31. augusta poradca ruského prezidenta, generál Alexander Lebeď a čečenský prezident Aslan Maschadov podpísali dohodu, ktorá rebelom de facto zaručovala ovládanie republiky, sľúbila promptné stiahnutie vojsk a slobodné voľby. Záležitosť formálnej nezávislosti sa odložila do roku 2001. Nikdy k nej nedošlo.
V Rusku sa odohrali udalosti, ktoré som opísal v minulých dvoch častiach a v Čečensku začali nové problémy v lete 1998. Uprostred ekonomického chaosu a prílivu militantných moslimov zo zahraničia sa kriminálne gangy začali venovať výnosnému biznisu unášania ľudí a požadovania výkupného za ich prepustenie. Vláda prezidenta Maschadova odhadovala, že rukojemníkmi sa stalo šesťdesiatpäť ľudí vrátane dvoch Britov. Ruský zvláštny zástupca v Čečensku Valentin Vlasov bol unesený za použitia zbrane na ceste do Grozného. Maschadov nariadil odzbrojenie a rozpustenie etrémistických bojových oddielov, čo viedlo k ozbrojeným zrážkam, pri ktorých zahynulo deväť ľudí. Samotný prezident iba tesne unikol pokusu o atentát, keď tesne vedľa jeho prezidentskej limuzíny vybuchlo zaparkované auto. Zahynul jeden z jeho osobných strážcov.
V auguste 1998 sa ozbrojení islamskí fundamentalisti z radikálnej wahábistickej sekty násilím zmocnili dvoch dedín v juhoruskej provincii Dagestan, vyhlásili separátne islamské územie a nastolili zákon šaríje. Vláda Čečenska očakávala, že Ruská strana na povstalcov zaútočí, no nestalo sa tak. Ruský minister vnútra Sergej Stepašin miesto toho vyjednal dohodu, ktorá wahábistom umožňovala ostať tam neobmedzene dlho. Medzitým sa zhoršila situácia s rukojemníkmi. Násilím ich bolo zadržiavaných viac než sto. Zástupca ruského ministra vnútra Vladimír Rušajlo začal s pomocou Borisa Berezovského jednať s povstalcami za chrbtom prezidenta Maschadova. Prepustených bolo viac než päťdesiat rukojemníkov, vrátane dvoch Britov. Berezovský poprel zaplatenie akéhokoľvek výkupného.
V decembri našli čečenské úrady vo vreci neďaleko dediny asi 60 kilometrov od Grozného odrezané hlavy štyroch ďalších rukojemníkov. Úrady obvinili z únosu a vraždy vodcu radikálnych wahábistov Arbi Burajeva. Ten pre zmenu pohrozil rozpútaním vlny teroru v Rusku, ak sa Maschadovove ozbrojené zložky pokúsia zaútočiť na jeho sídlo v obci Urus-Martan. Opoziční islamistickí vodcovia Šamil Basajev a Movladi Udugov požadovali rezignáciu prezidenta.
Ten 21. marca 1999 prežil ďalší pokus o atentát. Prišiel dva dni po tom, ako výbuch bomby na preplnenom trhovisku v juhoruskom Vladikavkaze zabil päťdesiat ľudí. Šéf FSB Vladimír Putin odmietol Maschadovovo obvinenie, že útok bol výsledkom konšpirácie "určitých síl" v Moskve. O osem dní bol Putin vymenovaný za šéfa ruskej Národnej Bezpečnostnej Rady, čo ho urobilo zodpovedným za celkové smerovanie politiky Ruska voči Čečensku. Ponechal si aj funkciu hlavy FSB. 15. apríla rozmiestnilo Rusko pozdĺž hranice s Čečenskom tisícky príslušníkov polície a armády. Veliteľ vojsk Ministerstva vnútra v ruskej televízii vyhlásil, že zámerom čečenských separatistov je "vytvoriť jednotný štát z území Čečenska, Ingušska a Dagestanu. To Čečensku poskytne priamy prístup k Turecku, členskému štátu NATO."
Siedmeho augusta 1999 zaútočilo ruské delostrelectvo a letectvo na na dediny držané wahábistami blízko čečenskej hranice. Tých bolo okolo dve tisíc a vedení Šamilom Basajevom sa snažili rozšíriť územie, ktoré bolo pod ich správou už takmer jeden rok. Na druhý deň sa ruský predseda vlády Sergej Stepašin vrátil z obhliadky miesta konfliktu do Moskvy len preto, aby zistil, že prezident Jeľcin vyhodil jeho aj celú jeho vládu. Novovymenovaný premiér Vladimír Putin sľúbil nastoliť na juhu krajiny poriadok.
Štvrtého septembra 1999 výbuch bomby v aute zničil ubytovňu pre vojenské rodiny, pričom zabil 64 a zranil 133 ľudí. Hneď na druhý deň stovky ozbrojencov vedených Basajevom vtrhli na územie Dagestanu, aby dobyli späť niekoľko dedín, ktorých sa zmocnili Rusi iba pred dvomi týždňami. Vláda Aslana Maschadova sa od tejto akcie aj od ozbrojencov dištancovala. V Moskve zatiaľ predseda vlády Putin zvolal zasadnutie Národnej Bezpečnostnej Rady.
O päť dní explózia zrovnala so zemou bytový dom na Gurjanovovej ulici v Moskve, pričom zomrelo 94 a zranených bolo 249 ľudí. O ďalšie štyri dni iná bomba zničila bytovku na Kaširskej diaľnici. Sto devätnásť mŕtvych. Premiér Putin pouličným slangom prisľúbil, že teroristov zadupe do ich latrín. Pri poslednom pokuse zabrániť vojne sa Maschadov snažil skontaktovať Jeľcina. Zbytočne. Ruské jednotky sa už hromadili na čečenskej hranici. Na Silvestra 1999 vystúpil prezident Jeľcin v celoštátnej televízii a oznámil svoje odstúpenie a prevod jeho právomocí na Vladimíra Putina až do volieb v marci 2000. Žiadal o odpustenie iba za jednu svoju chybu: vojnu v Čečensku.
Koncom januára 2000 už čečenskí bojovníci bojovali s ruskými vojakmi v boji muža proti mužovi v uliciach hlavného mesta Čečenska - Grozného. Achmed Zakajev, veliaci asi tisícke bojovníkov brániacich juhovýchodnú oblasť mesta, bol ťažko ranený črepinou z delostreleckého granátu. Niekoľko dní ho na nosidlách prepravovali z dediny do dediny, až kým jeho manželka nepodplatila piatimi tisíckami dolárov ruských vojakov strážiacich prechod do Gruzínska, kam ho nakoniec dopravili. Mesto Groznyj bolo ruským bombardovaním takmer zrovnané so zemou. Na jar 2000, počas prezidentskej predvolebnej kampane začali na verejnosť prenikať detaily udalostí, ktoré k vypuknutiu vojny viedli. Sergej Stepašin, bývalý premiér, odhalil, že Kremeľ začal inváziu pripravovať už šesť mesiacov pred jej začatím, teda v marci 1999. V liberálnej tlači sa začali objavovať špekulácie, že za výbuchmi bytoviek v Moskve stáli FSB alebo GRU. Putin v interview počas kampane tieto špekulácie vyhlásil za šialené a nemorálne. 26. marca s veľkou prevahou vyhral voľby za prezidenta Ruskej federácie.
Rusko získalo ľahké víťazstvá, podporené aj tým, že v pravý čas na ich stranu prebehli niektorí skúsení čečenskí vodcovia, vrátane Achmada Kadyrova, rebelského čečenského muftího a mocného náčelníka klanu.
V polovici marca 2000 organizácie Human Rights Watch a Amnesty International žiadali OSN, aby vyšetrili údajné hromadné vojnové zločiny v Čečensku. Správy z bojísk opisovali mnohé hrôzy páchané ruskými vojakmi, vrátane viac než 120 nezákonných popráv, stovky zatýkaní bez oprávnenia, bitku a mučenie. Stovky civilistov bolo držaných armádou kvôli výkupnému. Utečenci hlásili systematické znásilňovanie čečenských žien ruskými vojakmi. Celé dediny boli odrezané od dodávok vody a potravín, čo viedlo k hladu a epidémiaám. Celá oblasť bola nepriedyšne uzavretá pred novinármi a zahraničnými pozorovateľmi.
V júli 2001 boli vyhlásené čečenské parlamentné voľby, ktoré sa mali konať o rok. Ďalšie rokovania medzi rebelmi, vládou a opozíciou sa zameriavali výhradne na posilnenie klanu Kadyrovcov ako záruky stability v oblasti. Ich postavenie bolo posilnené aj masívnym prílivom dotácií z ruského štátneho rozpočtu. V konečnom dôsledku dal Kremeľ všetku moc klanu Kadyrovcov, a to sa stalo modelom na riadenie Čečenska. V nasledujúcom desaťročí sa krajina stala anomáliou Ruskej Federácie: ostrov s takmer samostanou vládou, kde prekvitala polygamia, rozhodovali islamské súdy a ženy boli nútené nosiť na verejnosti závoj, čo bolo blatantným porušením ruskej ústavy. Čečenská elita, takzvaní Kadyrovci, sa stali najmocnejším klanom v hlavnom meste; klanom, ktorému prešlo aj zabíjanie na predmestiach Moskvy.
PokračovanieAko sa Voloďa cárom stal. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Alex Goldfarb, Marina Litvinenko - Death of a Dissident.
Charles Clover - Black Wind, White Snow.
