Takmer každý deň bolo možné na schodoch Chrámu Sv. Petra vo Vatikáne vidieť postávať 190 cm vysokého statného Íra v šarlátovom a čiernom kňazskom oblečení. Volal sa Monsignor Hugh O´Flaherty.
Stál tam, pozoroval Svätopeterské námestie, okolo neho plynuli davy ľudí za prácou do chrámu a úradov. Mníšky a kňazi sa mihli okolo, niektorí ho letmo pozdravili, iní sa zastavili na kus reči. Pre náhodného pozorovateľa to mohlo vyzerať ako náhodné stretnutia, v skutočnosti to však bolo súčasťou O´Flahertyho operácie na získavanie informácií, odovzdávanie správ a peňazí pre tých, ktorí ukrývali spojeneckých vojakov, ktorí sa nejakým nedopatrením ocitli na časti Talianska, obsadenej fašistickými vojskami. V drvivej miere to boli utečenci zo zajateckých táborov alebo zostrelení letci.
Miesto, na ktorom stál, bolo starostlivo zvolené. Mohol vidieť aj byť videný. Mohol sledovať vojakov nemeckej armády, ktorí ho spoza bielej hraničnej čiary pozorovali poľnými ďalekohľadmi. Z okna svojej neďalekej pracovne naňho dobre videl aj pápež Pius XII.
Po vylodení spojencov na juhu Talianska sa tam domáce vojska rýchlo vzdali a v následnom chaose mohlo množstvo spojeneckých vojnových zajatcov bez ťažkostí vykráčať z nestrážených táborov a rozpŕchnuť sa po krajine. Bez máp alebo akejkoľvek rady kam ísť. Povzbudení vysielaním Rádia BBC sa mnohí rozhodli vydať do Vatikánu, o ktorom sa vedelo, že je mimo dosahu nacistov. Niektorí boli rýchlo dolapení a odoslaní do zajateckých táborov v Nemecku. Tí, ktorým sa pošťastilo dostať sa až do Ríma dúfali, že im úkryt a ochranu poskytne tajná organizácia, ktorú viedol Mons. O´Flaherty.
Ten dostal na jar 1944 ostrieľaného osobného nepriateľa v osobe Obersturmbannführera Herberta Kapplera, skúseného dôstojníka SS v hodnosti podplukovníka. V Ríme bol šéfom SD, bezpečnostnej služby SS a nacistickej strany, ktorá bola v roku 1944 už spojená so štátnou políciou a všeobecne známa ako gestapo.
Všetko to začalo už koncom roka 1940 a v priebehu roka nasledujúceho. Po tom, čo Taliansko, ako nemecký spojenec, vyhlásilo vojnu Anglicku, bola budúcnosť jeho veľvyslanca v Ríme Sira D´Arcy Osborne nejasná. Vatikán to vyriešil tým, že Mussolliniho vláde oznámil ochotu prichýliť diplomatov vo svojich priestoroch. Ako neutrálny štát to mohol urobiť. Tak sa tri dni po vyhlásení vojny britský vyslanec aj s personálom presťahoval do niekoľkých izieb pútnickej ubytovne vo Vatikáne. Po menšej prestavbe sa to na ďalšie štyri roky stalo sídlom britského vyslanca pri Svätej Stolici. Jeho susedom tam bol Hugh O´Flaherty, čo malo rozhodujúci význam pre vznik a fungovanie únikovej cesty spojeneckých vojakov.
V roku 1941 boli v zajateckých táboroch po celom Taliansku držané desiatky tisíc spojeneckých vojakov. Vatikán prijal zásadu, že je dôležité, aby bolo pravidelne kontrolované ako sa s nimi zaobchádza a či sa tak deje v súlade s medzinárodnými konvenciami. Pius XII. chcel, aby túto činnosť vykonávali dvaja z jeho úradníkov. Menoval Monsignora Borgonciniho Ducu ako svojho vyslanca a, pretože bol potrebný tlmočník na komunikáciu s britskými zajatcami, požiadal O´Flahertyho, aby sa stal Ducovým tajomníkom.
Obaja menovaní začali spolu cestovať hore-dole krajinou, mali však odlišné predstavy o tejto práci. Duca sa nijak extra nenáhlil a keď cestovali autom, zvyčajne navštívili iba jeden tábor denne. O´Flaherty svoj čas využíval inak. Navštevoval tábory spolu s nunciom, medzi návštevami sa však nočným vlakom vracal do Ríma, aby vo vatikánskom rádiu odovzdal odkazy zajatcov pre ich príbuzných o tom, že sú v poriadku. Monsignor taktiež urýchlil dodávanie balíčkov Červeného kríža a oblečenia a pomáhal pri zbierke kníh pre zajatcov. Postupne si získal ich dôveru a v ich mene začal podávať sťažnosti na prípadné zlé zaobchádzanie. Začalo to otravovať vedenie táborov a postupne ho velenie talianskej armády začalo vidieť ako "výrobcu problémov". Na Vatikán bol vykonávaný tlak na jeho odvolanie, nakoniec však sám rezignoval.
Talianska fašistická polícia verila, že niekde v strede Ríma pracuje ilegálna rádiová vysielačka. Po značnom úsilí sa ju podarilo vystopovať do domu jednej zo starých rímskych rodín - do domu vdovy Niny Pallavicini, ktorá bola zásadnou oponentkou Mussolliniho. Hneď po bombardovaní Ríma spojencami v júli 1943 do jej domu vrazila talianska polícia, podarilo sa jej zavčasu ujsť cez okno do záhrady, odkiaľ sa ulicami Ríma vybrala do Vatikánu za svojim priateľom O´Flahertym. Ten ju ubytoval v takzvanom Nemeckom kolégiu. Bola prvou osobou, ktorej bolo vo Vatikáne ponúknuté dlhodobé ukrytie a neskôr sa stala jedným z najdôležitejších článkov únikovej cesty. Po zvyšok vojny vyrábala falošné dokumenty pre spojeneckých vojakov, ktorých potom často sprevádzala po Ríme a na miesta ich úkrytu na vidieku.
Ako služobník Cirkvi O´Flaherty vedel, že svoje aktivity musí udržiavať v tajnosti, že nesmie verejne urobiť nič, čo by mohlo podkopať neutralitu Vatikánu. Sir D´Arcy Osborne ako zástupca Británie vo Vatikáne tiež vedel, že musí našľapovať veľmi zľahka. Ako pápežov hosť vedel, že musí byť čo najďalej od praktického riadenia skupiny organizujúcej úniky spojeneckých zajatcov. Jedného dňa však povedal O´Flahertymu, že mu môže v niečom užitočný. Môže mu pomôcť zadovážiť financie, nebudú to však oficiálne zdroje a nesmie byť nikde zmieňovaný. Ponuka bola vďačne prijatá. O to viac, že anglický diplomat ponúkol aj služby svojho komorníka Johna Maya, ktorý plynulo hovoril po taliansky, vedel, kde sa dajú na čierno zohnať potraviny alebo oblečenie, poznal Rím aj členov Švajčiarskej gardy, ktorí prižmúria oči nad fungovaním únikovej operácie, ktorá vtedy ešte bola v plienkach.
Pokračovanie.
Zdroj informácií: Stephen Walker - Hide & Seek.
