Sovietska delegácia, smerujúca do Brest-Litovskej pevnosti, kde bolo sídlo nemeckého vedenia Ober Ost, mala veľmi zvláštne zloženie. Jej členom bol obyčajný vojak, ktorý nikdy nič nepovedal, bežný námorník z Baltskej flotily, sebavedomý mladý robotník Obuchov, Anastázia Bicenková, ľavá eserka a bývalá teroristka, ktorá v roku 1905 zavraždila cárskeho generála,... Vedenie, ktoré malo vyjednávať s nemeckými dôstojníkmi sa skladalo z troch židovských intelektuálov - revolucionárov: Adolfa Joffeho, Leva Kameneva, ktorý bol Trockého švagor a Grigorija Sokolnikova, ktorý bol vo vlaku zo Švajčiarska spolu s Leninom.
Keď už smerovali k Petrohradskej Varšavskej železničnej stanici uvedomili si, že medzi sebou nemajú zástupcu roľníkov. Skonfiškované auto, v ktorom sa viezli na stanicu, zastavili niekde na rohu a vyhliadli si dostatočne úboho oblečeného človeka - Romana Staškova.Bol na ceste domov a potreboval sa dostať na železničnú stanicu, tak mu ponúkli odvoz. Pri rozhovore v aute ich stále omylom miesto "tovarišč" oslovoval "barin," preto sa ho pre istotu opýtali na jeho politické presvedčenie. Povedal, že je sociálnym revolucionárom (eserom) a po ďalšej otázke upresnil, že tým najľavicovejším. Bol dosť šokovaný, keď zistil, že nesmerujú na jeho stanicu, ale niekam úplne inam, no po značnom presviedčaní a sľuboch nahradenia strateného času sa dal ukecať, že s nimi pôjde zabezpečiť mier.
Katastrofálny stav železníc zapríčinil, že im cesta do cieľa trvala dva dni.
Titulárnym vrchným veliteľom nemeckého východného frontu bol Poľný maršál, Jeho kráľovská výsosť, princ Leopold Bavorský, skutočným veliacim na Ober Ost veliteľstve bol generálmajor Max Hoffman. Vedúcim delegácie na jednaniach bol štátny tajomník pre zahraničné záležitosti nemeckej vlády barón Richard von Kuhlmann. Ešte niekoľko dní muselo prejsť, kým sa k nim pripojili ďalšie delegácie reprezentujúce Centrálne mocnosti - Rakúsko-Uhorsko, Bulharsko a Otomanskú ríšu.
Niekoľko dní po začiatku rokovaní bol Joffe presvedčený, že dosiahol úspech keď Centrálne mocnosti pristúpili na jeho návrh na mier bez akýchkoľvek anexácií dovtedy obsadených území. Nemci ho ale vyviedli z omylu a dali jasne najavo, že sa nemienia vzdať okupácie pobaltských štátov a Poľska. Citovali pritom boľševickú deklaráciu o sebaurčení.
Boľševici potrebovali za každú cenu získať čas, aby Nemcov dotlačili k ústupkom, preto Lenin rozhodol, že vyjednávania prevezme Trocký. Ten sa do Brestu-Litovského dostal vlakom spolu s Karlom Radekom, ktorý ohlásil ich príchod tým, že z idúceho vlaku rozhadzoval letáky, v ktorom vyzývali nemeckých vojakov na vzburu.
Trocký bol vynikajúci rečník, ktorý dokázal o akejkoľvek téme rozprávať zo všetkých strán, dookola a späť, a to ešte v niekoľkých jazykoch, vrátane nemčiny, čo dokonale využil na mlátenie prázdnej slamy za účelom zdržania celého procesu. Cieľom Nemcov bolo zabezpečiť Pobaltie, Poľsko a Ukrajinu ako nemecké satelitné štáty pod rúškom práva na sebaurčenie. Zdržiavanie nevyhovovalo ani vrchnému veliteľovi nemeckej armády poľnému maršalovi von Hindenburgovi (neskoršiemu prezidentovi) a maršalovi Luddendorfovi, ktorí požadovali čo najskoršiu prepravu nemeckých divízií z východu na západný front, aby stihli vytrieskať Francúzov a Angličanov skôr, než do vojny vstúpia USA. Úbohý gróf Černín, vedúci rakúsko-uhorskej delegácie chcel iba mier pre monarchiu, ktorá sa rozpadávala v základoch a hladovala ešte viac, než Nemecko.
Situácia boľševikov sa skomplikovala ešte viac, keď sa na jednaniach nečakane objavila ukrajinská delegácia vyslaná Radou. Došli totiž k názoru, že sa im bude žiť lepšie pod nemeckou okupáciou, než pod vládou boľševikov z Petrohradu. "Dohoda o mieri medzi Ukrajinou a centrálnymi mocnosťami" bola podpísaná 11. januára 1918. Znamenala to, že sa Ukrajina stáva nemeckým protektorátom, čo bolo považované za katastrofálnu prehru boľševikov.
Piateho januára predložil generálmajor Hoffmann mapu s budúcimi hranicami, ktoré požadovalo nemecké vrchné velenie. Pre Rusko to predstavovalo obrovské poníženie, pretože sa malo vypratať z pobaltských krajín, Poľska, Fínska a Ukrajiny. Trocký sa s touto mapou vrátil do Petrohradu, a keď ju ukázal na ústrednom výbore, vyvolal tým značný šok. Lenin bol pripravený prijať takmer akékoľvek podmienky, hocako ponižujúce len preto, aby zaistil zotrvanie boľševikov pri moci. Jeho oponenti na čele s Bucharinom verili, že prijatie takýchto podmienok by pochovalo nádeje na medzinárodnú revolúciu.
Trocký sa do Brest-Litovska vrátil 15. januára a Nemcov našiel ešte viac rozhodnutých držať sa svojho. Nevedel však, že príliš nadšení boľševici doma začali z rádiového vysielača v Cárskom Sele vysielať do Nemecka správy podnecujúce nemeckých vojakov ku vzbure, aby zavraždili cisára Wilhelma, generálov najvyššieho velenia a svojich vlastných veliacich dôstojníkov, a aby následne uzavreli nezávislý mier s boľševikmi. Rozzúrený cisár už nebol naďalej ochotný načúvať umierneným názorom Kuhlmanna a plne sa postavil za tvrdú líniu von Hindenburga. 9. februára cisár prikázal Kuhlmanovi, aby nemecké podmienky predniesol Trockému ako tvrdé ultimátum, na ktoré požaduje 24-hodinovú odpoveď. Ak sa tak nestane, dočasné prímerie bude ukončené.
Na ďalší deň Trocky začal svoju zvyčajnú tirádu proti všetkým, ktorí sa stavajú proti boľševickej revolúcii. Potom oznámil, že Rusko vyhlásilo koniec vojny proti centrálnym mocnostiam, ale mierovú dohodu odmietol podpísať a celý svoj tím odviedol z jednacej miestnosti. Hindenburg a Luddendorff prikázali Hoffmannovi pripraviť armády velenia Ober Ost na postup smerom na východ.
Trocký a jeho parta sa ako hrdinovia vrátili do Petrohradu, ibaže 16. februára Nemci oznámili, že bojové akcie sa začnú o dva dni napoludnie. Akonáhle sa o tom Lenin dopočul, chcel nemecké podmienky podpísať, pokiaľ je to ešte stále možné. Trocký však trval na tom, aby aspoň počkali, kým sa Nemci na východnom fronte dajú do pohybu, aby boľševici mohli svetu oznámiť a odsúdiť nemeckú imperialistickú agresivitu. Lenin ostal v menšine. 18. februára nemecké a rakúsko-uhorské divízie postúpili po celej šírke frontu od rižského zálivu až po deltu Dunaja. Odpor boľševických vojsk skolaboval hneď na začiatku. V ukrajinskom meste Dvinsk sa 600 kozákov vzdalo poručíkovi a šiestim vojakom nemeckej armády. Hneď na druhý deň Lenin a Trocký odoslali Hoffmannovi do Brest-Litovskej pevnosti telegram, v ktorom oznámili, že prijímajú podmienky, ktoré predtým odmietli. Keď to nahlásil vrchnému veleniu, Hoffmann dostal od Luddendorfa príkaz, aby reagoval čo najpomalšie a zdržiaval, aby postup nemeckej armády mohol ešte pokračovať.
Formálna akceptácia nemeckých podmienok boľševickou vládou bola do Nemecka doručená 21. februára. Dohoda bola definitívne podpísaná 3. marca. V Rusku bola prijímaná ako poníženie, no tento Leninov majstrovský ťah zabezpečil boľševickej vláde prežitie.
Konečne sa mohli venovať svojej občianskej vojne.
p.s.: na titulnej fotografii sú dole zľava Kamenev, Joffe, Bicenková, hore zľava kpt. Lipský, Stučka, Trocký a Karachan.
Pokračovanie Občianska vojna a revolučný teror v sovietskom Rusku, 1. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Antony Beevor - Russia.
Internet.
