Invázia do Čečenska v septembri 1999 umožnila zobraziť Putina ako osobu, ktorá obnoví národnú česť a pomôže mu vyhrať prezidentské voľby. Aby sa tento Putinov imidž zachoval, bolo potrebné totálne zničenie čečenského odporu.
Druhá čečenská vojna bola vedená s ešte väčšou bezohľadnosťou než tá prvá. Ruské lietadlá a rakety bombardovali krajinu systematicky a bez výnimky. Rusi používali proti obývaným oblastiam rakety zem-zem a výbušniny, ktoré na mieste explózie vytvorili vákuum a boli považované za taktické nukleárne zbrane nižšieho stupňa. Tisícky čečenských mužov boli zatknuté v rámci mnohých vĺn zatýkania. Barbarizmus ruskej taktiky podnietil medzinárodný tlak na ukončenie vojny. Tieto snahy boli však ukončené dvomi ďalšími provokáciami: rukojemníckou drámou v divadle na Dubrovke v Moskve v októbri 2002 a obsadením školy v Beslane v septembri 2004. Obidve udalosti zmenili Rusko spôsobom, aký si v danom momente nikto neuvedomoval. Prístup KGB-FSB, ktorý absolutizoval nadradenosť záujmov štátu a zanedbateľnú hodnotu ľudského života tu bol potvrdený a legitimizovaný. V obidvoch prípadoch bolo čečenskými teroristami zajatých tisíc a viac rukojemníkov. V obidvoch prípadoch ruské úrady odmietli vyjednávanie a pristúpili k akcii s cieľom fyzickej likvidácie teroristov a ako vedľajšie obete boli aj stovky rukojemníkov. A v obidvoch prípadoch vznikli pochybnosti a našli sa dôkazy, ktoré naznačovali úlohu vlády pri podnietení pôvodných útokov.
Dvadsiateho tretieho októbra 2002 počas predstavenia najpopulárnejšieho muzikálu v Rusku "Nord-Ost" vtrhla do moskovského Divadla na Dubrovke skupina štyridsiatich ťažko ozbrojených teroristov z Čečenska, mužov i žien. Boli v maskáčoch a na ramenách mali zavesené kalašnikovy a granátomety. Do stredu javiska priniesli veľké plátené vrecia, začali z nich vyberať výbušniny, ktoré si potom ženy upevnili okolo pása. Muži zatiaľ rozmiestnili na steny sály výbušné zariadenia a drôtmi ich spojili s iniciátormi. Umiestnili aj tri veľké bomby - benzínové nádrže s kúskami kovov a delostreleckými granátmi ako rozbuškami. Ich zreteľným vodcom bol Movsar Barajev, skutočným bol pravdepodobne iný terorista - "Abubakar" - Ruslan Elmurzajev. Požadovali okamžité ukončenie vojny v Čečensku.
Rukojemníci mali dovolené používať mobilné telefóny. Svojim príbuzným povedali, aby prosili úrady, aby tie s teroristami vyjednávali a a v žiadnom prípade nepristúpili k útoku na divadlo. Po niekoľkých hodinách teroristi prepustili vyše stovky rukojemníkov - deti do 12 rokov, moslimov, cudzincov a ľudí so zdravotnými problémami. O jednanie s nimi sa pokúšali mnohí sprostredkovatelia, vrátane politikov Grigorija Javlinského, Iriny Chakamadovej a novinárky, zanietenej Putinovej kritičky Anny Politkovskej, ktorá sa k nim dostala najbližšie a ktorú asi aj najviac rešpektovali kvôli jej objektívnemu spravodajstvu o tom, čo sa deje v ich krajine. Spočiatku to ale vyzeralo tak, že majú problém sformulovať svoje požiadavky. Nakoniec oznámili, že ak Putin oznámi koniec vojny a stiahne ruské vojská z jedného z čečenských regiónov do 24 hodín, rukojemníci budú oslobodení. Rusi im na to odpovedali ponukou na voľný priechod ak opustia budovu, čo za daných okolností neznamenalo nič. Po dvoch dňoch nakoniec úrady pristúpili na vyjednávanie. Ich vyjednávač, ruský zástupca v Južnej federálnej oblasti, sa mal dostaviť do budovy o desiatej na druhý deň ráno.
O piatej ráno začala FSB cez ventilačný systém do divadla pumpovať neznámy plyn.
Počkali pätnásť minút, aby plyn zaúčinkoval. Hneď po tom spredu a zozadu divadelnej budovy zaútočili príslušníci špeciálnych jednotiek FSB "Alfa" a "Vympel". V neprestreľných vestách, plynových maskách a s automatickými puškami začali popravovať teroristov. Prvá skupina ich zabila veľké množstvo po tom, čo ich zatlačila späť na javisko. Druhá skupina vybehla po schodoch a cez chodbu sa dostala do skladu, kde mali teroristi centrálu. Cestou zabíjali teroristov, ktorí im nekládli takmer žiadny odpor. Mnohí z nich, vrátane takmer všetkých žien, boli omámení plynom a vlastne v bezvedomí. Takto aj boli popravení. Všetkých štyridsať teroristov bolo zabitých v priebehu niekoľkých minút. Mali dostatok času, aby si uvedomili, že sála sa napĺňa plynom, no nezahájili paľbu do divákov ani ich nezabíjali granátmi. Neboli odpálené ani žiadne nálože. Neskôr sa zistilo, že bomby boli falošné, takisto aj samovražedné opasky žien. Všetci členovia jednotiek Alfa a Vympel útok prežili.
Bol tu však jeden problém.
V hľadisku bolo niekoľko stoviek rukojemníkov v bezvedomí, sedeli vyvrátení na sedadlách alebo v uličkách so značnými dýchacími ťažkosťami. Ich evakuáciu poznačil obrovský chaos. Pri nedostatku medicínskeho personálu si policajti a vojaci prehodili ľudí v bezvedomí cez rameno alebo ich ťahali von za ruky či nohy. Telá boli naskladané jedno cez druhé pred hlavným vchodom do divadla (viď titulná fotografia) bez snahy oddeliť živých od mŕtvych. Aj keď zdravotnícke orgány mali dostatok času pripraviť sa na situáciu po ukončení rukojemníckej drámy, nebolo dosť sanitiek, takže obete boli do nemocníc odvážené v autobusoch, dodávkach a osobných autách. Mnohí v dôsledku toho zomreli. Známy skladateľ populárnej hudby Alexander Karpov zomrel po tom, ako strávil sedem hodín v autobuse napakovanom mŕtvolami. Mnohí boli uložení na podlahu áut či autobusov a zomreli v dôsledku udusenia pod ďalšími telami.
Záchranári nemali k dispozícii identifikáciu druhu použitého plynu, preto strávili dlhé hodiny testovaním protilátok, kým našli jednu, ktorá účinkovala - naloxon, ktorý sa používa ako protilátka pri predávkovaní heroínom. Príliš neskoro pre mnohých. Chaos pokračoval v nemocniciach, ktoré boli zrazu zaplavené stovkami obetí postihnutými neznámym plynom. FSB si bola vedomá toho, že počet obetí bude šokom, preto spočiatku schválne podhodnocovala počet obetí. Po prvom čísle - desať obetí - sa v obyvateľstve usídlil pocit úľavy. Počas nasledujúcich 24 hodín sa však množstvo mŕtvych pravidelne zvyšovalo z 10 na 67, na 90, na 100, na 118. Konečný počet obetí medzi rukojemníkmi sa nakoniec ustálil na čísle 129...
Útok na divadlo významne zvýšil Putinovu popularitu. On sám operáciu v divadle opísal ako rozhodné víťazstvo Ruska nad terorom. V nasledujúcich týždňoch sa však na povrch začali predierať pochybnosti o tejto akcii ruského režimu a obavy, že celá táto udalosť bola len ďalšou provokáciou. Jedným z najzáhadnejších aspektov celej akcie bolo, že v čase, keď prebiehala vojna v Čečensku, v čase, keď boli polícia a iné bezpečnostné zložky v stave zvýšenej pohotovosti, sa malej armáde rebelov podarilo zísť v Moskve, zadovážiť si zbrane a výbušniny a stráviť celé mesiace prípravou bez toho, aby boli odhalení.
Prípravy sa začali v apríli 2002, keď terorista spájaný so Šamilom Basajevom kúpil dom v dedine Černoje v Moskovskej oblasti a začal prijímať návštevy a dodávky zbraní zo Severného Kaukazu. Ani polícia, ani FSB na tieto aktivity nezareagovali. FSB nereagovala ani na varovania z kriminálneho podsvetia, že sa veľká skupina čečenských extrémistov zhromaždila v centrálnych a okrajových oblastiach Moskvy. Jedno varovanie prišlo od Michajla Trepaškina, ktorý síce už nebol v FSB, ale stále udržiaval svoje kontakty medzi kriminálnikmi. Okrem iného informoval FSB aj o tom, že Abubakar žije v Moskve a vedie ochranku dvoch firiem, ktoré poskytujú financie čečenským rebelom. Keď sa po útoku Trepaškin dozvedel o Abubakarovej úlohe, opätovne kontaktoval FSB a ponúkol im dodanie informácií. Reagovali tak, že sa pokúsili vyfabrikovať proti nemu diskreditačný prípad.
Vyskytli sa aj náznaky, že FSB a teroristi boli prepojení. Jedným z návštevníkov v dome v Černom bol Arman Mankejev, major ruskej vojenskej rozviedky GRU a expert na výrobu výbušnin. Dôstojníci FSB, ktorí ho neskôr vyšetrovali prišli k záveru, že Mankejev je lojálnym k ruskej vláde a okrem toho "vie, ako udržať vojenské tajomstvo."
V nasledujúcich mesiacoch sa začali ozývať aj tí, ktorí udalosti v divadle prežili, aj príbuzní obetí. Prvou otázkou bola identita použitého plynu. Mnohí z preživších boli vážne chorí a bez poznania odpovede na túto otázku lekári nevedeli, ako ich liečiť. V apríli 2003 právnik, ktorý zastupoval niektorých z rukojemníkov oznámil, že od 26. októbra 2002 zomrelo ďalších asi 40 z nich. V októbri 2003 noviny "Versija" zosumarizovali výsledky svojho vlastného vyšetrovania s tým, že ku dňu bolo mŕtvych okolo tristo bývalých rukojemníkov. 30. septembra 2003 Putin na otázky novinárov odpovedal, že použitý plyn bol neškodný a poprel, že mohol spôsobiť úmrtia. Rukojemníci vraj zomreli v dôsledku dlhého obdobia bez pohybu a rôznych chronických nemocí. Experti z Centra pre katastrofickú medicínu však prišli k záveru, že úmrtia boli spôsobené vystavením obetí "vysokej koncentrácii chemickej látky."
Ďalším z náznakov toho, že do celej organizácie rukojemníckej drámy boli zapletené ruské oficiálne orgány bolo to, že všetci teroristi boli zlikvidovaní, vrátane mnohých, ktorí boli v dôsledku plynu v bezvedomí. Nedávalo to žiadny zmysel, ak sa vyšetrovacie orgány mali dozvedieť podrobnosti o organizácii akcie teroristov a o prípadných plánoch na ďalšie akcie. Dávalo to zmysel vtedy, ak úrady chceli mať istotu, že nedôjde k žiadnemu verejnému procesu, ktorý by na svetlo mohol vyniesť nejaké nepríjemné skutočnosti. Príbuzní obetí a preživších sa stali cieľom byrokratického šikanovania keď sa snažili prinútiť moskovskú radnicu, aby vyšetrila, čo sa tam v skutočnosti stalo. Požiadavka organizácií na ochranu ľudských práv na adresu prokurátora, aby otvoril vyšetrovanie vo veci použitého plynu bola zamietnutá. Návrh na vytvorenie parlamentnej vyšetrovacej skupiny takisto. Sergej Jušenkov, ktorý viedol komisiu vyšetrujúcu bombové útoky na obytné domy prisľúbil, že bude vyšetrovať aj udalosti v divadle. 17. apríla 2003 bol zavraždený.
V septembri 2002 ukázal prieskum verejnej mienky, že 56% opýtaných preferuje mierové rokovania a ukončenie konfliktu v Čečensku, iba 34% bolo za ďalšie pokračovanie vojny. Rástol aj medzinárodný tlak na urovnanie sporu. 16.-19. augusta 2002 sa konali rozhovory medzi bývalými šéfmi ruského parlamentu Ivanom Rybkinom a Ruslanom Chasbulatovom na jednej strane a čečenským vodcom Ahmedom Zakajevom na strane druhej. Zorganizoval ich Americký výbor pre mier v Čečensku, medzi ktorého vedúce osobnosti patril napríklad aj Zbigniew Brzezinski. Dráma v divadle znamenala ich definitívny koniec.
Ukončenie tohto tlaku na mierovú dohodu znamenalo, že ruský režim má voľnú ruku na realizáciu preferovanej stratégie, v rámci ktorej bola dosadená bábková čečenská vláda na čele s bývalým rebelom Ramzanom Kadyrovom, pričom jej bola poskytnutá absolútna sloboda konania vnútri čečenských hraníc. Podmienkou bolo udržiavanie lojality moskovskému vedeniu. Rusko tiež poskytlo pomoc vo výške miliárd rubľov. Veľa z nich sa stratilo, niečo bolo použité na rekonštrukciu zničenej krajiny. Úplný pokoj v tejto malej kaukazskej krajine však nenastal.
V lete 2004 čečenské hnutie odporu a ruské vládne orgány zvažovali spôsoby, ako prehodnotiť vlastné stanoviská. Radikálne islamistické krídlo hnutia odporu vedelo, že aby prinútili ruskú stranu na znovuotvorenie rokovaní o Čečensku, bude potrebné urobiť niečo spektakulárne. Vodcovia hnutia odporu, ktoré stále ešte tlelo v podhubí krajiny, tiež chceli dať na vedomie, že vojna pokračuje. Rusi im, na druhej strane, chceli zasadiť definitívny úder. Viedlo to k rôznym špekuláciám na oboch stranách.
Výsledkom bolo obsadenie školy v severo-osetskom Beslane 1. septembra 2004.
O tom však nabudúce.
Pokračovanie. Ako to Voloďa pokašľal - 2. Škola v Beslane. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroje informácií: David Satter - The Less you Know, the Better you Sleep.
Anna Politkovskaja - Putin's Russia.
Michail Zygar - All the Kremlin's Men.
Ben Mezrich - Once Upon a Time in Russia.
