Najbližší slovenský preklad by bol asi "Volský Jano." Bol to bavorský právnik silnej sedliackej postavy, milovník piva s modrými očami a nositeľ vyznamenania "Železný kríž" z obdobia Prvej svetovej vojny. Svoju prezývku si vyslúžil tým, že na štúdia si zarábal poháňaním voza s volským záprahom.
Jeho život bol plný dobrodružstiev. Viedol vojakov do boja, pašoval dokumenty, plánoval atentát, písal kázne, zachraňoval Židov, platil výkupné za biskupov, viackrát unikol zatknutiu, bol mučený, oklamal svojich väzniteľov, oženil sa so svojou životnou láskou a do hrobu odišiel s gráciou.
V katolíckom Mníchove bol niečím ako "krstným otcom." Ako právnik sedel v správnych radách a ovládal rôzne firmy: bol striedavo pivovarníkom, tlačiarom, bankárom, vydavateľom kníh a dovozcom tabaku. Jeho právna kancelária susedila s bavorskou centrálou SS. Niektorí z jeho klientov mu vďačili za život alebo za živobytie. Odmenili sa mu vďačnosťou a skromnými darmi. Akosi automaticky sa rozumelo, že možno raz príde čas, keď bude žiadať na oplátku nejakú maličkosť. Pre tých, ktorí upadli do nemilosti u nacistov sa stal vybavovačom a dobrodincom, ochrancom a obhajcom - niečo medzi Oscarom Schindlerom a donom Corleone.
Holdoval alkoholu a pivu zvlášť, vždy však dával pozor na to, čo rozpráva. Raz vraj dokonca v pijackej stávke so sovietskym diplomatom Leonidom Georgievom vyhral tri vlaky nemeckých vojnových zajatcov. Drvivej väčšine z nich tým zachránil život.
Po prevzatí moci nacistami v roku 1933 sa Müller vďaka svojmu neskrývanému odporu dostal nakrátko do väzenia, čo ho urobilo vítaným v kruhoch, ktorým bola novo nastúpená vláda proti vôli a proti svedomiu.
Mníchovský kardinál Michael Faulhaber si síce s Müllerom tykal, no aj tak k nemu najprv poslal prostredníka - Mons. Neuhäuslera, ktorý ho požiadal, aby zachránil insolventnú holdingovú spoločnosť pre katolícke médiá - Leo Haus. Müller sa tak stal vo vatikánskej hantírke "dôverným spolupracovníkom." Jeho činnosť sa stávala postupne stále viac tajnou a nebezpečnou, až kým ho Neuhäusler počas dlhých prechádzok v mníchovskom hlavnom parku nepresvedčil o cirkevnej doktríne "Disciplina Arcani", o Ceste tajomstva, ktorá vychádzala z takmer dvojtisícročných skúseností Cirkvi s prácou v nehostinnom prostredí.
Najprv ho Neuhäusler poprosil, aby zobral do úschovy nejaké dokumenty. Keďže bol Müller požiadaný, aby zachránil Leo Haus, v prípade problémov s políciou mohli tvrdiť, že dokumenty sú nedotknuteľné vďaka vzťahu klient-advokát. Keď s tým Müller súhlasil, stal sa agentom v protinacistickej tajnej službe. Faulhaber pritom požiadal Neuhäuslera, aby koordinoval projekt medzi hnutím odporu a Vatikánom.
V apríli 1933 preto odcestoval do Ríma. Kardinál štátny sekretár Pacelli, ktorý v tom čase jednal o konkordáte hneď spočiatku videl nutnosť centrálneho registra porušení uzavretého konkordátu. Neuhäusler mu síce popísal situáciu ako otrasnú: skupinky chuligánov prepadávali na ulici tých, ktorí zbierali peniaze pre rôzne charity, šľahali bičmi ľudí vychádzajúcich z kostola, prepadávali a ničili katolícke tlačiarne... Všetko to však bolo síce skutočné, ale iba príbehy bez dôkazov. Pacelli žiadal seriózne, spoľahlivé správy.
Takto sa Müllerova právnická kancelária stala centrálnym registrom, ktorý Pacelli požadoval. Zbieral a porovnával správy o porušeniach konkordátu z celej mníchovskej arcidiecézy a od bavorských Jezuitov, okolo ktorých ústredia každý deň prechádzal. Do jeho kancelárie prichádzalo toľko materiálu, že ich obidvaja organizátori museli každý deň odnášať na ďalšie záložné miesta, aby ich gestapo, v prípade prehliadky kancelárie nenašlo.
Aby do Vatikánu neprišli falošné ale preverené informácie, Müller vybudoval sieť agentov. Nakontaktoval známych z armády, školy, spolužiakov z právnickej fakulty s prístupom k nacistickým úradníkom, dobre informovaných ľudí z bánk, novín, dokonca aj z SS.
Ďalším problémom bolo ako dostať správy do Vatikánu. Pošta nemeckých biskupov bola kontrolovaná nemeckou tajnou službou, preto sa Neuhäusler uchýlil k overenej metóde kuriérov. Jedným z nich bola filmová kritička a autorka kníh pre deti Franziska Sara Schneidhuberová, židovská konvertitka na katolicizmus. Dôležité správy sa k nej dostávali prostredníctvom mníchovského jezuitu pátra Ruperta Mayera, ktorý sa k nej mohol bez problémov dostať. Počas dlhých rokov tento kanál fungoval spoľahlivo, až kým ju v roku 1941 ako židovku nezatkla SS. Bola zavraždená v roku 1942 v koncentračnom tábore v Terezíne.
Kľúčovým kuriérom však bol náš "Volský Jano". Vo svojom malom športovom lietadle cestoval z Nemecka do Talianska, priniesol dokumenty do Merana, kde ich dal niekomu, kto ich potom zaniesol Pacellimu do Vatikánu.
Müllerove služby neunikli pozornosti Pacelliho. Ako odmenu zorganizoval sobáš jeho a jeho snúbenice Márie nad hrobkou Sv. Petra vo Vatikánskej krypte. 29. marca 1934 páter Neuhäusler obtočil štólu okolo rúk Müllera a jeho snúbenice, pevne a nadlho, aby zdôraznil silu ich spojenia.
Koncom septembra 1939 dostal Müller telefonát od svojho známeho, podnikateľa v oblasti dovozu a vývozu, že sa má ihneď dostaviť do úradu admirála Canarisa, šéfa Abwehru - vojenskej rozviedky. Po príchode do berlínskeho ústredia ho plukovník Hans Oster zaviedol priamo do kancelárie a ukázal mu spis, z ktorého bolo jasné, čo všetko naňho majú. Zabudli by na to všetko, keby Müller navštívil Rím, aby sa podozvedal o názoroch pápeža na "určité témy." Müller odmietol vykonávať špionáž proti Vatikánu, Oster mu však vysvetlil, že má na mysli presne opačný druh projektu. Nakoniec mu Oster prezradil, že sedí v centre nemeckej armádnej opozície proti Hitlerovi.
Ukázal mu spis, v ktorom boli zhrnuté všetky zverstvá, ktorých sa nacisti dopúšťali v Poľsku - voči Židom, voči Cirkvi, voči akémukoľvek nesúhlasu. Požiadal Müllera, aby niektoré z týchto spisov ukázal pápežovi. Súčasne mu vysvetlil, že Nemci sa musia spojiť za účelom zvrhnutia Hitlera, že to bude možné jedine násilnou cestou, čo môže uskutočniť iba armádna opozícia. Tá to však urobí iba vtedy, ak si bude istá, že to potom prinesie spravodlivý mier so Západom.
A tu prichádza na javisko deja pápež. Nikto nemôže spojiť Hitlerových vnútorných a vonkajších nepriateľov diskrétnejšie a dôveryhodnejšie, než pápež. Jeho najväčšou výhodou bolo, že bol jedinou dôveryhodnou silou v záplave iných síl, ktorým sa nedalo veriť. Iba on mal reputáciu a moc na to, aby sprostredkoval mier. Po trojhodinovom presviedčaní sa Müller nakoniec k sprisahaniu pridal. O niekoľko dní sa v Ríme stretol so svojim známym, mons. Ludwigom Kaasom, bývalým predsedom teraz zakázanej Nemeckej katolíckej strany stredu, ktorý mal prístup do pápežského apartmánu.
Po mesiacoch zákulisných jednaní sa pápežovi nakoniec podarilo spojiť vnútorných nepriateľov Ríše s tými vonkajšími. V marci 1940 každá zo strán predložila svojich sedem vyhlásení. Pius vytvoril šikovnú komunikačnú sieť. Oster dal otázky štýlu áno-nie Müllerovi, ten ich posunul pápežovi. Odtiaľ šli anglickému vyslancovi Osbornovi, ktorý ich odvysielal do Londýna. Britské odpovede cestovali presne opačným smerom. Páter Leiber riadil tok z Vatikánu na nemeckú stranu, mons. Kaas na anglickú.
Kaas, ktorý býval v susedstve Osborna s ním čoskoro začal komunikovať osobne. Jeden bod, ktorý mu spomenul prinútil vyslanca hlboko sa zamyslieť nad dôsledkami. Ak by po eliminovaní Hitlera sprisahanci prijali ponižujúce mierové podmienky, ich pozícia by sa stala značne prekérnou. Odstránenie zla hitlerizmu by, hlavne medzi mladou a nespokojnou generáciou, zanechalo duchovné a intelektuálne vákuum, ktoré bude musieť byť nejako naplnené, ak sa má zamedziť ďalšej explózii. (Ponúka sa tu istá paralela s dneškom). Ako alternatívu Vatikán navrhol zjednotenie Európy. Kaas argumentoval, že ekonomická integrácia by zabránila autokracii, prehnanému patriotizmu, agresii a vojne.
V polovici marca sa sprisahanci stretli, aby pripravili záverečnú akčnú správu pre generálov. Ako základ im poslúžila súhrnná správa, ktorú páter Leiber odovzdal Müllerovi, napísaná na jednej strane papiera s vatikánskym vodoznakom, jeho vlastné kódované poznámky na niekoľkých papierových utierkach ako aj poznámky Osterovho zástupcu Hansa von Dohnanyiho (švagra ďalšieho sprisahanca Dietricha Bonhöffera). Na správe pracovali takmer celú noc. Výsledkom bolo 12 strojopisných strán. Z bezpečnostných dôvodov správa nemala žiadne označenie, hlavičku ani dátum. Müller sa v nej označoval ako "pán X", preto sa medzi sprisahancami stala známou ako "správa X."
Obsahovala britské podmienky pre mierové rozhovory so "slušným Nemeckom": 1. odstránenie Hitlera, 2. vláda zákona v Nemecku, 3. žiadna vojna na Západe, 4. Rakúsko ostane nemecké, 5. Poľsko bude oslobodené, 6. iné územia určia svoju budúcnosť v referende, 7. prímerie bude dohodnuté prostredníctvom pápeža.
Pokračovanie.
Zdroj informácií: Mark Riebling - Church of Spies.
How Pius XII was an ‘active conspirator’ in three anti-Hitler plots | Crux
Mysteries and More from Saskatchewan: Josef Müller - A German Catholic Hero of World War II
