Bolo to hlavne zásluhou donských kozákov. Generál jazdectva Alexej Kalegin bol zvolený ich atamanom v júni. O dva týždne na to uzavrel spojenectvo s pravo-centristickou Stranou Kadetov, no oľutoval to, keď sa ich vodcovia začali schádzať v hlavnom meste donskej oblasti - v Novočerkasku, spolu s dôstojníkmi z Moskvy a Petrohradu, ktorí naďalej nedostávali žiadny plat. Boľševici zúrili, keď sa dozvedeli, že ukrajinská Rada odzbrojuje sovietske jednotky a súčasne dovoľuje kozáckym jednotkám návrat z Rumunského frontu a ich pripájanie sa ku Kaledinovi. Ten veľmi rád privítal návrat kozákov sťažujúcich sa na zle zaobchádzanie pod boľševickým režimom. Ich jednotky boli posledné, ktoré dostávali nevyhnutné zásoby, niekedy vôbec žiadne. Samotní kozáci mali tiež problémy s jednotou. Rozpory boli medzi dôstojníkmi a obyčajnými vojakmi, tiež medzi starými tradicionalistami a mladými kozákmi, z ktorých mnohí fandili boľševikom, medzi nekozáckymi prisťahovalcami do oblasti, ktorí nemali žiadnu pôdu. Robotníci z Taganrogu a Rostova a baníci z Donbasu ich považovali za cárskych reakcionárov.
Po tom, ako donské zhromaždenie "Krug" v Novočerkasku 20. novembra vyhlásilo nezávislosť, červení gardisti z miestneho proletariátu sa pre zmenu zmocnili Rostova a vyhlásili Sovietsku Republiku na Done. Robotníci v Taganrogu obkľúčili 50 junkerských kadetov, ktorí sa vzdali vo viere, že ich životy budú zachované. Boli však odvedení do neďalekej železiarskej továrne, zviazaní a po jednom vhodení do taviacej pece. 2. decembra Kaledin a jeho stúpenci znovuobsadili Rostov na Done, ktorý bol bránou na Kaukaz. Boľševici zareagovali okamžite. V decembri 1917 Sovnarkom vyhlásil vojnu ukrajinskej Rade a vzbure atamana Kaledina.Do Novočerkaska už vtedy smerovala väčšina cárskych generálov, ktorým sa podarilo ujsť z boľševického väzenia. Okrem iných tam boli aj generáli Kornilov a Denikin, budúci vrchný veliteľ bielogvardejských vojsk na juhu, a zástupca generála Kornilova v ôsmej armáde Viktor Šklovský.
Boľševici si boli vedomí toho, čo by sa stalo, keby sa im nepodarilo udržať Ukrajinu a juh Ruska. Antonov-Ovsejenko bol menovaný veliteľom novovytvoreného Južného frontu. Základňu mal v Charkove, ktorý bol súčasne sídlom narýchlo zmontovanej Ukrajinskej Ľudovej Republiky, ktorá mala nahradiť ukrajinskú Radu. Zatiaľ čo Antonov chcel svoje sily sústrediť proti generálovi Kaledinovi, poslal jednotky zložené z Červených gardistov a baltských námorníkov na Kyjev. Velil im ľavý eser a profesionálny dôstojník, podplukovník Michail Muraviev. Najprv obsadili Poltavu, kde popravili všetkých zajatých dôstojníkov a kadetov. Potom cestou na Kyjev porazil malú jednotku (asi 500 mužov) ukrajinských síl pri meste Kruty.
Rusi v Kyjeve nikdy neočakávali, že Ukrajinci by boli schopní významného odporu. Schválne ignorovali realitu ukrajinskej kultúry a histórie, tamojší patriotizmus považovali skôr za žart. 15 januára Muravievova 1. a 2. revolučné armády v sile asi 4.000 mužov dosiahli východný breh Dnepra a začali desaťdňové ostreľovanie Kyjeva. Muraviev sa v telegramoch Leninovi chválil deštrukciou palácov a chrámov, ukrajinská Ústredná Rada vedená Hruševským ušla do Žitomiru. Ruskí dôstojníci v Kyjeve sa odmietli zúčastniť na bojoch. Akokoľvek nenávideli boľševikov, nikdy by nebojovali pod žlto-modrou ukrajinskou zástavou, pretože Rada bola pronemecká. Nezachránilo ich to. Muravievovi gardisti ich začali po jednom vyťahovať z hotelov do Mariinského parku, kde sa konali popravy. Podľa ukrajinského Červeného kríža z 5.000 obetí popráv boli dve tretiny dôstojníci. Celý Kyjev bol terorizovaný. V prestávkach medzi vraždením si gardisti užívali rabovanie a znásilňovanie podľa Leninovho hesla "rabujte rabovačov."
Po podpise Brest-Litovskej zmluvy 3. marca, začali nemecké a rakúsko-uhorské armády postupovať na východ cez Ukrajinu, aby zabezpečili zásoby potravín, ktoré ich krajiny tak súrne potrebovali.7. marca boli vzdialení iba 18 kilometrov od Odesy, ktorej obyvatelia žili v neustálej hrôze z vyčíňania Muravievových gardistov a námorníkov pred tým, než tí boli nútení odísť. Takzvaní "buržujovia", ktorí neboli schopní platiť "revolučné dane," boli zatknutí. Dôstojníci a všetci podozriví boli v kuse popravovaní na krížniku "Almaz" zakotvenom pri móle prístavu a premenenom na revolučný tribunál. Pri akomkoľvek náznaku protestu gardisti spustili streľbu do davu.
Dvanásteho marca do mesta vstúpila skupina nemeckých dôstojníkov s varovaním, že všetky boľševické jednotky musia podľa zmluvy odísť. O dva dni Nemci vpochodovali do mesta. Pokojne, akoby prišli domov, na námestí si rozložili delá. Odesania jasali a plakali od radosti. Do Kyjeva vstúpila disciplinovaná jednoliata masa nemeckých vojakov s pyšným výrazom víťazov na tvárach. Pre tých, ktorí ušli z komunistického územia a podarilo sa im vyhnúť sa prehliadkam, bol prechod hraníc do Nemcami okupovaného územia emotívnym momentom. Od nadšenia kričeli, plakali a objímali sa. Videli v nich osloboditeľov. Tí sa zatiaľ prechádzali po meste a napchávali sa klobásami a slaninou z kyjevských obchodov. Nemecké velenie sa však rozhodlo ignorovať dohodu s Ukrajinskou Radou, ktorá sa ukázala byť neschopnou zabezpečiť sľúbené zásoby. V zinscenovanom prevrate 18. apríla do čela rady dosadili hajtmana Skoropadského, pozatýkali ukrajinských vodcov - Petľuru, Viničenka, Goluboviča a ďalších. Skoropadský bol ideálnym kandidátom na pozíciu nemeckej bábky - elegantný, zdvorilý, no nie veľmi inteligentný. Nemal ani poňatia o skutočnej situácii na vidieku. Generál major Hoffmann, náčelník štábu v Brest-Litovsku si nerobil žiadne ilúzie: "Ukrajina nás zaujíma iba do najbližšej žatvy. Potom si s ňou môžete robiť čo chcete."
Keďže Skoropadaského režim plne závisel na nemeckých bodákoch, bolo jasné, že nebude mať dlhé trvanie. Globačev, bývalý šéf tajnej cárskej polície "Ochrana" po úteku do Kyjeva znovu začal pracovať so svojimi bývalými agentmi. Vedel, že boľševici sa tajne na odchod Nemcov pripravujú, a že to bude deň, keď bude aj Ukrajina zatiahnutá do občianskej vojny.
Pokračovanie Občianska vojna a revolučný teror v sovietskom Rusku, 2. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Antony Beevor - Russia.
Internet.
