Do konca októbra zorganizoval bezpečné umiestnenie v domoch v Ríme, na farmách a v budovách na vidieku, pre približne tisícku spojeneckých vojakov. Veľmi dobre to vedel aj Herbert Kappler, ktorý si tiež uvedomoval, že ho môže zatknúť iba mimo územia Vatikánu. Pri jednom pokuse dostať ho po odslúžení omše v jednom z kostolov žalostne pohoreli.
Na to, aby mohli zabezpečiť čo najviac domov, oblečenia a jedla pre svojich "chránencov," potrebovali vyriešiť financie. Zvyčajne sa to dialo počas nočných stretnutí medzi Osbornom, O´Flahertym a Mayom. Pokúsili sa získať finančnú pomoc od britského ministerstva zahraničia, ktoré im v priebehu nasledujúcich deviatich mesiacov poskytlo značné sumy. Nakoniec sa úradníkom z ministerstva podarilo zabezpečiť pôžičku troch miliónov lír prostredníctvom Vatikánskej banky. Peniaze prichádzali aj z iných zdrojov, vrátane účtu rádu jezuitov a od americkej vlády prostredníctvom ich chargé d´affaires Harolda Tittmanna.
Na približne 40 miestach po celom Ríme bolo ubytovaných okolo 2.000 utečencov, o ktorých sa organizácia starala. Na jej fungovanie boli potrebné veľké sumy peňazí, ktoré bolo treba sledovať a registrovať. Tiež bolo potrebné zaznamenávať pohyby tovaru (oblečenia, jedla a podobne), ktorý bol za tieto peniaze nakupovaný a rozvážaný tam, kde bolo treba. Súčasne sa však obávali, že ak by záznamy padli do nepovolaných rúk, bola by ohrozená bezpečnosť mnohých ľudí. Anglický kapitán Byrnes, jeden z utečencov, ktorý bol poverený registrovaním účtov a dodacích listov, umiestnil papiere do plechových krabíc od sušeniek a vždy v noci ich zakopal vo vatikánskych záhradách.
Kappler sa v tom čase, so súhlasom berlínskeho vedenia, pokúsil o preniknutie do Vatikánu prostredníctvom financovania "Gruzínskeho kolégia", umiestneného v tesnej blízkosti Chrámu Sv. Petra. Dostal aj financie na kúpu vhodnej budovy, ktorú mal ako "anonymný darca" kúpiť a previesť do vlastníctva Cirkvi ako stredisko pre štúdium gruzínskych adeptov na katolícke kňazstvo. Pápežom poverený riaditeľ budúceho inštitútu však rýchlo zistil, že šiesti "študenti", ktorí prišli z územia Nemecka, kam vraj ušli pred boľševikmi, majú väčší záujem o talianske ženy, než o štúdium katechizmu. Netrvalo dlho kým ich odhalili ako informátorov gestapa a vysánkovali pri prvej príležitosti späť do Nemecka. Okrem tohto neúspechu sa Nemcom ozaj podarilo do vnútra Vatikánu umiestniť niekoľkých špiónov, ktorí boli odhalení až po vojne.
Dvadsiateho tretieho marca 1944 podnikli príslušníci talianskeho hnutia odporu z radov mladých komunistov svoj najbrutálnejší, ale aj najhlúpejší útok. Explózia vozíka naloženého približne 200 kilogramami výbušnín a následne pár granátov na mieste usmrtili 28 príslušníkov nemeckého policajného regimentu SS pochodujúcich v parádnych uniformách po Via Rasella v Ríme. Keď sa o tom dozvedel Hitler, v záchvate zúrivosti vydal rozkaz, aby za každého mŕtveho Nemca bolo popravených desať Talianov. Úloha pripadla Kapplerovi, ktorý sa obracal ako mohol, aby z talianskych väzníc vytiahol dostatok ľudí už predtým odsúdených na smrť, no aj tak to bolo málo, preto spolu s talianskym šéfom polície vytiahol ďalšie množstvo ľudí z väzníc, ale aj priamo z ulíc. Nakoniec odviedli 335 ľudí do Ardeatínskych jaskýň neďaleko Ríma, kde ich postupne povraždili a vchod vyhodili do vzduchu.
Nemcom sa postupne podarilo zistiť (pomocou zrady) ako O´Flahertyho úniková cesta funguje aj ako je financovaná (sledovaním finančných tokov). Bolo to však, našťastie, neskoro na to, aby Kappler podnikol akékoľvek kroky.
V júni 1944 do ulíc Ríma vošli jednotky americkej armády.
Vojna sa pre šéfa gestapa v Ríme Herberta Kapplera skončila 9. mája 1944, keď sa vo Florencii vzdal spojeneckým vojakom. V júli 1948 bol v Taliansku odsúdený na doživotné väzenie.
O´Flaherty za svoju činnosť počas vojny dostal vysoké vyznamenania od anglického kráľa, americkej i talianskej vlády.
Vďaka dvom nečakaným zvratom sa však príbeh dvoch vojnových protivníkov ešte nekončí.
Po svojom zatknutí bol Kappler prevezený do známej rímskej väznice Regina Coeli. Desať mesiacov, ktoré tam strávil mu dalo dosť času na to, aby premýšľal o svojom čase v Ríme, o tom, čo ho čaká, no hlavne písal a písal množstvo listov. Jeden z nich napísal aj človeku, ktorého sa dlho snažil pripraviť o život - Mons. O´Flahertymu a požiadal ho o stretnutie. Najprv medzi nimi iba prebiehala intenzívna výmena listov, neskôr došlo k prvému stretnutiu, potom ďalšiemu a nakoniec bol írsky kňaz jediným návštevníkom Herberta Kapplera. Bolo to tak aj po jeho procese a prevezení do inej väznice, kde mal stráviť zvyšok života. Diskutovali o minulosti, o živote, literatúre a náboženstve. Kappler napokon požiadal O´Flahertyho, aby ho pokrstil a prijal do Katolíckej cirkvi (vyrastal v protestantskej rodine). Bolo mu povedané, aby najprv počkal, kým nebude po procese, aby to nevyzeralo, že iba chce nahrabať body, no nakoniec, niekedy v priebehu roka 1950 bol Kappler pokrstený. O´Flaherty bol naďalej jeho častým návštevníkom, až pokým v roku 1960 nezačal trpieť srdcovými problémami, k čomu sa pridružila mozgová cievna príhoda. Vtedy požiadal o odchod na dôchodok, čo mu bolo umožnené. Vrátil sa do rodného Írska, kde v októbri 1963 zomrel.
Herbert Kappler bol po čase prevezený do väzenia v malebnom talianskom pobrežnom meste Gaeta. V roku 1961 tam poštou dostal nečakaný darček - list a malú krabicu čokolády. Odosielateľ bol anonymný. O niekoľko týždňov sa tajomný odosielateľ ozval znova a tentoraz uviedol svoje meno a spiatočnú adresu.
Tajomným pisateľom bola nemecká blondína tesne po tridsiatke. Volala sa Anneliese Wenger a pochádzala z priemernej nemeckej rodiny. Počas vojny bola zdravotnou sestrou Červeného kríža.
Postupne sa medzi nimi rozpútala čulá korešpondencia, ktoré vyústila do prvej návštevy Anneliese v meste Gaeta a jeho zámockej väznici. Listy boli čoraz dlhšie a intímnejšie, až došlo k nevyhnutnému a 19. apríla 1972 boli v priestoroch väznice notárom zosobášení.
V roku 1975 bolo na lekárskej prehliadke zistené, že 68-ročný Kappler trpí rakovinou žalúdka. Umiestnili ho do vojenskej nemocnice Celio v Ríme. Anneliese čoskoro zistila, že dni jej manžela sú zrátané, preto v priebehu častých návštev spolu zosnovali plán na jeho útek do Nemecka, aby tam mohol zomrieť a byť pochovaný.
Strážcovia na bráne si už na jej časté odchody a príchody zvykli, hlavne keď sa takmer zakaždým zastavila, veselo s nimi prehodila pár slov, niekedy aj priniesla nejaké maškrty z Nemecka... Dostala ich do štádia, keď jej prakticky úplne prestali kontrolovať priestor auta.
V polovici roka 1977 sa Kapplerov stav zhoršil natoľko, že sa Anneliese rozhodla konať. Počas návštevy Kappler, ktorý vážil už iba niečo vyše 40 kíl, oblečený v obleku, ktorý mu bol príliš veľký, vliezol na schodoch zadného východu z nemocnice do kufra, ktorý priniesla Anneliese, tá potom kufor naložila do prenajatého auta, ktoré mala zaparkované v blízkosti vchodu ale tak, že ho nebolo vidno. Pohodlne, s úsmevom profesionálneho hráča pokru prešla bránou, ešte sa pozdravila so strážcami a vyrazila k hotelu, kde ju čakal jej syn z prvého manželstva s iným prenajatým autom. Kappler preliezol a po celonočnej jazde sa dostali za nemecké hranice.
Samozrejme, vypukol obrovský škandál, taliansky minister vnútra rezignoval, vláda márne žiadala Nemcov o vydanie Kapplera späť, ale tí to zásadne odmietli. Herbert Kappler zomrel vo februári 1978 v západonemeckom meste Soltau.
Pokračovanie.
Zdroj informácií: Stephen Walker - Hide&Seek.
