Cítili povinnosť prostredníctvom Vatikánu varovať budúce obete.
Prvého mája Josef Müller pricestoval do Ríma. Cestoval spolu s opátom Corbinianom Hofmeistrom z Mettenu, v akože cirkevnej záležitosti. Pátrovi Leiberovi tam odovzdal starostlivo formulovanú správu od Canarisovho okruhu, v ktorej bolo upozornenie, že nemecký útok na smerom na Belgicko a Holandsko je predo dvermi. Hneď potom s varovaním odišiel za svojim belgickým priateľom generálnym opátom Norbertínov Hubertom Nootsom. O dva dni mu potom dal podrobnejšie informácie a 4. mája odcestoval z Ríma.
Hitler zatiaľ každú chvíľu menil definitívny začiatok útoku. Keďže sa Müller iba vrátil z Vatikánu, správu pre pátra Leibera poslal prostredníctvom ďalšieho agenta Abwehru Wilhelma Schmidhubera, ktorý sa akurát chystal do Ríma. Obaja sedeli v správnej rade jednej z bavorských bánk, preto sa dohodli, že v prípade ďalšej zmeny termínu mu Müller zatelefonuje do hotela a dátum útoku mu oznámi ako dátum zasadania správnej rady. Stalo sa tak dvakrát a páter Leiber zakaždým informoval pápeža. Ten už 3. mája inštruoval kardinála štátneho sekretára Montiniho, aby odoslal varovné telegramy vatikánskym zástupcom v Haagu a Bruseli. Angličanov a Francúzov nemohol varovať priamo, pretože by sa to pokladalo za porušenie neutrality, preto opäť poveril Montiniho, ktorý sa 7. mája stretol na diskrétny rozhovor s britským vyslancom Osbornom a francúzskym diplomatom Jeanom Rivièrom. Oznámil im, že ešte pred koncom týždňa Nemecko napadne Belgicko a Holandsko. Pridal aj informácie o taktike a spôsoboch útoku. Súčasne páter Leiber informoval svojho belgického kolegu na Gregoriánskej univerzite pátra Theodore Monnensa, ten okamžite odišiel za belgickým veľvyslancom, ktorý obratom odoslal do Bruselu šifrovaný telegram, kde vládu varoval o útoku na ďalší týždeň. Neskôr svoje informácie ešte upresnil.
Prijímatelia týchto správ odmietli všetky tieto varovania od Vatikánu.
Hitler napadol Holandsko a Belgicko 10. mája, potom sa zahryzol do Francúzska, ktoré sa po piatich dňoch pokladalo za porazené. Spojenci začali horúčkovité päťtýždňové sťahovanie svojich vojsk, ktoré vyvrcholilo takmer zázračnou evakuáciou vyčerpaných jednotiek z Dunkerque.
Podobne boli spojenci prostredníctvom pápeža informovaní o blížiacom sa útoku na ZSSR pod kódovým označením "Plán Barbarossa."
Onedlho potom sa nemecká sieť hnutia odporu opäť rozšírila.
Počiatky bavorsko-jezuitskej špionážnej siete a jej napojenie na Pacelliho siahajú ďaleko späť do minulosti, do začiatkov Ríše. Jej aparát vznikol na základoch Müllerovho mníchovského depozitára agentúrnych informácií. Páter Rösch, ktorý sa dennodenne naťahoval s SS o cirkevných právach, posunul Müllerovi informácie o ich plánoch, ten ich potom odoslal do Ríma. Na Vianoce 1940 tak už existoval spoľahlivý informačný kanál, spájajúci pápeža s kresťanskými rádmi v Nemecku. Jadro katolíckeho odporu sa vtedy presunulo z Ríma do Nemecka. Pretože však existovalo podozrenie, že nacisti majú nasadených agentov v blízkosti nemeckých biskupov, bolo riskantné prevádzať citlivú korešpondenciu ich kanálmi. Jedinou možnosťou, ktorá bola schodná a bezpečná, boli nemecké pobočky katolíckych rádov, ako napríklad Jezuiti, Dominikáni a Benediktíni, ktorí svoje hlásenia neposielali cez nemeckých biskupov, ale cez svojich predstavených v Ríme. Tí sa zodpovedali výlučne pápežovi.
26. mája 1941 sa na tajnom zasadnutí v Berlíne stretli vedenia nemeckých jezuitov a dominikánov. Zaviazali sa tam "udržať a zachovať našu katolícku česť, pred našim svedomím, pred našimi ľuďmi, pred dejinami, Cirkvou a Pánom Bohom." V tomto duchu vytvorili sedemčlennú skupinu, ktorá oficiálne neexistovala, fungovala ako krytie pre "cirkevnú špionážnu službu." Medzi sebou sa nazývali ako "Rádový výbor", alebo len "Výbor."
Páter Rösch bol jeho hnacou silou. Cestoval krížom krážom po Nemecku, organizoval kuriérsku službu medzi biskupmi, prenášal varovania, radil ohľadom protiopatrení a celkovo budoval skupinu ľudí s podobným zmýšľaním. O nacistických plánoch sa dozvedali od sekretárok, telefonických operátorov, vládnych úradníkov, dôstojníkov, ale aj príslušníkov gestapa. Informácie sa potom zhromažďovali v mníchovskej centrále jezuitov. Po tom, čo sa Rösch skontaktoval s Helmutom von Moltkem, vysokopostaveným úradníkom Abwehru, mal "Výbor" úzke napojenie na konšpirátorov vnútri armády.
Výbor urdržiaval úzke kontakty s Vatikánom, pričom primárnou linkou tohto spojenia bol Josef Müller. Šiesti zo siedmich členov "Výboru" ho používali ako kuriéra už od polovice tridsiatych rokov. Okrem neho mal každý z nich aj svoje vlastné spojenie, zväčša cez vedenie rádu.
Takto takmer nerušene fungovali až do nevydareného atentátu na Hitlera v júli 1944.
Dvadsiateho druhého septembra príslušníci SS prehľadali pobočku Abwehru v meste Zossen. Vyvŕtali zámok do trezoru, v ktorom našli dôkazy o účasti Vatikánu na sprisahaní. Poznámky napísané na oficiálnom pápežskom papieri popisujúce britské podmienky na prímerie s Nemeckom a ďalšie dokumenty.
O štyri dni na to si gestapo prišlo po Josefa Müllera. Odviezli ho do centrály na Prinz-Albrecht Straße. Nasledovalo niekoľko mesiacov bitiek, výsluchov, prevážania z väzenia do väzenia, z tábora do tábora. Raz dokonca stál na popravisku, z ktorého ho na poslednú chvíľu odvliekli späť do cely. Nikdy ho nezlomili. Na viacerých miestach sa stretol so spolusprisahancami, teda s tými, ktorých ešte nestihli popraviť. Zdieľal celu s pástorom Niemöllerom, s Dietrichom Bonhöfferom aj so zajatými vysokými dôstojníkmi Červenej armády a britskými zajatcami. Nakoniec boli oslobodení americkými vojakmi hlboko na juhu Nemecka. Odtiaľ boli prevezení do talianskej Verony, Müller bol neskôr letecky dopravený do Neapola, kde dlho rozprával celý príbeh, prešpikovaný dôležitými informáciami dôstojníkovi americkej OSS, dávnemu predchodcovi dnešnej CIA. Dohodol sa s nimi aj na ďalšej spolupráci po vojne.
Prvého júna 1945 ho americký armádny džíp priviezol do Vatikánu, kde ho okamžite prijal potešený Pius XII. Müller mu vyše troch hodín rozprával svoj príbeh a odpovedal na mnohé otázky.
Josef Müller sa vrátil do Mníchova, aby pomohol znovu vybudovať svoju zničenú vlasť. Stále pracujúc pre americkú rozviedku pod kódovým označením "Robot" spoluzaložil bavorské krídlo "Kresťansko-sociálnej únie", ktorá dlho dominovala na politickej scéne Západného Nemecka. Ako bavorský minister spravodlivosti viedol vyšetrovanie nacistických vojnových zločincov, ktorí neboli odsúdení v Norimbergu. Ako popredný nemecký obhajca Európskeho spoločného trhu si vyslúžil reputáciu ako "otec eura." Zomrel v roku 1979.
Müllerovo rodné mesto Steinwassen na jeho počesť vztýčilo žulový pamätník znázorňujúci vola ťahajúceho voz.
Pokračovanie.
Zdroj informácií: Mark Riebling - Church of Spies.
Ochsensepp: Der gerissene Taktiker
How Pius XII was an ‘active conspirator’ in three anti-Hitler plots | Crux
Mysteries and More from Saskatchewan: Josef Müller - A German Catholic Hero of World War II
