Čoskoro po anektovaní tejto krajiny a jej pripojení k Nemecku sa viedenský arcibiskup kardinál Theodor Innitzer osobne stretol s Hitlerom a v princípe privítal takzvaný anšlus. Rakúski biskupi tiež vydali verejné stanovisko, v ktorom chválili úspechy nacizmu. Bolo to v súlade s prevládajúcimi pocitmi bežných obyvateľov krajiny, kde boli nemeckí vojaci vítaní ako hrdinovia, nie ako dobyvatelia. Vatikánsky rozhlas však okamžite odvysielal vehementné odsúdenie a pápež prikázal arcibiskupovi, aby sa hlásil v Ríme. Podľa britského vyslanca pri Svätej Stolici sa Innitzer najprv stretol s Pacellim, potom s pápežom, v oboch prípadoch bol zjazdený pod čiernu zem. Bol prinútený podpísať nové vyhlásenie, v mene všetkých rakúskych biskupov, kde bolo uvedené: "Prehlásenie rakúskych biskupov z 18. marca tohoto roka rozhodne nebolo zamýšľané ako súhlas s niečím, čo nikdy nebolo a nie je v súlade s Božími zákonmi." Vatikánske noviny tiež napísali, že predchádzajúce vyhlásenie biskupov bolo vydané bez súhlasu z Ríma. Z kardinála Innitzera sa časom stal zaprisahaný nepriateľ nacizmu.
Dvanásteho augusta 1938 bola vo vatikánskych novinách L´Osservatore Romano uverejnená ostrá reakcia, zrejme formulovaná Pacellim, na predchádzajúce útoky nemeckej tlače ohľadne postoja Vatikánu k židovskej problematike. Okrem iného sa tam uvádzalo, že "...pokiaľ židovstvo znamená utrpenie a bolesť, nemôže dúfať v lepšieho ochrancu ako je Katolícka cirkev." Bol takto vyslaný jasný signál biskupom aj katolíkom celého sveta.
Prvá reakcia prišla do Vatikánu už 4. decembra od arcibiskupa Cicognaniho, apoštolského delegáta vo Washingtone, D.C. Informoval Pacelliho, že americkí biskupi už pred dvomi mesiacmi založili "Výbor pre katolíckych utečencov z Nemecka," a dali ho pod priame riadenie biskupa Rummela z New Orleans, pričom bola zriadená kancelária aj v New Yorku. Organizácia sa teraz bude starať aj o konvertitov z Nemecka a Talianska.
Jedna z najzaujímavejších správ k téme však prišla od nemeckého biskupa Gröbera. Podľa všetkého bola vypracovaná na podnet Pacelliho (biskup Gröber bol tiež spočiatku naklonený hľadaniu spoločnej reči s nacistami, veľmi rýchlo však spoznal realitu až tak, že v roku 1940 ho nacistické orgány označili za "veľkého nepriateľa NSDAP a štátu."). Správa mala názov Emigrácia katolíckych neárijcov z územia Nemeckej ríše. Začínala sa zaujímavým prehlásením, že "počet katolíckych neárijcov ovplyvnených norimbergskými zákonmi ... pre širšiu oblasť Nemecka možno odhadovať na približne 200.000. Títo katolíci dúfajú, že v súčasnej extrémne zložitej a vážnej situácii, v ktorej sa nachádzajú, bude možné prostredníctvom Svätej Stolice zaviesť programy, ktoré by umožnili čo najrýchlejšiu emigráciu. Na území Nemeckej ríše nezostali prakticky žiadne možnosti na ekonomickú a profesionálnu aktivitu neárijcov. Okrem toho existuje mnoho urgentných dôvodov na čo najrýchlejšiu emigráciu z územia Ríše aj pre neárijských katolíkov." Tí totiž, na rozdiel od veriacich Židov, neboli podporovaní židovskými organizáciami pomoci, pretože boli pokladaní za "apostatov." Správa končí formálnou žiadosťou Svätej Stolici, aby "okamžite, spolu s eminentnými kardinálmi a vedúcimi arcibiskupmi, apelovala na krajiny, ktoré sú obzvlášť vhodné zaviesť snahy o pomoc a poskytnúť možnosti na imigráciu a usadenie imigrantov z územia Ríše."
Okrem toho bolo potrebné značné množstvo finančných prostriedkov, pretože Žiadia síce mohli opustiť územie Nemeckej ríše, nemali však dovolené vziať so sebou žiadny majetok. Na nemeckej strane by emigrácia týchto "neárijských katolíkov" mohla byť koordinovaná "Spoločnosťou sv. Rafaela na pomoc katolíckym emigrantom."
Deviateho januára 1939 kardinál štátny sekretár Pacelli na základe tejto správy napísal obežný list desiatkam biskupov z celého sveta, hlavne však z oboch Amerík, aby vo svojich krajinách vyvinuli snahu presvedčiť vlády o nutnosti poskytnúť pomoc s emigráciou a usadením sa "neárijských katolíkov."
Organizáciou, ktorá bola v skutočnosti zodpovedná za emigráciu "neárijcov" bola už zmienená "Spoločnosť svätého Rafaela", organizácia založená v roku 1871 na pomoc katolíckým emigrantom, s centrálou v Hamburgu a teraz v jurisdikcii biskupa z Osnabrücku Wilhelma Berninga. Freiburg, sídlo biskupa Gröbera, bol domovom nemeckého združenia Caritas, ktoré so Spoločnosťou sv. Rafaela spolupracovalo.
Na správe biskupa Gröbera boli najzaujímavejšie čísla a to, čo sa za nimi skrývalo. Faktom bolo, že počet 200.000 neárijských katolíkov bolo enormne nadnesené číslo. Podľa sčítania v máji 1939 bolo v celej Nemeckej ríši 233.846 "Židov podľa rasy", medzi nimi 213.930 "Židov podľa viery." Skutočný počet konvertitov, či už prešli k protestantom alebo katolíkom, bol potom okolo 19.916, čo je cca 10% počtu uvedeného v správe. K tomu bolo 94.530 "Židov podľa rasy" vo Východnej marke, teda v anektovanom Rakúsku, z čoho bolo 81.943 "Židov podľa viery", čo dáva 12.587 konvertitov. Ak sa zohľadnia aj zmiešané manželstvá, spolu bolo 32.503 konvertitov v celom Veľkonemecku, z čoho cca polovica "Neárijských katolíkov." Ak by polovica z nich bola zosobášená s "árijským" partnerom, vychádza to maximálne 25.000 dotknutých osôb. Prečo potom pápež nepožadoval pomoc pre tých približne 16.000 ľudí, čo by bolo dosiahnuteľnejšie, ale takmer pre dvanásťnásobok tohto počtu, čo bolo približne rovné celkovému množstvu nemeckých Židov?
Podľa vysokopostavených osôb zo štátneho sekretariátu v súčasnosti i podľa znalcov vtedajších pomerov bol oficiálne používaný termín "neáriskí katolíci" kódovým slovom pre prípad, že by nacisti operáciu vyňuchali (ako sa aj neskôr stalo). Akákoľvek indícia, že Cirkev pomáha prenasledovaným Židom by bola olejom do súkolesia nacistickej propagandy a potvrdila by, že "čiernokabátnici sú nepriateľmi Ríše." To by okamžite viedlo k zákazu činnosti "Spoločnosti sv. Rafaela" a znemožnilo by akúkoľvek pomoc. Z tohto dôvodu nielen Pacelli, ale aj všetci zainteresovaní používali pojem "neárijskí katolíci," aj keď sa snažili o záchranu "Židov podľa viery."
Pokračovanie Vatikán a iné štáty v Druhej svetovej. Nemecko a Rakúsko. Druhá časť. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Michael Hesemann - The Pope and the Holocaust.
