Podľa Lavrentija Beriju sa v čase, keď už bola časť Európy vo vojne, spravodajské priority Ruska zásadne zmenili. Na stretnutí s vedením špeciálnych zložiek NKVD citoval Stalina, ktorý požadoval aktívnu účasť operatívcov pri politických manipuláciách a využívaní konfliktov vo vládnych kruhoch zahraničných síl. Podčiarkol, že "Toto je kľúčom k úspechu pri snahe položiť súčasné vlády napoly bábkových štátov, ktoré vyhlásili takzvanú samostatnosť v roku 1918 pod patronátom nemeckých bodákov." Myslel tým pobaltské krajiny. Začal sa proces "aktívnych opatrení" na podstatné ovplyvnenie vnútornej situácie v oblastiach, ktoré spadali do geopolitickej oblasti záujmu ZSSR.
Najprv využili vnútorný konflikt v Lotyšskej vláde, ktorá bola aj bez toho pod značným tlakom Ruska, ale aj Nemecka. Plánom bolo vytvoriť koaličnú vládu, ktorá by reprezentovala záujmy oboch veľmocí. Ekonomická kríza, ktorá prišla s vojnou sa zväčšovala aj s prispením sovietov, ktorí cez tamojšie ľavicové strany podporovali robotnícke nepokoje a protestné akcie. Ako pre obe veľmoci ideálna osoba na zostavenie novej vlády sa ukázal ambiciózny minister zahraničných vecí Munters. Komplexná operácia na prevzatie moci nad lotyšskou vládou začala ultimátom zo strany sovietov, po ktorom bol nútený odstúpiť prezident Ulmanis, ktorý bol zatknutý hneď po tom, ako sovietske jednotky obsadili krajinu. Keďže Nemci mali na západnom fronte dosť starosti, o Lotyšsko sa nestarali, takže plán sa zmenil a miesto obojstranne prijateľného Muntersa sa do čela vlády mal postaviť spoľahlivý človek blízky komunistickej strane. Niektoré pôvodne podmienky o koaličnej vláde boli dodržané, aby sa nepovedalo. Muntersa s osobnými vecami a s celou rodinou odsťahovali do Voroneže, kde mu poskytli teplé miesto na univerzite. Podobným štýlom zostavené "koaličné" vlády vznikli aj v Litve a Estónsku. Neskôr boli ako zväzové republiky začlenené do ZSSR. Aby ukázali, že to tam myslia vážne, sovieti v priebehu jedného roka deportovali okolo 17.500 ľudí z Litvy, 17.000 z Lotyšska a 6.000 z Estónska. Veľká časť z nich boli Židia.
Svetielkom ľudskosti v tom všetkom bol japonský konzul v Litve Chiune Sugihara, ktorý s pomocou poľských dôstojníkov pomohol niekoľkým tisíckam litovských Židov ujsť z krajiny. Podnikli dlhú cestu vlakom cez Rusko, potom loďou do Japonska a odtiaľ do Palestíny alebo USA.
Osud pobaltských štátov, ktorý bol pôvodne rozhodnutý v Berlíne a v Moskve, bol podobným osudu východoeurópskych štátov, ktorý bol dohodnutý na konferencii v Jalte. Existovali tu až zarážajúce podobnosti: predbežný súhlas so zostavením koaličnej vlády, ktorá bude vyhovovať obom stranám. ZSSR potreboval nárazníkovú zónu medzi ním a sférami vplyvu iných mocností, pričom bol ochotný ísť do tvrdej konfrontácie tam, kde jeho armády zostali na konci vojny. Myšlienka propagovania komunistickej revolúcie bola iba zásterkou na zakrytie túžby po svetovej dominancii.
Počas operácie "Jar" v máji 1948 bolo v rámci etnických čistiek deportovaných 49.331 Litovčanov. V marci 1949 v rámci operácie "Príboj" ich bolo 31.917 spolu so 42.149 občanov Lotyšska a 20.173 Estóncov. Medzi rokmi 1941 a 1949 Stalin deportoval z týchto troch malých pobaltských krajín okolo 200.000 ľudí. Tieto štáty do roku 1945 stratili väčšinu svojej elity a značnú časť celkovej populácie. Na ich miesto boli nasťahovaní etnickí Rusi.
Vo všetkých troch pobaltských krajinách bojovalo proti ruskej okupácii takmer až do roku 1956 okolo 50.000 takzvaných "lesných bratov."
V podstate v tých istých lesoch bolo počas Druhej svetovej vojny možno nájsť aj poľských partizánov, ktorí verili, že tieto ukradnuté územia majú byť vrátené Poľsku. Nemecké protipartizánske akcie boli potom smerované proti sovietskym partizánom aj proti poľskému hnutiu odporu. To bolo súčasťou poľskej "Domácej Armády", ktorá bola podriadená exilovej vláde v Londýne. Teoreticky bojovali poľské aj sovietske ozbrojené sily spolu proti Nemcom, no pretože si obe strany prisvojovali právo na územie severovýchodného Poľska (z pohľadu ZSSR Sovietskeho Bieloruska), v praxi sa poľskí bojovníci ocitli ako v pasci medzi sovietskymi a nemeckými. Poľskí civilisti boli masakrovaní sovietskymi partizánmi, keď sa ich ozbrojenci odmietli podriadiť Moskve. V mestečku Naliboki sovietski partizáni 8. mája 1943 zastrelili 127 (podľa iných odhadov 129) Poliakov, vrátane žien a detí. Dôstojníci Červenej armády v lete 1943 pozvali kolegov z Domácej Armády na jednanie a potom ich cestou na miesto stretnutia všetkých postrieľali. Podľa partizánskych veliteľov sa previnili tým, že chceli obnoviť Poľsko v predvojnových hraniciach.
Spojencami opustená poľská exilová vláda prepustila iniciatívu bojovníkom vo Varšave. Tí, keď videli, že nádeje na poľskú suverenitu miznú v hmle, rozhodli sa zorganizovať povstanie v hlavnom meste 1. augusta 1944. Malo byť súčasťou operácie "Búrka", dlho plánovaného celonárodného povstania, ktoré malo poľským silám prideliť prominentnú úlohu pri oslobodzovaní územia predvojnového Poľska. Koncom júla však už bolo jasné, že operácia zlyhala. Domáca Armáda mala v pláne útočiť na nemecké jednotky, ktoré ustupovali pred tlakom Červenej armády vo východnom Poľsku. Nebolo však možné uzavrieť žiadne politické dohody, pretože Stalin prerušil s Poľskou vládou diplomatické styky. Niektorí poľskí velitelia sa v lete 1944 aspoň miestne dohodli so sovietskymi náprotivkami, avšak za vysokú cenu. Vyjednávania pre nich znamenali, že museli opustiť svoje úkryty a odhaliť identitu, čo Sovieti neskôr využili na maximum. S Poliakmi, ktorí sa chceli zapojiť do spoločného boja proti Nemcom bolo zaobchádzané ako s ľuďmi, ktorí by v budúcnosti mohli klásť odpor sovietskej moci. Sovietsky zväz nemal ani najmenej v úmysle podporovať akúkoľvek inštitúciu, ktorá by tvrdila, že reprezentuje nezávislé Poľsko. Vedenie a NKVD sa ku každej poľskej politickej organizácii, okrem komunistickej strany, stavali ako k súčasti protisovietskeho sprisahania. Stalin si privlastnil právo rozhodnúť o tom, kto vytvorí poľskú vládu.
Dva mesiace trvajúce Varšavské povstanie sa skončilo katastrofálnou porážkou. Sovietska propaganda do poslednej chvíle vyzývala Poliakov k povstaniu a sľúbila vojenskú pomoc. Povstanie vypuklo, pomoc neprišla. Z hľadiska Stalinizmu dávalo perfektný zmysel povstanie podporovať a potom sa na dané sľuby vykašľať. Nie sú síce žiadne dôkazy o tom, aby sa tak stalo zámerne, no vyhovovalo to Stalinovým politickým cieľom.
Keď sovietski vojaci 17. januára 1945 konečne prekročili Vislu a vošli do ruín Varšavy, našli len málo nezničených budov. Miesto, kde stál varšavský koncentračný tábor však bolo stále k dispozícii. Jeho budovy prevzala NKVD a využila ich na tradičný účel. Vojaci poľskej Domácej Armády tu boli vo veľkom vyšetrovaní a strieľaní v roku 1945 Sovietmi tak, ako boli v roku 1944 vraždení Nemcami.
Niektorí z Ukrajinských policajtov, ktorí pomáhali Nemcom vraždiť ukrajinských a poľských Židov vo východnom Poľsku v rokoch 1941 a 1942, o rok neskôr pomáhali vytvoriť Ukrajinskú partizánsku armádu, ktorá pod vedením ukrajinských nacionalistov čistila bývalé územie juhovýchodného Poľska, čo oni videli ako západnú Ukrajinu, od zvyškov Poliakov. OUN Bandera, nacionalistická organizácia, ktorá viedla partizánsku armádu, už dávno sľubovala zbaviť Ukrajinu národnostných menšín. UPA, ako bola partizánska armáda známa, povraždila medzi rokmi 1943 a 1945 okolo 100.000 Poliakov, asi pol milióna prinútila k úteku. Vyprovokovalo to odvetu zo strany Poliakov. Celé to zverstvo dostalo názov Volyňský masaker a bolo vynikajúco sfilmované. (Film je ale ozaj iba pre hodne silné žalúdky.Volyň (2016) | ČSFD.cz (csfd.cz)).
Čo nestihla UPA, to sa podarilo Stalinovi. V septembri 1944 poľskí komunisti podpísali dohodu o presunoch populácie medzi Poľskom a sovietskou Ukrajinou, Bieloruskom a Litvou. Do polovice roka 1946 Sovietsky Zväz opustili takmer dva milióny Poliakov. Okolo jedného milióna Poliakov bolo presídlených na územia, ktoré boli kedysi východným Nemeckom, teraz "znovuzískanými územiami" západného Poľska.
Medzi rokmi 1944 a 1946 bolo do gulagov deportovaných 182.543 Ukrajincov. Nie preto, že spáchali nejaký konkrétny trestný čin ani nie preto, že by boli ukrajinskými nacionalistami. Iba preto, že nejakého poznali alebo mali v príbuzenstve.
Pokračovanie Murder Inc. na ruský spôsob - 3. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Pavel Sudoplatov - Special Tasks.
Timothy Snyder - Bloodlands.
