Bolo ich treba niekam odviesť a ukryť, kŕmiť, šatiť, učiť, povzbudzovať,... Každý z tých dvadsiatich piatich riskoval svoju bezpečnosť, často aj život svoj alebo aj príbuzných. Nie všetci boli úspešní. Niektorí boli za túto činnosť zatknutí, mučení, popravení.
Americký rabín Arthur Gilbert o tom kedysi napísal: "Títo katolícki kňazi sa pozreli do tvárí svojich židovských susedov a rozoznali Ježiša, ktorý sa dobrovoľne obetoval skutkom zmierujúcej lásky. Svojou opozíciou voči Hitlerovi ukázali, že kresťanstvo nemožno súdiť podľa zlyhania niektorých kresťanov, takisto ako judaizmus by sa nemal merať hriešnosťou niektorých židov..."
Rabín André Ungar z "Chrámu Emanuel" v americkom štáte New Jersey v roku 1964 povedal: "Samotný Vatikán dal povolenie, asi aj povzbudenie na činnosť pri záchrane židov. Vatikán poskytol veľké sumy peňazí a niekedy aj svoje vlastné zariadenia spadajúce pod diplomatické krytie, aby zachránil židov pred nacistami."
Židovský historik a diplomat Pinchas Lapide odhadoval, že Katolícka cirkev pod vedením Pia XII. pomohla pri záchrane 700.000, pravdepodobne až 860.000 židov pred istou smrťou z rúk nacisov.
Toto číslo je v silnom kontraste s neospravedlniteľným otáľaním tých mimo dosahu Hitlerovej moci, ktorí disponovali oveľa väčšími prostriedkami na záchranu Židov kým bol ešte čas: špecificky "Medzinárodného červeného kríža" a všeobecne západných demokracií. Červený kríž tak urobil z obavy, že Hitler by odstúpil od Ženevskej konvencie a oni by nemohli robiť to, čo je ich náplňou. V roku 1942 vyslal zdravotnú komisiu do poľskej Lodže. Komisia zistila masové vraždenie židov v plynových komorách, spaľovanie mŕtvol. Červený kríž teda o všetkom vedel, no nevydal žiadny protest.
V roku 1942, keď nacisti zintenzívnili deportácie na východ, tisícky zúfalých židovských utečencov sa snažili preplávať alebo preplaziť cez nemecko-švajčiarske hranice. Niektorí boli pri pokuse zastrelení, iní sa vzdali, niekoľkým sa útek podaril. Švajčiarska vláda sa rozhodla zastaviť tento prísun utečencov a vrátiť späť mnohých z tých, ktorí sa tam dostali. Boli privezení na hranice a prinútení prekročiť ich späť na územie Nemecka. Boli očakávaní. Nikto nevie, čo sa s nimi stalo.
V roku 1939 vyplávala z prístavu v Hamburgu do Havany loď "St.Louis" na palube s 900 mužmi, ženami a deťmi, ktorí mali kubánske víza. Po príchode na Kubu im tamojšia vláda víza zrušila a vypravila ich späť na more. V ďalšom priebehu požiadali o azyl v jedenástich krajinách, kde zakotvili, v každom prístave boli odmietnutí. Väčšina z nich potom bola vrátená do Nemecka a zavraždená.
Britské vládne nariadenie z mája 1939 obmedzilo a napokon zastavilo židovské prisťahovalectvo do Palestíny, ktorá bola vtedy pod britskou správou. Osobná loď "S.S. Struma" so 769 utečencami z Nemecka na palube sa potopila po tom, čo jej bolo zamietnuté vplávanie do Palestíny a do tureckého prístavu. Príčinou bolo torpédo zo sovietskej ponorky operujúcej pri ústí do Čierneho mora.
V roku 1941 bolo do Kanady povolené prisťahovanie menšieho množstva židov z Európy, než v roku 1931. Ani USA neliberalizovali svoju prisťahovaleckú politiku. Skôr naopak. Šéf štábu prezidenta Roosevelta namietal proti plánu presťahovať 4.500 utečencov zo Španielska do táborov v severnej Afrike, pretože " by to mohlo vzbudiť nevôľu časti arabskej populácie."
Koncom júla 1944 bola väčšina maďarských židov po smrti. Aby sa zachránil aspoň zvyšok, "Svetový židovský kongres" v septembri 1944 apeloval na všetkých svetových lídrov a celebrity. G.B. Shaw im 30. septembra odpovedal: "Nemôžem urobiť nič, aby som zachránil maďarských židov. Myslíte si, že som vládcom Európy?"
V tom istom čase apoštolský delegát v Turecku a Grécku arcibiskup Roncalli prijal Iru Hirschmanna, špeciálneho vyslanca americkej Rady pre vojnových utečencov, ktorý mu povedal o osude niekoľkých tisícok židov, vrátane mnohých detí, ktorí mali byť deportovaní do Osvienčimu. Roncalli mu okamžite vydal niekoľko tisíc "krstných listov" na použitie pre odsúdených židov, bez akýchkoľvek podmienok. Žiadny z nich nebol v skutočnosti pokrstený, tisícky z nich však bolo zachránených od pecí Osvienčimu. Celé to dostalo názov "Operácia krst". Rozhodný a neohrozený postoj tvárou v tvár nacistom prejavili aj niektorí predstavitelia európskych krajín, ktoré rozhodne neboli považované za mocnosti. Pod vedením dánskeho kráľa Christiana sa podarilo zachrániť okrem 52 takmer všetkých zo 6.500 dánskych židov. Fínsky minister zahraničných vecí Rolf Witting povedal Himmlerovmu zástupcovi: "Fínsko je slušná krajina; radšej zomrieme s našimi židmi než by sme ich vydali. Z 2.000 fínskych židov boli deportovaní iba štyria.
Deviateho mája 1945 v rozhlasovom príhovore pápež Pius XII povedal:
"Úlohou tejto hodiny je znovuvybudovať svet. Kľačiac v duchu pred hrobkami, pred údoliami čiernymi od krvi, pred nespočetnými obeťami neľudských masakier sa nám zdá, že oni, tí padlí, varujú nás, preživších: nech zo zeme, do ktorej sme boli zasadení ako zrná pšenice, vyrastú tvorcovia a vládcovia lepšieho sveta.
Pápež Pius XII. zomrel deviateho októbra 1958.
Izraelská predstaviteľka v OSN a budúca premiérka štátu Izrael Golda Meirová povedala:
"Počas desiatich rokov nacistického teroru, keď naši ľudia prežívali mučenícku hrôzu, tento pápež pozdvihol svoj hlas na odsúdenie vinníkov a na vyjadrenie súcitu s ich obeťami."
Prezident Svetového židovského kongresu Nahum Goldmann prehlásil:
"So zvláštnou vďačnosťou spomíname na všetko, čo urobil pre prenasledovaných Židov počas jedného z najtemnejších období v dejinách."
Noviny "The Jewish Post" z kanadského Winnipegu vo svojom vydaní 6. novembra 1958 okrem iného uviedli:
"V našej generácii sa pravdepodobne nenájde žiadna iná hlava štátu, ktorá urobila viac na pomoc Židom v hodine ich najväčšej tragédie, počas nacistickej okupácie Európy, než zosnulý pápež."
Štát Izrael vyslal na jeho pohreb oficiálnu delegáciu.
Pokračovanie.
Zdroj informácií: Pinchas E. Lapide - The Last Three Popes and the Jews.
Mark Riebling - Church of Spies.
