Ukrajinci, Rusi, Bielorusi, Židia, Tatári, Poliaci, Bulhari a množstvo iných. Ukrajinci tvoria väčšinu (78%) takmer vo všetkých oblastiach okrem Krymu. Druhým najväčším etnikom sú Rusi, ktorí tvoria 18% obyvateľstva a žijú prevažne na východe a na juhu v blízkosti Krymu a Čierneho mora. Na samotnom Kryme žije okolo 2,3 milióna ľudí, 65 % z nich sú etnickí Rusi.
Približne v rozmedzí rokov 882 a 1240 existoval na vtedy obrovskom území medzi Krymom, Dnestrom, Vislou a severnou Dvinou štátny celok s názvom Kyjevská Rus (p.s. slovo rus znamená moreplavec alebo veslár a má Vikingský pôvod, podobne ako prví vládcovia tejto krajiny). V roku 988 sa toto územie stalo kolískou ortodoxného kresťanstva, keď knieža Vladimír dal pokrstiť všetkých svojich poddaných. Hlavu cirkvi menovala Byzantská ríša. Vladimírov syn Jaroslav Múdry zabezpečil hranice krajiny a rozvinul obchodné styky s Byzantíncami, Chazarmi, Škandinávcami a ľuďmi z Európy aj vzdialenejšej Ázie. Jeho nástupcovia pokračovali v ďalšom rozvíjaní diplomatických kontaktov, až kým sa jednotlivé kniežatá nezačali medzi sebou hašteriť, čo viedlo k úpadku a zániku ríše. V roku 1169 na Kyjev zaútočila koalícia jedenástich ruských kniežat. Podľa vtedajších historických zdrojov "matku ruských miest" rabovali a vypaľovali počas dvoch dní. Do zajatia odvliekli mnoho Kyjevčanov, z kláštorov a kostolov vojaci pokradli nielen šperky, ale aj ikony, kríže, zvony a obradné rúcha. (Podobnosť s dneškom vôbec nie je náhodná). Bol to začiatok úpadku Kyjeva ako centra moci a v roku 1362 bolo mesto anektované do Litovského veľkovojvodstva, ktoré bolo vtedy jednou z najväčších krajín Európy.
Až do roku 1795 bola dnešná Ukrajina pod nadvládou najprv Halíčsko-Volyňského kniežatstva, od roku 1385 bola pod Poľsko-litovskou vládou.
Keď bolo toto spoločenstvo v roku 1795 rozdelené medzi Rusko, Prusko a Rakúsko, Prusku bolo pridelené hlavné mesto a väčšina poľských území, Rakúsko dostalo Krakow a Lublin s okolitými územiami a celú Halič. Rusku pripadlo západné Bielorusko, západná Ukrajina okrem Ľvova a väčšina Litvy.
Dejiny formovania ukrajinského národa, dejiny kozákov, sú veľavravné. V pätnástom storočí bola väčšina územia juhu dnešnej Ukrajiny len riedko obývaná a nazývaná "Divé polia." Žili tu sedliaci, ktorí ušli z Poľsko-litovského Spoločenstva a z ruských území a nazývali sa kozáci. Väčšinou sídlili na ostrovoch okolo rieky Dneper, kde sa mohli ľahšie skryť a efektívnejšie brániť. Tiež odtiaľ mohli jednoduchšie útočiť na Krymský chanát a územia Spoločenstva. Boli zbojníkmi, rybármi a lovcami. Ich spoločenstvo sa vyvinulo do akejsi oficierskej demokracie. Spomedzi seba si volili vojenských veliteľov - hejtmanov, ktorí riadili slobodné, voľné územia bez pevných hraníc. Ich politický model fungoval na zmluvnom základe. Vyššie postavený mal povinnosti voči svojim podriadeným a v prípade potreby mohol byť odvolaný. V protiklade s Ruskom bol hejtmanát miestom vzájomných práv a povinností.
Najúspešnejším z povstaní proti Poľsko-litovskej vláde bolo to, ktoré viedol hajtman Bohdan Chmeľnický (1648-1654), a ktoré viedlo k vytvoreniu autonómneho územia Hejtmančiny (1649-1782). Spočiatku sa Chmeľnický snažil získať podporu Otomanskej ríše, s ktorou v roku 1649 podpísal zmluvu. Keď však nedostal žiadne pevné ubezpečenia, pokúsil sa nájsť aj iných možných spojencov. Keď ich nenašiel, začal jednať s ruskou vládou, ktorá mu poskytla vojenskú a materiálnu podporu a uznala ho za hejtmana - vodcu.
V roku 1653 poslal Chmeľnický vyslancov do Moskvy k cárovi Alexejovi s požiadavkou, aby "prijal všetky jeho Maloruské a Záporožské (armády) ako svoje večné vlastníctvo, občianstvo a pod svoju ochranu." Po intenzívnej výmene diplomatických misií sa v januári 1654 v Perejaslavi blízko Kyjeva konalo tajné stretnutie zástupcov, ktoré odprisahalo vernosť Rusku. V historickej literatúre za sovietskych časov sa to opisovalo ako "znovuzjednotenie", aj keď vôbec nebolo čo znovu zjednotiť. Súčasní vedci argumentujú, že na tomto stretnutí iba asi 300 zástupcov kozáckej šľachty rozhodlo o osude Ukrajiny na niekoľko storočí vopred, a že zmluva s Moskvou nemala širokú podporu v kruhoch ostatných ukrajinských kozákov. Samotná zmluva nezmieňuje anexáciu, ale používa slovo "protektorát", naznačujúc tak autonómnu vládu na Ukrajine. Privilégiá a slobody kozáckej aristokracie boli zachované, takisto aj práva širokých más kozákov, ktorých majetky a zeme zostali vo vlastníctve ich aj nasledovných generácií ich potomkov.
Chmeľnický nebol schopný udržať status quo, preto ako výsledok prímeria po Rusko-poľskej vojne v roku 1667 územia na východ od rieky Dneper (ľavobrežná Ukrajina) prešli pod Moskovské kniežatstvo a pravobrežné, teda západné územia pripadli pod Poľsko-litovskú vládu. Nezávislá kozácka vláda sa zachovala na územiach, ktoré prepadli Rusku aj po Chmeľnického smrti.
Jeho sen o spojenej kozáckej Ukrajine na oboch brehoch rieky Dneper ožil počas vlády hejtmana Ivana Mazepu (1687-1708), ktorý udržiaval obchodné styky s európskymi krajinami aj keď diplomatické zastúpenie bolo obmedzené do Moskvy. Nepokoje ustali a poľnohospodárska výroba sa významne rozšírila vďaka slobodným roľníkom, ktorí neboli nevoľníkmi tak, ako to bolo v Rusku. Daňový systém, ktorý Mazepa zaviedol, priniesol rozkvet ekonomiky, výstavbu nových budov, kláštorov a kostolov v ukrajinskom barokovom štýle. Rozvinula sa kníhtlač a Kyiv-Mohyla Akadémia sa stala univerzitou.
Aj napriek dobrému počiatočnému vzťahu s cárom Petrom Veľkým sa Mazepa stále viac a viac sťažoval, že "Moskva chce celú Ukrajinu uviesť do tvrdého područia." Bol nútený vydržiavať ruské armádne jednotky na náklad Ukrajincov, čo vyvolalo nespokojnosť roľníkov, ktorí to museli financovať. Ukrajinskí kozáci boli odvádzaní do ruskej armády, no ich veliteľmi boli Rusi alebo iní zahraniční dôstojníci, ktorí s nimi zaobchádzali s opovrhnutím. Peter taktiež stále viac od Mazepu požadoval prostriedky na budovanie svojho nového Ruska, vrátane roztavenia zvonov z ukrajinských kostolov na výrobu kanónov, čo nahnevalo Mazepu, ktorý nebol ochotný ničiť chrámy, keď do nich sám investoval množstvo fondov. Keď cár odmietol pomôcť mu v boji proti Poľsku, Mazepa zrušil spojenectvo s ním a obrátil sa na švédskeho kráľa Karola XII. Okamžite bol označený za zradcu a, na rozkaz z Moskvy, knieža Menšikov zmasakroval takmer všetkých obyvateľov Mazepovho oficiálneho sídla Baturynu.
V roku 1781 bolo územie Hejtmančiny podriadené priamej ruskej vláde. Na pravobrežnej Ukrajine pokračoval starý poľský poriadok, zatiaľ, čo na ľavom brehu Dnepra sa väčšina ukrajinských roľníkov dostala pod ruskú vládu a stala sa poddanými svojich zemepánov.
p.s.:
Pokračovanie Kapitolky z dejín Ukrajiny 2. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Yuri Felshtinsky, Michael Stanchev - Blowing Up Ukraine.
Mikhail Zygar - War and Punishment.
Luke Harding - Invasion.
