... svätá Agnesa Rímska (zomrela cca v roku 304). V priebehu niekoľkých desaťročí po jej smrti všetci z velikánov kresťanského myslenia tej doby - Ambróz, Augustín, Hieroným, pápež Damasus I. - mali o nej čo povedať. Aj napriek tomu všetkému sa o nej nevie príliš veľa, teda okrem hlavných faktov jej príbehu. Všetci veľkí autori, ktorí o nej písali, sa zaujímali viac o jej morálny príklad než o detailné historické fakty. Čo však vieme s istotou je, že Agnesa bola najvplyvnejším vzorom v dejinách kresťanstva. Vieme tiež, že mala dvanásť alebo trinásť rokov, keď bola popravená. Podľa jej príbehu to bolo krásne mladé dievča zo vznešenej rodiny. Krúžilo okolo nej veľa nápadníkov, pretože vo vtedajšom Ríme muselo dievča chlapov odháňať hrubou palicou, akonáhle sa na ňom ukázali prvé znaky dospievania. Agnesa sa však rozhodla, že jej jediným snúbencom bude Ježiš, a odmietala načúvať iným návrhom. Jeden frustrovaný a urazený nápadník ju udal úradom, ktoré ju uväznili. Podľa legendy ju sudca, nahnevaný jej vytrvalým odmietaním zmeniť presvedčenie, poslal do verejného domu, aby tam bola zneuctená. Podľa príbehu jej neustále modlitby a zbožnosť tak dojali klientov zariadenia, že sa jej nikto nedotkol. Potom bola odvedená späť pred sudcu, mučená a odsúdená na smrť sťatím.
Keď neskôr kresťania rozprávali jej príbeh, nemysleli na detaily o menách a dátumoch, podstatná pre nich bola nevinnosť proti útlaku a nevinnosť proti mravnej skazenosti.
Sv.Makrína (330-379) pochádzala z ozaj mimoriadnej rodiny. Jej bratia sv. Gregor z Nyssy a sv. Bazil Veľký sú dvaja z najdôležitejších cirkevných otcov. Gregor bol pritom vždy ochotný v ich diskusiách priznať jej intelektuálnu nadradenosť. V konverzáciách, ktoré si potom zapísal, je Gregor ten, ktorý sa mýli alebo si nevie rady, a Makrína je tá, ktorá ho správne nasmeruje.
V jej životopise, ktorý Gregor neskôr napísal, ukazuje, že jej bystrá myseľ sa prejavila už v ranom detstve. Silná a cieľavedomá matka sa postarala o to, aby Makrína neprijímala názory na život z ľahkej populárnej zábavy, aká zvyčajne tvorila jadro vzdelávania dievčat. Namiesto toho študovala Písmo a výsledky ukázali, že správne vzdelanie môže vyprodukovať brilantnú myseľ rovnako u dievčat ako u chlapcov. Učila ešte aj na smrteľnej posteli a svojho brata Gregora vyzývala, aby nezúfal, a dodala mu povzbudenie, ktoré potreboval.
Faltonia Betitia Proba (cca 306 - cca 353) bola nazývaná aj Proba poetka. Bola to kresťanská žena z vyššej spoločnosti, ktorá podľa všetkého mala hlboké a kvalitné vzdelanie v literatúre a jej klasikoch. Iba niekto, kto pozná prakticky naspamäť dielo Vergília, by sa odhodlal zostaviť na základe jeho diela takzvané cento tak, ako to urobila ona. V jej dobe to bol bežný literárny druh. Cento je báseň zostavená z riadkov iných básní. Pravidlá boli veľmi striktné: každý riadok alebo jeho časť museli pochádzať z básne slávneho autora. Mohli byť od viacerých slávnych básnikov, no ona si zvolila iba Vergília. Nebola povolená menej ako polovica riadku, neboli povolené ani dva za sebou nasledujúce riadky v originálnom diele. Proba zmenila pôvodné mená na mená biblických postáv, pokiaľ vyhovovali metru básne. Jej „Cento Vergilianus de laudibus Christi” v rozsahu 700 veršov rozprávalo príbehy Starého aj Nového zákona. Bolo to niečo ako vyriešiť extrémne ťažký hlavolam. Nie každému sa výsledok pozdával, v podstate však iba preto, že niektorí kresťania (sv. Hieroným) sa s podozrením pozerali na všetko, čo pochádzalo z pohanských zdrojov. Mnohí kresťania však jej prácu podporovali. Jej adaptácia diela veľkého básnika na biblický príbeh bola nielen pomyselnou fackou pohanom, ale aj návrhom na iný spôsob uvažovania o literárnom dedičstve latinského jazyka. Namiesto odmietania všetkého, čo napísali pohania, kresťania by mali obdivovať a zachovávať všetko, čo bolo v rímskej literatúre dobré. Neodškriepiteľnou skutočnosťou je, že takmer všetko, čo sa nám zachovalo z pohanskej literatúry, sa zachovalo preto, lebo kresťania v stredoveku si dali námahu s tým, aby toto dedičstvo minulosti nezaniklo.
Sv. Monika (333-387) nebola martýrka, mysliteľka ani poetka. Nikdy by si o sebe nepomyslela ako o intelektuálke. Pravdepodobne mala iba domáce vzdelanie s minimálnymi schopnosťami čítať a písať. Napriek tomu však zohrala rozhodujúcu úlohu v premene svojho syna z požívačníckeho a problematického, aj keď myslením brilantného ľahtikára, na jedného z najväčších kresťanských mysliteľov prvého tisícročia. Jej synom bol sv. Augustín z Hippa (v dnešnom Alžírsku). Augustín, pretože mal brilantnú myseľ, ktorá mu dovolila stať sa vychyteným právnikom v Ríme, spochybňoval všetko. Chvíľu bol súčasťou heretickej sekty manichejcov. Sv. Monika sa modlila, aby dostal rozum a našiel správnu cestu. Bolo to to jediné, čo mohla robiť. Augustín sa v Miláne stretol s biskupom sv. Ambrózom, s ktorým strávil veľa času v diskusiách, a keď zistil, že biskupove odpovede ho intelektuálne uspokojili tak, ako žiadne iné, dal sa ním pokrstiť. Monika bola šťastná, že mohla byť svedkyňou synovho obrátenia, neužila si ho však dlho, pretože zomrela na ceste domov v prístave v Ostii.
Sv. Helena (255 - 330) začala svoj život ako slúžka. Vydala sa za vychádzajúcu hviezdu rímskej armády menom Konstantius Chlorus. Keď bol umiestnený v Británii, narodil sa im syn Konštantín. Manžel ju neskôr od seba odpudil, pretože z kariérnych dôvodov plánoval uzavrieť iné manželstvo. Oženil sa s dcérou cisára Maximiana Teodorou. Napriek rozvodu jej bol syn Konštantín stále oddaný. Keď neskôr prestúpil na kresťanstvo (aj keď ešte nebol pokrstený) a v roku 312 víťazne ukončil občiansku vojnu v ríši, stala sa Helena matkou cisára všetkých Rimanov. Aj ona konvertovala na kresťanstvo, svoju novú vieru zobrala veľmi vážne a svoj život napĺňala skutkami dobročinnosti.
Bola takmer osemdesiatročná, keď mala sen, ktorý si vyložila ako víziu od Boha. Požadovalo sa od nej, aby odišla do Jeruzalema a našla kríž, na ktorom bol Ježiš ukrižovaný. Neváhajúc zorganizovala asi prvú archeologickú výpravu v dejinách. Keď Helena v roku 326 uvidela Jeruzalem, bolo to mesto v ruinách. Sväté miesta boli zničené a nad Kristovým hrobom sa týčil chrám rímskej bohyne Venuše. Dala ho zrovnať so zemou, sutiny vyviezť a sama dozerala na vykopávky. O ďalšom priebehu podal správy Socrates Scholasticus asi o sto rokov neskôr. V hrobke nájdenej pod odstráneným chrámom našla tri kríže, nápis, ktorý dal Pilát pripevniť na Ježišov kríž, a niekoľko klincov. S pomocou miestneho biskupa a menšieho zázraku sa podarilo určiť, na ktorom z troch krížov zomrel Ježiš. Na mieste nálezu dala vybudovať chrám, ktorý nazvala Nový Jeruzalem. Nechala v ňom časť kríža v striebornej truhlici. Zvyšok kríža a klince poslala synovi do Konštantínopola. Spolu s ním potom dala postaviť mnoho chrámov v Ríme aj vo Svätej zemi.
Pokračovanie.
Zdroj informácií: Mike Aquilina - The Witness of Early Christian Women.
Mike Aquilina - The Fathers of the Church.
