Vladimír Putin dlho sníval o kariére v zahraničnej rozviedke. Počas Druhej svetovej vojny jeho otec slúžil v NKVD, kde organizoval sabotáže hlboko v tyle nepriateľa, a kde utrpel vážne zranenie, ktoré ho poznačilo na celý život. Vladimír bol od mala posadnutý učením sa Nemčiny a v jeho tínedžerských rokoch sa tak snažil dostať do KGB, že zavolal do miestnej pobočky, aby ponúkol svoje služby. Tam mu povedali, že najprv musí ukončiť univerzitné štúdium alebo službu v armáde. Keď sa, tesne po svojej tridsiatke, dostal na elitnú školu pre dôstojníkov zahraničnej rozviedky, zdalo sa, že je to udalosť, ktorá ho dostane z problémov jeho raného života. Zdokonalil sa v bojovom umení a presne sledoval doporučenia miestnej pobočky KGB v Leningrade o tom, aké predmety má študovať, aby si zabezpečil miesto v bezpečnostných službách a tiež študoval na právnickej fakulte Leningradskej univerzity. Po promócii v roku 1975 krátko pracoval na oddelení kontrarozviedky leningradskej KGB, spočiatku pod falošnou identitou. Keď konečne dostal svoje prvé pridelenie na zahraničnej pobočke, bolo to miesto v malej, zapadnutej pobočke v Drážďanoch, ďaleko od lesku legendárnej stanice KGB vo východnom Berlíne. Bolo tam len šesť dôstojníkov.
Drážďany boli však viac, než iba miesto, kde výzvedné líšky dávali dobrú noc. Boli na prednej línii pašeráckeho impéria, ktoré dlho slúžilo ako nevyhnutná životná podpora ekonomiky NDR. Ako domov firmy "Robotron" - najväčšieho výrobcu elektroniky vo Východnom Nemecku, ktorá vyrábala sálové a osobné počítače a inú elektroniku, boli centrom sovietskeho a východonemeckého boja o nelegálne zaobstarávanie konštrukčných plánov a súčastí západných high-tech tovarov. Robilo to z nich kľúčové koleso v súkolí snahy východoeurópskych krajín o technologickú a vojenskú vyrovnanosť s neustále napredujúcim Západom. Drážďany boli tiež centrom "Kommerziele Koordinierung" (Ko-Ko), oddelenia východonemeckého ministerstva obchodu, špecializovaného na pašovanie high-tech tovarov, ktorých vývoz zo Západu na Východ podliehal embargu. Vyvážali starožitnosti, umenie a zbrane a dovážali High-tech.
Na území Nemecka, Rakúska, Švajčiarska a Luxemburgska bola založená široká sieť krycích firiem vedených dôveryhodnými agentmi, ktorí prostredníctvom pašovania a ilegálnych dodávok zbraní na Stredný Východ a do Afriky prinášali životne dôležité tvrdé meny. KGB mala prístup ku všetkým embargovaným konštrukčným plánom a výrobkom, ktoré Stasi zozbierala.
KGB zosilnila svoje úsilie a začala regrutovať agentov vo veľkých nemeckých firmách, napríklad Siemens, Bayer, Messerschmidt a Thyssen. Putin bol do celého systému aktívne zapojený. Vyhľadával vedcov a obchodníkov, ktorí by mohli pomôcť pašovať západnú technológiu do bloku východných krajín. Jedným zo Stasi operatívcov bol Matthias Warnig, ktorý sa neskôr stal integrálnou súčasťou Putinovho režimu.
Od začiatku osemdesiatych rokov niekoľko pokrokových členov KGB, sústredených v Inštitúte svetovej ekonomiky v Moskve, začalo pracovať na určitej transformácii, na reformách, ktoré by do sovietskej ekonomiky mohli zaviesť niektoré elementy trhu, aby sa vytvorilo aspoň minimálne konkurenčné prostredie, aby sa však súčasne zachovala úplná kontrola. Keď sa v roku 1985 Gorbačov stal Generálnym tajomníkom ÚV KSSZ, tieto myšlienky dostali zelenú. Naštartoval politické a ekonomické reformy glasnosť a perestrojka, ktorých zámerom bolo postupné uvoľňovanie politického a ekonomického systému krajiny. Niektorí progresívnejší členovia KGB sa potom začali pripravovať na úplný pád systému.
V polovici osemdesiatych rokov KGB potichu odštartovala operáciu "Luč" (zväzok). Jej úlohou bolo vopred sa pripraviť na možnú zmenu režimu. V auguste 1988 poslala KGB vysokopostaveného zástupcu Borisa Lapteva, aby dozeral na budovu sovietskej ambasády vo Východnom Berlíne. Oficiálne bolo jeho úlohou vytvoriť skupinu operatívcov, ktorí by pracovali tajne, súbežne s klasickou rezidentúrou KGB, v snahe preniknúť do východonemeckých opozičných skupín. Po značnom náraste protestov proti režimu zistili, že ich úsilie je márne a začali sa orientovať presne opačne - na vytváranie nových skupín agentov, ktorí by prenikli hlboko do politických kruhov NDR. Hľadali takých, ktorí by pracovali v utajení pre Sovietsky zväz aj po prípadnom zjednotení Nemecka bez toho, aby boli poznamenaní vedúcou úlohou v politike NDR pred kolapsom. V rámci Stasi bola vytvorená skupina, ktorá začala prevádzať veľké objemy financií prostredníctvom svojej pašeráckej siete a cez mnohé nastrčené firmy na Západ, aby si zabezpečili akcieschopnosť aj po kolapse režimu.Takto boli v priebehu asi troch rokov prevedené miliardy západonemeckých mariek. Ústredím pre tieto operácie bolo pracovisko Stasi v Drážďanoch, kde mal svoje pracovisko aj Vladimír Putin.
Vedúci skupiny v Drážďanoch Herbert Kohler úzko spolupracoval s rakúskym obchodníkom Martinom Schlaffom, ktorého naverbovala Stasi. Spolu, pod zámienkou nákupu embargovaných dielov pre fabriku na výrobu pevných diskov pri Drážďanoch, vyviezli niekoľko stoviek miliónov mariek. Všetky tieto finančné transakcie sa uskutočňovali v čase, keď bol Putin hlavným styčným dôstojníkom medzi KGB a Stasi v Drážďanoch. O veľa rokov neskôr sa Schlaff zjavil vo vedení niekoľkých firiem v Európe, ktoré boli hlavnými kolesami v mašinérii vplyvových operácií Putinovho režimu v Západnej Európe.
Neskôr bolo dovolené, aby niektorí z jeho bývalých kolegov v Stasi vydali svoje pamäti, kde jednohlasne bagatelizovali Putinovu úlohu. Malo to však kryť jeho ďalšiu misiu - takú, ktorá stála za hranicou zákona. Putin bol podľa všetkého v Drážďanoch aj preto, lebo v rámci špionážneho biznisu to bol zadok sveta a západné služby sa orientovali na činnosť vo Východnom Berlíne. Putin pracoval na podpore krajne ľavicovej skupiny Rote Armee Fraction (Baader-Meinhof), ktorá v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch rozosievala terror po celom západnom Nemecku a pravdepodobne aj na podpore iných extrémnych skupín, vrátane OOP Jásira Arafata.
Stasi aj KGB boli prekvapené rýchlosťou kolapsu celého systému. Po páde Berlínskeho múra zrazu neexistovalo žiadne velenie. Dôstojníkom KGB v Drážďanoch sa nejako podarilo presvedčiť niekoho od Stasi, aby im odovzdal väčšinu spisov, ktoré sa týkali ich spolupráce so Sovietmi ešte predtým, než do ich centrály vtrhli demonštranti. Obrovské množstvo dokumentov bolo odvezených na sovietsku vojenskú základňu a tam v jame spálených s pomocou hektolitrov benzínu. Asi dvanásť nákladných áut tých najcennejších spisov bolo letecky odvezených do Moskvy. A opäť, ďalšie stovky miliónov mariek boli prevedené do západných firiem a bánk prostredníctvom Martina Schlaffa. Nikto nemohol zaručiť, že až príde správny čas, nebudú bývalí agenti Stasi znovu uvedení do činnosti, tentoraz pre KGB a jej nástupné organizácie.
Pokračovanie Čo sa stalo s majetkom Komunistickej strany Sovietskeho zväzu po jej zákaze? - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Masha Gessen - The Man Without a Face.
Catherine Belton - Putin´s People.
Kde bolo, tam bolelo. Bylina o tom, ako sa Voloďa k moci dostal. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
