Vo švajčiarskom Davose sa konalo pravidelné Svetové ekonomické fórum a v rámci neho prebiehala ruská panelová diskusia. Jej moderátor sa opýtal: "Kto je Vladimír Putin?" Mikrofón bol v tom momente v rukách Anatolija Čubajsa, jednej z vedúcich postáv ruských ekonomických reforiem. Chvíľku sa s mikrofónom hral, nevediac ako odpovedať, potom sa prosebne pozrel na bývalého premiéra, ktorý sedel hneď vedľa neho. Ani ten nebol ochotný odpovedať na otázku. Štyria ruskí členovia panelovej diskusie sa na seba začali spýtavo pozerať, kým, asi po pol minúte, nevypukol v miestnosti smiech. Najväčší štát na svete, krajina ropy, plynu a atómových zbraní mala nového vodcu a jej ekonomické a politické elity nemali šajnu o tom, kto to je.
O týždeň neskôr Boris Berezovský, ktorý bol hlavnou hnacou silou Putinovej prvej volebnej kampane, poveril troch novinárov z novín, ktoré vlastnil, aby napísali Putinov oficiálny životopis. Mali na to tri týždne.
Zdrojov informácií nemali veľa. Bol tam samotný Putin, s ktorým mali šesť dlhých rozhovorov, jeho manželka, najlepší priateľ, bývalý učiteľ a bývalá sekretárka z petrohradskej radnice. Ich úlohou nebolo pátrať po minulosti konkrétneho muža, bolo ňou napísať legendu. Najavo vyšlo, že je to legenda o povojnovom leningradskom chuligánovi.
Jeho rodičmi boli telesne postihnutý vojnový veterán a žena, ktorá takmer zomrela od hladu a vyčerpania počas blokády Leningradu a ktorí stratili dve predchádzajúce deti. Pretože bol budúci ruský prezident priam katapultovaný na výslenie z tieňa tajných a tajnostkárskych inštitúcií, mohol rozhodovať o tom, čo sa o ňom bude vedieť, a čo nie. Čo nakoniec vzniklo, bola do značnej miery mytológia o dieťati v povojnovom tvrdom, hladnom a biednom Leningrade, ktorý vychovával tvrdé, hladné a divoké deti.
Bývali v starom, zanedbanom dome v centre Leningradu, kde bola väčšina bytov rozdelená medzi niekoľko rodín. "Byt" Putinových nemal ozajstnú kuchyňu, preto boli jediná pec a umývadlo s drezom umiestnené v úzkej vstupnej chodbe. Delili sa o to tri rodiny. Putinovci mali najväčšiu izbu, asi dvadsať štvorcových metrov. Na vtedajšiu dobu takmer neuveriteľne mali aj televízor, telefón a daču za mestom. Otec rodiny pracoval ako kvalifikovaný robotník vo vagónke, matka sa drela vo viacerých zamestnaniach, aby mohla viac času stráviť so synom. Pracovala ako nočná vrátnička, upratovačka a pri nakládke tovaru.
V roku 1960 Voloďa nastúpil do prvého ročníka základnej školy. Podľa všetkého jeho otca viac zaujímala disciplína než kvalita vzdelania poskytovaného jeho synovi. Samotné vzdelávanie nikdy nebolo časťou ani Voloďovej predstavy o úspechu. Veľký dôraz kládol na to, aby sám seba predstavil ako chuligána, v čom mal úplnú podporu svojich priateľov z detstva. Podstatná časť informácií, ktoré o sebe svojim životopiscom poskytol sa zaoberá mnohými pästnými súbojmi v období jeho detstva a ranej mladosti. Na malom dvore obkolesenom zanedbanými panelákmi, v úzkej súčinnosti s chuligánmi fajčiacimi, pijúcimi lacné víno a s minulosťou v detskom domove či polepšovni.
Tieto zvyky si výbušný Voloďa priniesol aj do školy, preto ho po jednej bitke po pracovnom vyučovaní vylúčili z pionierskej organizácie. Tí, ktorí si pamätajú staré časy u nás vedia, že to bol prúser najvyššej možnej miery. Kto nebol pionier, nemohol byť zväzák a mal teda prakticky zatvorenú cestu k akémukoľvek vyššiemu vzdelávaniu.
Keď bol šiestak, vo veku trinástich rokov, situácia sa zmenila pokiaľ ide o jeho prístup k učeniu; začal prosperovať, s bitkami však neprestal. Jeho známky sa zlepšili natoľko, že nielen bol opätovne prijatý medzi pionierov, ale stal sa aj predsedom triedy. Či už sú príbehy o jeho výbušnej povahe pravdivé alebo nie, je pozoruhodné, že Putin vykreslil svoj vlastný portrét ako neustále popudlivého, fyzicky násilného človeka, čo bolo opakom disciplíny, ktorú preukazoval vo svojich pubertiackych rokoch. Keď mal asi jedenásť rokov, začal si hľadať miesto, kde by zlepšil svoje bitkárske schopnosti a našiel sambo, čo je skratka ruského "sebaobrana bez zbraní," sovietske bojové umenie, akási zmes judo, karate a pouličného zápasenia. Jeho rodičia proti tomu sprvu namietali, ale neskôr sa zmierili a sambo, s jeho disciplínou, sa stalo súčasťou Putinovej premeny z chuligána na cieľavedomého, usilovného adolescenta. Bolo to zároveň spojené s tým, čo sa stalo jeho všepresahujúcou ambíciou - zrejme počul, že KGB požaduje od nových regrútov, aby boli zruční v boji bez zbrane.
Pokračovanie Kde bolo tam bolelo, alebo ako Voloďa kariéru robil. 2 - Drážďany. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Masha Gessen - The Man Without a Face.
What Putin looked like before he became president (PHOTOS) - Russia Beyond (rbth.com)
