Ako Voloďa oligarchov skrotil, kapitola štvrtá.

Kým sa Moskva spamätávala z útoku na Jukos, na tamojšej burze bez vyvolania pozornosti prebehla séria transakcií.

(Zdroj: https://www.newsweek.com/sanctions-land-bomb-corporate-suites-248608)

Písmo: A^- | A⁺

Akcie takmer neznámej poisťovne "Sogaz" patriacej firme Gazprom boli predané v troch tranžách: najprv 49.9%, potom ďalších 26% a nakoniec 12%. Spočiatku sa to zdalo byť bezvýznamným, vyšlo ale najavo, že akcie boli s diskontom kúpené tromi obskúrnymi spoločnosťami spojenými s "Bank Rossija", petrohradskou bankou, ktorá kedysi slúžila na operácie s fondmi Komunistickej strany a potom pre účely Putinových známych spojených s KGB. Neskôr vyšlo najavo, že tieto predaje boli začiatkom série transakcií, podobne nepovšimnutých, ktoré presunuli desiatky miliárd dolárov vo finančných, priemyselných a mediálnych aktívach, kedysi vlastnených firmou Gazprom, do Bank Rossija, ktorá bola doménou Jurija Kovalčuka, Putinovho spojenca zo starých petrohradských čias. Bol to začiatok formovania toho, čo sa v Rusku nazýva "Obščak" vo veľkolepej mierke pre Putinove strategické aj osobné potreby. (Obščak je ruské slovo, ktoré označuje spoločný fond jednej alebo viacerých skupín organizovaného zločinu, do ktorého prispievajú stanovenou čiastkou a ten potom slúži na krytie ich potrieb, právnikov a podobne).

Zároveň s tým, ako Putin postupne vytláčal oligarchov Jeľcinovej éry do úzadia, zahraničia či väzenia, postupne ich nahradzovala skupina lojálnych spojencov z KGB, v centre ktorej stál Jurij Kovalčuk. Najprv nenápadne, potom čoraz viditeľnejšie, začali profitovať z dohôd a kšeftov zasvätených insiderov. Presuny fondov z Gazpromu zmenili Bank Rossija z regionálnej minibanky, o ktorej v Moskve takmer nikto nepočul, na finančnú mocnosť s chápadlami po celom Rusku. V priebehu ôsmich rokov od 2004 sa jej aktíva zväčšili 40-násobne na 8,9 miliardy dolárov. Presuny tiež viedli k prevzatiu kontroly tretej najväčšej ruskej banky - Gazprom Bank s aktívami vo výške desiatok miliárd dolárov - tou istou Bankou Rossija.

Jeden za druhým boli Putinovi ľudia dosadzovaní do vedenia obrovských častí ruskej ekonomiky, zatiaľčo siloviki ovládli súdny systém, federálnu daňovú službu a iné časti vlády, ktoré pre nich boli dovtedy nedostupné. Lojálni KGBáci boli dosadení nielen do vedenia štátom kontrolovaných energetických gigantov Gazprom a Rosnefť, ale aj do mnohých štátnych podnikov. Koncom roka 2004 bol Putinov kamarát z petrohradskej KGB Viktor Ivanov dosadený do vedúcej pozície v Aeroflote, ktorý bol dovtedy takým malým lénom Jeľcinovcov. V júni 2005 bol za šéfa ruských železníc, obrovského impéria s 1,3 milióna zamestnancov a s príjmami vo výške 2% ruského HDP, dosadený Vladimír Jakunin, bývalý dôstojník KGB, jeden z vedúcich podielnikov Bank Rossija a člen družstva "Ozero". Andrej Akimov, bývalý sovietsky štátny bankár s väzbami na rozviedku sa vrátil z Viedne a bol poverený dozorom nad Gazprombank. Andrej Kostin, bývalý sovietsky diplomat na veľvyslanectve v Londýne, prevzal vedenie Vneštorgbank (VTB), priameho potomka sovietskej banky pre zahraničný obchod. Putinov blízky spolupracovník z Drážďan, Sergej Chemezov, sa v roku 2004 stal šéfom štátnej agentúry pre vývoz vojenskej techniky Rosoboronoexport.

Najviac bohatstva však, potichu a neuveriteľne rýchlo, nadobudli akcionári Bank Rossija. Napríklad taký Gennadij Timčenko, údajne bývalý agent KGB na nízkom poste, ktorý sa rýchlo stal obchodníkom s ropou, úzko spolupracujúcim s Putinom v Petrohrade. Po zatknutí Chodorkovského a po tom, čo Sečinova Rosnefť začala preberať Jukos, sa Timčenko viac sústredil na svoj ropný biznis. Jeho firma "Gunvor", registrovaná na Cypre, začala zapúšťať hlboké korene vo Švajčiarsku, kde má hlavné sídlo. Pomaly, nenápadne začal preberať barely ropy, ktoré kedysi predával Chodorkovského Jukos.

Akcionári Bank Rossija sa stali súčasťou elity Putinovho najbližšieho okruhu. Drvivá väčšina z nich sa presťahovala na Kamenný ostrov uprostred delty Nevy v Petrohrade, do ohradenej časti so silnou ochrankou. Človekom, ktorý pootvoril záves na tom ako systém fungoval, bol Sergej Kolesnikov, člen úzko prepojeného okruhu finančníkov zapojených do operácií Bank Rossija. Spočiatku Putina podporoval, dokonca aj po tom, čo bol zatknutý Chodorkovský. Po druhých voľbách, v roku 2004, však, podľa vlastného vyjadrenia, pochopil, že existuje možnosť, že Putin bude vládnuť navždy... "Prevzali vládu nad médiami a potom nad biznisom prostredníctvom Chodorkovského prípadu. Potom si vyčistili politické územie. Zrušili voľby gubernátorov a primátorov veľkých miest. To bolo ich hlavným cieľom. Neexistovala šanca, že by sa mohli objaviť nezávislé osobnosti a dosiahnuť rast."

Bol to proces, na konci ktorého Putin vládol ako cár dohliadajúci na to, čo sa stále viac podobalo na takmer feudálnu ekonomiku. Miesto toho, aby Putin splnil svoj sľub a zlikvidoval oligarchov ako spoločenskú triedu, muži stojaci za Bank Rossija sa stali súčasťou novej oligarchie.

Gleb Pavlovskij, politický stratég a jeden z hlavných poradcov Vladimíra Putina v rokoch 1996 až 2011, uverejnil v roku 2003 v novinách Novaja Gazeta článok o "Negatívnych dôsledkoch opozičnej menšiny... na prezidentskú politiku." Pod tou menšinou myslel silovikov, ktorých obvinil zo "snahy o vytvorenie paralelného centra moci za účelom korigovania politiky prezidenta pod rúškom podpory a posilňovania ´slabého´prezidenta." V správe opísal ciele, ktoré si táto silová skupina, podľa neho, určila v roku 2003:

"Po prvé: ako následok aféry Jukos vytvoriť nový typ biznisu, úplne lojálny novým vládcom, ktorí určujú ekonomickú politiku. Neposlušnosť bude potlačená silou. Firma samotná môže byť súkromná, ale štát musí mať pri jej riadení dôležitú úlohu.

Po druhé: v najatraktívnejších oblastiach ekonomiky vytvoriť silné monopoly alebo holdingové spoločnosti so štátnou účasťou.

Po tretie: podporovať ekonomický rast pomocou redistribúcie zdrojov a majetku v oblastiach palivového priemyslu, ťažby surovín a iných sektoroch ekonomiky, ako aj zavedením "zdrojovej renty", vytvárania štátnych monopolov (vrátane monopolizácie výroby alkoholu) a tesnejšej kontroly podnikateľskej sféry.

Po štvrté: významne posilniť silovú zložku vlády učinením silovikov hlavnou a efektívne jedinou oporou prezidenta; siloviki budú zainteresovaní vo všetkých oblastiach politickej sféry od volieb po súkromné životy občanov.

Po piate: vytvoriť novú ľavicovo-populistickú mocenskú platformu založenú na zjednodušenej ideologizovanej ortodoxii, zameranú na hromadný verejný sektor, "proti oligarchistický" prístup a malé podniky."

Netrvalo to ani príliš dlho a toto proroctvo sa začalo napĺňať. Vo väčšine z týchto bodov sa už aj splnilo.