Na začiatku sedemdesiatych rokov začalo sovietske vedenie vstupovať do svetovej ekonomiky, aby mohlo predávať ropu za technológie a obilie a aby takto vyvážilo štrukturálne nedostatky ekonomiky vlastnej. Začali pritom v zahraničí zhromažďovať tvrdú menu. Konflikt na Strednom východe zoštvornásobil cenu ropy v sedemdesiatych rokoch, čím sovietske zahraničné kontá masívne narástli. Boli však pod každodennou kontrolou KGB, ktorá ich používala na financovanie zahraničných operácií, spriatelených politických strán a na nákup importovaného tovaru. Často len pre špeciálne obchody, do ktorých mali prístup len členovia štátneho a straníckeho aparátu ZSSR. Strategické rozhodnutia o použití fondov boli robené na úrovni hierarchie komunistickej strany a KGB malo na starosti ich realizáciu. Je odôvodnené veriť, že po nástupe Gorbačova k moci KGB odmietla prevod financií zo zahraničných účtov na vnútroštátne, pretože jeho vedeniu neverila, čo ešte pridalo k ekonomickej kríze osemdesiatych rokov. Naopak, čoraz viac fondov začalo prúdiť zo ZSSR do zahraničia. KGB sa prestala ako hlavnej úlohe venovať vyšetrovaniu ľudí a nastúpila na cestu destabilizácie perestrojky. Koncom roka 1989 bolo v rámci KGB založené oddelenie, ktorého jedinou úlohou bolo zakladanie spoločných podnikov so západnými firmami.
Jedným z agentov KGB, ktorí mali prehľad o uložení jej fondov v zahraničí bol aj vtedy nenápadný kapitán z pobočky v Drážďanoch.
Od roku 1910 až po rok 1950 stúpla svetová produkcia ropy dvanásťkrát, tá ruská iba štyrikrát. Po Američanmi podporovanom štátnom prevrate v Iráne v roku 1953 sa prístup ZSSR k tamojšej rope skomplikoval, čo bolo veľkým problémom pre extenzívnu produkciu krajiny. V roku 1959 sa však udial malý zázrak, keď v zalesnených močiaroch západnej Sibíri boli nájdené obrovské zásoby ropy. Od roku 1961 do 1969 bolo nájdených 60 nových ropných polí a Sovietsky zväz sa z dovozcu stal čistým exportérom ropy. Podobným zázrakom pre sovietov bola arabsko-izraelská vojna v roku 1973, ktorá zapríčinila celosvetový ropný šok a s ním spojený obrovský nárast cien ropy. Prinieslo to najväčšie ekonomické požehnanie akého sa kedy sovietskej ekonomike dostalo. Bez objavu sibírskej ropy by Sovietsky zväz skolaboval o niekoľko desaťročí skôr.
Medzi rokmi 1973 a 1985 sovietsky vývoz energetických surovín predstavoval 80% rastúcich príjmov krajiny v tvrdej mene. Ďalšie krajiny vyvážajúce ropu - top klienti pre sovietske zbrane - mali príjmy z ropy, ktoré za päť rokov od 1972 narástli z 23 miliárd na 140 miliárd dolárov. Mnohé arabské krajiny sa utrhli z reťaze pri nákupe zbraní, čo ešte viac zvýšilo nečakané zisky Moskvy z vývozu ropy. Mohla si dovoliť obrovský nárast výdavkov na zbrojenie, čo jej pomohlo dosiahnuť hrubú paritu s USA, financovať dobrodružstvo v Afganistane a dovážať západné technológie na výrobu áut, umelých vlákien, spotrebných tovarov a krmiva pre dobytok.
ZSSR sa stal najväčším svetovým producentom ropy a zemného plynu a tretím najväčším v uhlí, napriek tomu trpel chronickým nedostatkom energie. Bolo to preto, lebo sovietske továrne spotrebovávali energiu v takých množstvách, ako keby bola zadarmo. Potom, v roku 1983, ťažba zo sibírskych ropných polí poklesla, mierne sa spamätala v roku 1986, no hneď začala opäť klesať. Čo bolo ešte horšie, svetové ceny ropy sa v roku 1986 prepadli o 69% na jednu z najnižších úrovní po Druhej svetovej vojne. Na dôvažok kurz amerického dolára, v ktorom sa s ropou obchoduje, padol ako kameň do vody. Väčšinu ziskov z minulých rokov to úplne vymazalo.
Ďalším problémom bola zastaralosť priemyslu. Zatiaľ, čo po roku 1920 priemysel, doprava a výstavba tvorili 20% sovietskej ekonomiky, v polovici osemdesiatych rokov to bolo už okolo 70%. Väčšina priemyslu bola vybudovaná v tridsiatych rokoch alebo znovu postavená po Druhej svetovej vojne na základe špecifikácií z desaťročia pred ňou. Postkomunistické Rusko zdedilo historicky najväčšiu zbierku zastaralého vybavenia priemyslu. V deväťdesiatych rokoch síce zisky z predaja ropy a plynu pokračovali, no na rozdiel od minulosti nešli do masívneho budovania armády, ale do off-shore bankových účtov a luxusných nemovitostí na Francúzskej a Španielskej riviére. Ale o tom neskôr.
V porovnaní so Západom plánovaná ekonomika fungovala neadekvátne, zamestnávala však takmer každú osobu v aktívnom veku, pričom životná úroveň, aj keď nízka, bola pre väčšinu obyvateľstva tolerovateľná. Vzhľadom k cenzúre a nemožnosti cestovať na Západ si ani nevedeli predstaviť inú existenciu. Už životná úroveň v Československu bola pre nich malým zázrakom. Aj ten najmenší disent potlačila KGB. (Pamätníci sa asi budú pamätať na naše staré červené občianske preukazy, kde museli mať pečiatku s potvrdením o zamestnaní. Ak by to chlapci z VB nenašli, jedinec mohol skončiť vo väzení označený za príživníka socialistického zriadenia).
Rešpekt k armáde bol obrovský. Sovietsky patriotizmus veľmi silný. Jadrové sily mohli svet zničiť niekoľkokrát.
V radoch informovanej sovietskej elity, ktorá mohla aj vycestovať a presvedčiť sa na vlastné oči, sa už koncom sedemdesiatych rokov začínala šíriť panika z vysokej miery rozvoja na Západe a pocit poníženia zo stále sa zväčšujúceho zaostávania ich vlastnej krajiny. Takmer všetci z radov elity, ktorí sa dostali na západ, vlastenci aj cynici, sa zvyčajne vracali naložení hi-fi rádiami a magnetofónmi, videorekordérmi, módnym oblečením a inými tovarmi. Došlo to do štádia, keď mnohé stranícke a vládne posty, ktoré boli istou cestou k obohateniu, sa predávali tomu, kto dal viac. Sovietsky zväz sa stal krajinou kleptokracie.
Na úplnom vrchole, kde sa o všetkom rozhodovalo, sovietska elita bola čoraz viac prestarnutá a chorá. Leonid Brežnev si počas príprav na inváziu do Československa v auguste 1968 vypestoval chronickú nespavosť, aj keď spočiatku fungoval normálne. V novembri 1974 však prekonal masívnu mŕtvicu. Druhú, počas ktorej bol na chvíľu klinicky mŕtvy v januári 1976. Neskôr, pred jeho sedemdesiatymi narodeninami utrpel niekoľko infarktov. Miesto toho, aby sa pobral do dôchodku, spolu s okruhom verných ešte viac upevnil svoju centrálnu moc. Medzi rokmi 1977 a 1980 boli z pozícií odstránení všetci, ktorí by ho mohli ohroziť. Brežnev si k svojmu titulu generálneho tajomníka komunistickej strany pridal ešte titul Predseda najvyššieho sovietu. Vedenie vlády zveril dôveryhodnému aparátčikovi Nikolajovi Tichonovovi. Dmitrij Ustinov - minister obrany a dlhoročný Brežnevov protežant Konstantin Černenko sa stali členmi politbyra. Všetci títo, s podporou Jurija Andropova, ktorý bol šéfom KGB, neoficiálneho hlavného ideológa Michaila Suslova a ministra zahraničných vecí Andreja Gromyka, si vychutnávali, každý vo svojej oblasti, neobmedzenú moc udržiavaním zoslabnutého Brežneva vo funkcii a pri živote.
Brežnev, ktorý bol takmer neustále na sedatívach a trpel silnou artériosklerózou, pracoval maximálne dve hodiny denne a mítingy politbyra často trvali len okolo 20 minút. Klika, ktorá sa okolo neho vytvorila nepodnikla nič, okrem toho, že mu udeľovali stále ďalšie a ďalšie vyznamenania. Zatiaľ, čo Bražnev postupne získal viac štátnych vyznamenaní než všetci predchádzajúci sovietski vodcovia dohromady a viac vojenských než maršal Žukov, ktorý dobyl Berlín, priemerný vek vedenia krajiny sa vyšplhal cez sedemdesiatku.
Nakoniec, v januári 1982 79-ročný Suslov odštartoval boj o nástupníctvo tým, že zomrel. V novembri ho nasledoval Brežnev a začala sa reťaz intríg a straníckeho boja. Najväčšie šance sa dávali Andropovovi, ktorý sa zdal byť energickým lídrom, ale po troch mesiacoch mu zlyhali pľúca, pečeň a nakoniec aj obličky, takže zostal pripútaný k posteli. Aj napriek tomu dokázal utvoriť nový nástupnícky tím, v ktorom najviac podporoval Michaila Gorbačova, vtedajšieho ministra poľnohospodárstva. Vo februári 1984 Andropov upadol do kómy a zomrel.
V pozadí sa hneď spojili Ustinov, Tichonov a Gromyko a vytvorili silnú trojku so snahou presadiť na pozíciu generálneho tajomníka strany Konstantina Černenka, ktorý už vtedy bol invalidom zomierajúcim na ťažkú pľúcnu chorobu. Gorbačov síce nebol menovaný ako druhý tajomník strany, ale vykonával všetky činnosti s tým spojené.
Desiateho marca 1985 o 19:20 Černenko zomrel. Ako prvý mal byť kremeľskými doktormi informovaný Gorbačov, ktorý dal pokyn na zvolanie politbyra na 23. hodinu toho istého večera. Keďže nikto nemal dostatok politickej moci, aby vyzval Gorbačova pri voľbách do funkcie generálneho tajomníka, stal sa automaticky predsedom komisie na prípravu Černenkovho pohrebu, čo indikovalo pravdepodobnosť, že ho nahradí v najvyššej funkcii strany a štátu. Hneď na ďalší deň bolo zvolané zasadanie politbyra a vzápätí plenárne zasadanie ústredného výboru, ktoré s veľkým aplauzom potvrdilo voľbu politbyra, aby sa najvyššej funkcie ujal Michail Gorbačov.
A svet sa dočkal veľkého dejinného zvratu.
Pokračovanie Afganské fiasko ZSSR 1. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Stephen Kotkin - Armageddon Averted.
Karen Dawisha - Putin´s Kleptocracy.
