Po jej sprivatizovaní sa Berezovskij dohodol s Abramovičom, že mu ten bude ročne poskytovať tridsať miliónov dolárov na jej udržanie v chode. Bol to takmer celý ročný zisk z fungovania Abramovičovho naftárskeho biznisu, súčasne to však bol akýsi poplatok za krytie zvrchu (kryša), ktoré mu oligarcha poskytoval.
Do vedenia televízie Berezovskij angažoval najpopulárnejšieho ruského televízneho hlásateľa Vladislava Listieva. Jedným z jeho prvých krokov bolo úplne zastavenie akejkoľvek reklamy, aby takto z procesu odstránil rôznych sprostredkovateľov, ktorí vyciciavali fondy ORT priživovaním sa na výnosnom biznise s reklamou. Budúce zmluvy a výnosy v tejto oblasti sústredil do rúk televízie. Čoskoro po nástupe do funkcie bol pri návrate zo živého nočného vysielania vo vchode do svojho bytového domu zastrelený. Vrahovia neboli nikdy odhalení. Jeho smrť zasiahla celé Rusko ako úder kladivom do hlavy. Hrôzu a smútok vystriedal hnev. Rozhorčenie vyjadril aj prezident Jeľcin na mimoriadnej tlačovej konferencii. Listev, bohužiaľ nebol prvým ani posledným.
Jedným z ľudí, ktorí vyšetrovali pokus o Berezovského zavraždenie (viď. prvá časť) bol aj mladý dôstojník z protiteroristického oddelenia FSB Alexander Litvinenko. Urobil na oligarchu hlboký dojem ochotou odhaliť každý detail, ale hlavne otvorenosťou a zaujatím. Nakoniec ho začal pravidelne pozývať do svojej pracovne v LogoVAZ klube na predikutovanie aj iných vecí okrem pokusu o atentát. Po nejakom čase mu začal dôverovať s niektorými svojimi obchodnými záležitosťami. Jeho potreby neboli nijak extrémne ani v rozpore so zákonom. Takéto vedľajšie "úväzky" mali takmer všetci agenti FSB. Neboli nejak extra dobre platení. Zväčša sa jednalo o nejaké preverenie konkrétnej osoby alebo záznam telefonického hovoru.
Aj on však bol prekvapený, keď niekoľko dní po vražde Listeva vrazili do Berezovského pracovne dvaja ozbrojení policajti z moskovského policajného riaditeľstva a hlučne oznámili, že majú príkaz odviesť ho na vyšetrovanie vo veci vraždy Listeva. Litvinenko okamžite pochopil, že tí dvaja sú iba vykonávateľmi rozkazu niekoho iného a tiež to, že ak Berezovského odvedú, je veľká šanca, že ostane bez práce. Postavil sa a žiadal od nich príkaz na zadržanie. V momente keď sa za ním obzreli, vedel, že žiadny nemajú. Moskovská centrála polície bola takým malým feudálnym panstvom. Keď odopol gombík na puzdre svojej pištole a čiastočne ju vytiahol, oznámil im, že nemajú právo Berezovského nikam odviesť. Predstavil sa im ako dôstojník FSB a druhou rukou im ukázal svoje dokumenty. Šokovaní policajti sa na mieste otočili a vyšli z miestnosti.Berezovský počas vytáčania telefónneho čísla Kremľa povedal Litvinenkovi: "Dnes si mi ukázal niečo, čo nikdy nezabudnem".
Litvinenko vedel, že ak doteraz mal zamestnanie, odteraz má "kryšu".
Berezovskij v budúcnosti splní svoje slovo do písmena.
Počas jedného a pol roka po tom, čo sa Abramovičovi podarilo s podporou Berezovského v rámci akcie "pôžičky za podiely" sprivatizovať významnú firmu ťažiacu ropu "Sibnefť" sa mu podarilo bližšie sa spoznať s jeho partnerom v podnikaní Badrim. Bolo to hlavne preto, že jeho patrón Berezovský prejavil priam gargantuansky aperitív po excesoch a luxuse, ktorý bolo treba financovať. Neprešiel ani týždeň, aby sa neozval telefón s požiadavkou peňazí na nejakú eskapádu. Niekedy to boli pre peniaze pre ORT, inokedy pre osobné nákupy, bez ktorých Berezovský jednoducho "nemohol žiť". Niekedy volal on sám, inokedy, hlavne po tom, čo sa stále viac zaplietal do politických machinácií, prišla požiadavka od Badriho. Ten sa ukázal v kanceláriách Sibnefť - niekedy to boli banálne sumy pätnásť až dvadsať tisíc dolárov tu alebo tam, až po prakticky šialené množstvá v miliónoch. Zvyčajne to muselo byť hneď podľa možnosti v hotovosti, väčšinou bez toho, aby bol stanovený účel. Spočiatku to bolo na to, aby udržali ORT nad vodou, po voľbách v roku 1996 to bolo skôr na udržanie Berezovského nákladného životného štýlu - nákup drahých umeleckých diel pre jeho domy a kancelárie, preplatenie účtov na kreditnej karte niektorej z jeho mileniek, jachtu, súkromné lietadlo, zámoček na Antibách,... Všetko z ruky do ruky bez akýchkoľvek papierov alebo podpísaných kontraktov. Bez papierovej stopy, no Abramovič spočítal, že v roku 1996 zaplatil za "kryšu" najmenej 30 miliónov dolárov, v roku 1997 to bolo takmer päťdesiat a o rok neskôr takmer osemdesiat.
Bolo to frustrujúce, no podmienky na trhu boli také, že si Abramovič nemohol dovoliť prerušiť putá, ktoré ho k jeho "kryši" viazali.
Po tom, čo jeho najväčší konkurent Gusinský prijal ponuku Kremľa a predal svoju televíziu NTV aj banku, zobral zvyšné miliardy a okamžite odletel do Španielska. Keby sa vrátil, bol by opäť obžalovaný a pravdepodobne by skončil vo väzení. /Koniec slobody médií v Rusku/ Inokedy by bol Berezovskij šťastný, že sa ho zbavil, no nie teraz. Bol zúrivý. Pochopil, že Putin ich chce dostať všetkých, jedného po druhom. Abramovič aj Badri mu pravdepodobne radili, aby svoj hnev brzdil a držal sa pri zemi, ale to nebol jeho štýl. Zatínal pästi, keď bola na jeho stôl doručená pozvánka na čaj s prezidentom Putinom. Nebola adresovaná jemu, ale jednému z jeho spoločníkov, tiež oligarchovi. Pozvánka, písaná krásnou kaligrafiou, žiadala Oligarchov - ako spoločenskú triedu - aby sa dostavili na miesto, ktoré im bolo dobre známe - Stalinov moskovský domov známy ako kvôli čistkám, ktoré odtiaľ vodca ľudu viedol, tak aj kvôli rôznym stretnutiam vrcholnej politickej dôležitosti. Bol to odkaz, ktorý oligarchovia jasne a zreteľne pochopili. Putinova snaha sa ešte neskončila. Gusinský bol iba varovným výstrelom a oni by mali dávať veľmi dobrý pozor.
Berezovského to však nezaujímalo. Na to bol príliš mocichtivý a arogantný. V ďalšom priebehu začal donkichotský boj proti šéfovi Kremľa, ktorý nikdy nemal šancu vyhrať. Nakoniec dostal podobnú ponuku ako Gusinský. Predal všetko značne pod cenu, pričom väčšinu kúpil Abramovič a ľudia okolo koncernu Gazprom. Zobral si svojich niekoľko miliárd a vysťahoval sa do Veľkej Británie, odkiaľ stále pokračoval v ťažení proti Putinovi. Splnil slovo, ktoré dal Litvinenkovi, postaral sa o jeho rodinu aj po jeho smrti, no nakoniec prišiel takmer o všetko. Vrcholom poníženia preňho bolo to, že na osobný list Putinovi, v ktorom ho prosil o odpustenie a umožnenie návratu do Ruska nedostal žiadnu odpoveď.
Dvadsiateho tretieho marca 2013 ho osobný šofér našiel v kúpeľni obeseného na vlastnom hodvábnom šále. Aj napriek niektorým nejasnostiam sa to pokladá za samovraždu.
Pokračovanie.
Zdroj informácií: Ben Mezrich - Once Upon a Time in Russia.
