Mala sa stať akýmsi symbolom a súčasne dôkazom toho, že nové vedenie krajiny stelesnené v osobe Vladimíra Putina je na ceste obnovy zašlej slávy veľkej ruskej armády, a teda aj na ceste obnovy hrdosti krajiny. Stala sa však ukážkou post sovietskych pomerov, marazmu a chaosu, v ktorom sa krajina ocitla. Hlavne sa stala dôkazom toho, že v akomsi deklarovanom záujme Otčiny na životoch jednotlivcov nezáleží.
Stavba ponorky začala v roku 1990 a na vodu bola spustená o štyri roky neskôr. Nukleárna ponorka Kursk bola obrovská ako ambície krajiny, ktorú mala reprezentovať. Po spustení na vodu bola len minimálne udržiavaná a na svoju prvú misiu vyplávala v lete 1999. Svoje prvé ozajstné cvičenie mala absolvovať v auguste 2000.
Hneď na začiatku bolo jasné, že ponorka, ani jej posádka, ani celá Ruská severná flotila neboli ne veľké cvičenie pripravené. V skutočnosti to ani nemalo názov "cvičenie", sčasti preto, že zúčastnené lode a ich posádky neboli schopné splniť všetky právne a technické požiadavky na cvičenie v plnom rozsahu. Miesto toho boli teda Kursk a zúčastnené bojové lode povolané na "skupinovú plavbu," čo bol neexistujúci termín, ktorý neprinášal so sebou žiadne jasné požiadavky. Ponorka šla na more s nevyskúšanou a nevycvičenou posádkou, zozbieranou z iných plavidiel a tak nemala skúsenosti ako tím. Bola vybavená cvičnými torpédami, z ktorých niektoré boli dávno po dobe použiteľnosti a zvyšné nemali poriadnu údržbu. Na niektorých bolo vidno diery od hrdze, iné mali gumené spojovacie krúžky, ktoré boli použité viac než raz, čo bolo v rozpore s pravidlami bezpečnosti.
Bolo to jedno z tých torpéd, ktoré počas plavby zrejme začalo horieť a explodovalo. Na ponorke došlo k dvom výbuchom a väčšina posádky zomrela okamžite. Dvadsiatim trom sa podarilo presunúť do nedotknutej časti ponorky, kde očakávali záchranu.
Zatiaľ, čo otrasy spôsobené výbuchmi zachytila nórska seizmická stanica, ruské lode v blízkosti ponorky akoby si ani nevšimli, čo sa stalo. Prešlo až deväť hodín, kým si flotila uvedomila, že došlo k nehode. Ďalších deväť hodín trvalo, kým o nej upovedomili dovolenkujúceho prezidenta.
Začali sa záchranné práce, no vyzeralo to tak, že záchranári neboli trénovaní na takýto druh činnosti. Nepodarilo sa im ani pripojiť sa k ponorke. Dvadsaťtri mužov sedelo v časti, ktorá v rozpore s predpismi, ani nebola vybavená zariadením na evakuáciu posádky. Sedeli tam potme, až kým nezačala horieť jedna z ich platní na regeneráciu vzduchu. Priestor sa naplnil jedovatým dymom, ktorý všetkých usmrtil.
Pod vodou prežili viac, než dva dni a počas celej tej doby vyklopávali na steny ponorky signál SOS v snahe pomôcť záchrane. Odpovede sa nikdy nedočkali. Záchranári sa riadili nepísanými pravidlami flotily: udržiavali ticho, aby znemožnili "nepriateľským plavidlám" odhaliť miesto udalosti. Z toho istého dôvodu boli odmietnuté prvé ponuky Britov a Nórov s pomocou na záchranu. Keď osem dní po havárii nórska posádka konečne dostala povolenie na vstup do ruských vôd a na zostup k ponorke, bez problémov sa na prvý pokus pripojili. Keď sa im nedarilo otvoriť príklop, zostrojili si improvizovaný nástroj a deväť dní po nešťastí boli schopní vstúpiť dnu a potvrdiť, že nikto neprežil.
Počas nasledujúcich desiatich dní sedelo celé Rusko s nosmi prilepenými k televízorom v očakávaní akýchkoľvek správ o osude ponorky. Napríklad aj od prezidenta, ktorý prisľúbil obnovu ruskej vojenskej sily. Najprv nepovedal nič. Neskôr, ešte stále na dovolenke, predniesol nejasný argument, ktorý akoby naznačoval, že záchrana zariadenia na palube ponorky je dôležitejšia, než záchrana jej posádky. Na siedmy deň po nešťastí konečne súhlasil s odletom z Jalty do Moskvy.
Hneď po katastrofe bol vydaný zákaz vstupu novinárov do mestečka Viďajevo, ktorú slúžilo ako domovský prístav ponorky Kursk. Úrady zatiaľ naložili príbuzných členov posádky do autobusov a veľkou rýchlosťou ich cez viaceré kontrolné stanovištia presťahovali do ubytovní v meste. O desať dní ich všetkých zhromaždili v kultúrnej sále, kde mali očakávať Putinov príchod. A čakali... Celé hodiny... Zatiaľ sa im prihovoril veliteľ flotily admirál Kurojedov, ktorý odrážal otázky frustrovaných a nahnevaných príbuzných ako len vedel. Vicepremiéra Klebanova, ktorý bol poverený vedením záchranných prác ženy takmer zhodili z pódia.
Keď sa Putin konečne dostavil, štyri hodiny po stanovenom čase, v čiernom obleku a s čiernou kravatou, zaútočili aj naňho. Na stretnutí bola aj jedna z autoriek jeho biografickej knihy, členka užšieho tímu mediálneho odboru v Kremli, Marina Litvinovičová. (Mimochodom ten výbor tvorili šéfovia troch hlavných televíznych staníc a Litvinovičová, ktorí sa raz týždenne stretávali s Putinovým šéfom štábu Alexandrom Vološinom, aby prediskutovali aktuálne udalosti a ako o nich budú informovať).
Litvinovičová na druhý deň uverejnila článok, v ktorom opísala stretnutie, trvajúce dve hodiny a štyridsať minút. Nakoniec sa Putinovi podarilo ľudí ukľudniť a dostať ich kvázi na svoju stranu, hlavne asi preto, že celú hodinu prejednávali odškodnenie pre pozostalých. Putin však z celého stretnutia odišiel ako zbitý pes, frustrovaný a s predsavzatím nikdy v budúcnosti sa nevystaviť takémuto publiku. Nikdy potom to ani neurobil.
O tri týždne neskôr odvysielal Sergej Dorenko, komentátor televíznej stanice "Kanál 1", ktorý urobil najviac práce v Berezovského televíznej kampani na vytvorenie Putinovej osobnosti, reláciu, kde kritizoval Putinov prístup ku katastrofe Kursku. Odvysielal aj časť zvukového záznamu stretnutia s príbuznými vo Viďajeve, kde Putin vrieskal, že televízia klame v tom, čo o nešťastí tvrdí. Vraj sú to všetko ľudia, ktorí sa snažia zničiť armádu. Zakončil takmer hysterickým krikom obviňujúcim majiteľov televízií z rozkradnutia majetku krajiny a kupovania zákonov.
Putin sa tu naučil dôležitú lekciu: tá istá televízia, ktorá z neho urobila prezidenta, sa proti nemu môže rýchlo obrátiť a zničiť ho.
O niekoľko dní si predvolal Borisa Berezovského, ktorý bol vlastníkom "Kanál 1" a požadoval, aby oligarcha, ktorý ho ako prezidenta stvoril, odovzdal svoj podiel v televízii. V prítomnosti Vološina Berezovský odmietol. Vtedy Putin zmenil tón hlasu a povedal: "Uvidíme sa teda neskôr, Boris Abramovič," a zdvihol sa na odchod.
Oligarcha v priebehu niekoľkých dní opustil Rusko, najprv do Francúzska, potom sa definitívne usídlil vo Veľkej Británii, kde sa pripojil k svojmu bývalému konkurentovi v televíznom biznise, Vladimírovi Gusinskému (televízia NTV) v politickom exile. Čoskoro bol v Rusku vydaný príkaz na jeho zatknutie a nakoniec sa musel vzdať svojho podielu v televízii "Kanál 1."
Tri mesiace po prezidentskej inaugurácii boli dvaja z troch najbohatších Rusov zbavení svojho vplyvu a efektívne vykopnutí z krajiny. Menej než rok po tom, čo sa Putin dostal k moci, boli všetky tri federálne televízne stanice Ruska kontrolované vládou. Ale o tom trochu viac nabudúce.
Televízia je stále hlavným zdrojom správ pre 86% Rusov. Drvivá väčšina z nich im verí.
Pokračovanie Kto skutočne vládne Rusku? 1. časť. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj infromácií: Maša Gessen - The Man Without a Face.
Ben Mezrich - Once Upon a Time in Russia.
Karen Dawisha - Putin´s Cleptocracy.
