazila úsmev na tvári. Jej krstným otcom bol magnát Boris Berezovský, o ktorom ešte bude reč na viacerých miestach v budúcich blogoch. Osobne navštívil niekoľkých regionálnych gubernátorov, aby ich presvedčil na opustenie Lužkova a Primakova a pripojenie sa ku kremeľskej strane. Čoskoro ho však rutinná politická práca prestala baviť, a preto zodpovednosť preniesol na plecia Vološinovho mladého asistenta Vladislava Surkova, ktorý sa neskôr stal Putinovým politickým stratégom.
Tento nový kremeľský politický projekt získal podporu tridsiatich deviatich oblastných gubernátorov, Primakovovmu OCR teda zostal zvyšok - štyridsaťpäť. Ďalšou prekážkou, ktorú potrebovali zdolať, bol výber lídra. Postavenie Putina do tejto pozície mohlo byť nebezpečné, pretože by prípadné zlyhanie v parlamentných voľbách mohlo znemožniť jeho nástupníctvo v prezidentskej funkcii. Bol preto vybratý iný populárny kandidát - minister pre mimoriadne situácie Sergej Šojgu. V prokremeľských periodikách sa objavili titulky "Šojgu na záchranu Ruska" ešte predtým, než vôbec oficiálne súhlasil s kandidatúrou. Nakoniec ho musel prehovoriť samotný Jeľcin.
Financie pre Jednotu prišli hlavne od Berezovského a Abramoviča, aj keď nejakými prispeli aj podporovatelia Primakova, ktorí takto hrali na istotu. Priemerný príspevok oligarchu bol desať miliónov dolárov, celkovo sa nazbieralo 170 miliónov.
Jednota vyštarovala dobre. Primakovovým hlavným problémom bol jeho vysoký vek, čo ešte zvýrazňovala jeho podobnosť s Jeľcinom. Na druhej strane Putin a Šojgu pôsobili mlado a energicky. Začiatkom októbra iba 20% opýtaných povedalo, že plánujú podporiť OCR, čo bol pokles z pôvodných 30%. Jednota sa z nuly dostala na sedem percent. Ďalše dva mesiace a pár týždňov boli svedkami najšpinavšej predvolebnej kampane v ruských dejinách.
Putin bol oficiálne úradujúcim prezidentom a predvolebná kampaň bola oficiálne v plnom prúde. Berezovský neskôr spomínal, že Putin bol disciplinovaný a presný - robil to, čo mu prikázali, čo bolo nerobiť takmer nič. Aj bez toho už bol taký populárny, že z toho pre neho bola kampaň-nekampaň do volieb-nevolieb. Všetko, čo od neho žiadali bolo, aby nikdy nevyzeral byť príliš odlišný od toho, čo od neho chcú voliči. 26. januára 2000, presne dva mesiace pred voľbami sa moderátor ruskej diskusie na Svetovom Ekonomickom Fóre v Davose opýtal ruskej delegácie: "Kto je pán Putin?" Kde bolo tam bolelo, alebo ako Voloďa kariéru robil. 1 - Detstvo a mladosť. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk).
V deň volieb si "Jednota" zabezpečila 23% parlamentných kresiel, jedno percento za komunistami, OCR iba trinásť. Dôležitejšie bolo, že Putin v prieskumoch vyskočil na 30%, zatiaľ čo Primakov ostal visieť na dvadsiatich.
Na Silvestra 1999, keď Jeľcin oznámil svoju prezidentskú rezignáciu a menoval Vladimíra Putina ako svojho nástupcu, v princípe zaistil, že voľby hlavy štátu budú v marci namiesto v júni, pretože podľa ruskej ústavy sa do troch mesiacov po odstúpení prezidenta musia uskutočniť nové voľby. Znamenalo to, že Primakov, Lužkov a ostatní oponenti kremeľskej skupiny mali málo času na to, aby skoordinovali svoje opozičné rady. Bol to zo strany Kremľa zákerný manéver, ale priniesol potrebný výsledok.
Nikto hneď nepochopil, že hra sa skončila.
Na prvom zasadaní Parlamentu 18. januára bolo vyhlásené, že počas novoročných sviatkov sa Jednota dohodla s komunistami. Predsedom Dumy bude člen Komunistickej strany, vedenie výborov si podelia. Ostatné strany, vrátane OCR nedostanú nič. Pre Primakovovú skupinu to bol atómový úder. Spoznajúc, že pani šťastena sa od neho odklonila, tretina novozvolených poslancov za OCR prešla hneď na prvom zasadaní k iným skupinám. Primakov vykrikujúc o sprisahaní opustil miestnosť. Neuchádzal sa potom už ani o funkciu prezidenta. Z Dumy úplne odišiel o osemnásť mesiacov neskôr; opraty vedenia OCR predal svojmu chránencovi Vjačeslavovi Volodinovi. Ten takmer šmahom ruky prisľúbil spojenectvo Putinovi, po čom bolo koncom roka 2001 dohodnuté zlúčenie OCR a Jednoty. Nová vládna strana dostala názov "Jednotné Rusko" a o desať rokov sa Volodin stal hlavným kremeľským politickým stratégom.
Ruka ruku opäť umyla.
Pokračovanie Ako to Voloďa pokašľal - 1. Divadlo Dubrovka. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Heidi Blake - From Russia With Blood.
Michail Zygar - All the Kremlin´s Men.
Masha Gessen - The Man Without a Face.
Karen Dawisha - Putin´s Kleptocracy.
Stephen Kotkin - Armageddon Averted.
