"Zahraničné oddelenie" malo v moskovskej centrále za úlohu kombinovať špionážne operácie legálnych kanálov - ľudí s diplomatickým krytím a z obchodných misií - a ilegálnych sietí. Ich prvotnou úlohou bolo monitorovanie vlád a korporácií, ktoré tajne financovali akcie ruských emigrantov a exulantov z radov bielogvardejcov v západnej Európe a v Číne, zamerané proti ZSSR. Keďže Sovietsky zväz nemal v zahraničí veľa diplomatických a obchodných misií, väčšina informácií pochádzala z ilegálnych zdrojov.
Podstatná časť z nich bola výsledkom sovietskej účasti v španielskej občianskej vojne v rokoch 1936 až 1939. Okrem priamej materiálnej a vládnej pomoci zo strany vlády tam NKVD poslalo svojich neskúsených operatívcov, ale aj skúsených inštruktorov výzvedných služieb. Získané kontakty a skúsenosti sa stali základom takmer všetkých ďalších sovietskych výzvedných iniciatív. Nimi podporovaná republikánska vláda síce padla, ale Stalinovi muži a ženy vyhrali.
Druhou službou rozviedky bola "Správa špeciálnych úloh," podriadená priamo hlave NKVD. Bola to rezervná sieť určená na vykonávanie sabotážnych operácií v prípade vojny. Centrála mala iba dvadsať dôstojníkov, ktorí mali na starosti plánovanie a organizáciu. V zahraničí ich žilo okolo šesťdesiat pod rôznym ilegálnym krytím.
Šéf NKVD mal možnosť použiť ktorékoľvek zo zdrojov týchto dvoch služieb na likvidáciu konkrétnych osôb.
Za centrálnou budovou KGB na Lubjanke, na Varsonofjevskej ulici, bolo toxikologické laboratórium, ktoré sa v oficiálnych dokumentoch označovalo ako "LAB X". Jeho riaditeľ, profesor Grigorij Mojsejevič Majranovký, bol špičkovým biologickým vedcom, ktorý pracoval na výskume účinku otravných plynov a na účinkoch jedov pri boji so zhubnými nádormi. Akokoľvek rešpektovaný v lekárskych kruhoch, stal sa tragickou postavou.
V roku 1937 bola jeho výskumná skupina na Inštitúte biochémie prevedená pod správu NKVD. Stal sa šéfom toxikologickej výskumnej skupiny, podriadenej priamo riaditeľovi oddelenia technických bojových prostriedkov. Skupina pracovala pre službu Komandatúry, ktorá zodpovedala za stráženie budov NKVD, vnútornú bezpečnosť a vykonávanie popráv. Výskumné aktivity skupiny mali právny štatút schválený ministrom bezpečnosti a boli riadené priamo ním alebo jeho prvým zástupcom. Popri svojej výskumnej práci Majranovský vykonával rozsudky smrti na priamy rozkaz ministrov a komisárov bezpečnosti Beriju, Ježova a Merkulova. Od roku 1937 až po 1947 boli on aj jeho podriadení používaní na vykonávanie týchto rozsudkov a tajných likvidácii pomocou nimi pripravených jedov.
Je veľmi pravdepodobné, že medzi ich obete patril aj švédsky diplomat Raoul Wallenberg, ktorý bezo stopy zmizol v roku 1945 z Budapešti a Sovieti sa snažili vydieraním jeho a jeho rodiny urobiť z neho svojho agenta.
Oveľa neskôr úrady zdráhavo pripustili, že podobne ako on, podaním jedu pod zámienkou injekcie na ošetrovni, zomreli viacerí prominentní, skutoční aj zdanliví, oponenti Stalina a jeho režimu. Väčšinou boli ich pozostatky spálené v krematóriu Donského cintorína, tak ako aj telá mnohých iných, vrátane zastrelených vojenských veliteľov a politických dejateľov, ktorí upadli do Stalinovej nemilosti: Jona Jakir, Tuchačevskij, Uborevič a ďalší.
Tesne po Druhej svetovej vojne boli podobným spôsobom na rozkaz Chruščova odpravení grécko-katolícky arcibiskup na západnej Ukrajine Teodor Romža a ukrajinský komunista a nacionalista Alexander Šumský.
V Londýne bol v roku 1978 otrávený bulharský disident Georgi Markov. Na jeho vraždu bol použitý jed (ricín) dodaný bulharskej tajnej službe z LAB X a aplikovaný špičkou dáždnika.
Približne v dobe Stalinovej smrti bolo Oddelenie špeciálnych úloh zakomponované ako "9. oddelenie" do štruktúr Ministerstva vnútra a podriadené priamo ministrovi. Malo svoju vlastnú brigádu zvláštneho určenia, ktorá bola zodpovedná za sabotážne akcie v zahraničí. Jej šéfom sa stal legendárny sovietsky špión, neskôr vzor Vladimíra Putina - Pavel Sudoplatov. Čin, ktorým sa zapísal do histórie, bolo zorganizovanie vraždy Leva Trockého, a to priamo na Stalinov príkaz.
Trocký, jeden z vodcov Októbrovej revolúcie a zakladateľ Červenej armády bol odstránený z vedenia strany a štátu v roku 1927 po tom, čo zorganizoval takzvanú Ľavicovú opozíciu proti Stalinovi. V roku 1929 bol vyhostený zo ZSSR a skončil v Mexico City ako ortodoxný marxista, pokračujúci v písaní a rečnení proti Stalinizmu. V roku 1940 bol po dlhých organizačných prípravách zavraždený ranami horolezeckým čakanom. Vrahom bol Ramón Mercader, s ktorým sa Sudoplatov zoznámil počas svojho pôsobenia v priebehu španielskej občianskej vojny. Mercader bol zatknutý a po tom, čo si v mexickom väzení odsedel dvadsať rokov, odišiel do ZSSR, kde mu bol v roku 1960 udelený titul Hrdina ZSSR. Neskôr pôsobil ako poradca na Kube, kde aj zomrel na rakovinu. Jeho telo bolo tajne prevezené do Moskvy a tam aj pochované.
V rokoch po Stalinovej smrti sa, s výnimkou Berijovej smrti, veci trochu ukľudnili, no aj tak sa stalo množstvo zvláštnych úmrtí, za nevyjasnených či podozrivých okolností. Ich obeťami boli členovia Ústredného výboru, Politbyra (Fjodor Kulakov, Pjotr Mašerov), emigranti, utečenci z radov KGB (Nikolaj Chochlov - otrávený v USA rádioaktívnym thaliom) alebo iba ľudia z nejakého neznámeho dôvodu nepohodlní. V niektorých prípadoch možno ozaj šlo iba o náhodu...
p.s.: S otáznikom - Maxim Gorkij. Otec socialistického takzvaného realizmu bol spočiatku nadšeným podporovateľom boľševikov v ich revolúcii proti cárovi. Potom ale začal byť silne kritický voči Leninovi a jeho brutálnemu potláčaniu opozície. Väčšinu dvadsiatych rokov strávil v Taliansku a do ZSSR sa vrátil až v roku 1928, definitívne v roku 1932, na osobné pozvanie Stalina. Hneď po návrate sa stal oduševneným obhajcom sovietskeho režimu, v novinách a časopisoch publikoval článok za článkom, v ktorých servilne ospevoval Stalina a jeho politiku. Hral významnú úlohu v kremeľskej propagandistickej mašinérii a ako odmenu za to dostal byt v Moskve a veľkú daču na jej okraji. Aj po Kirovovej smrti kráčal pozdĺž straníckej línie a písal povinné články s chválou na Stalina aj Kirova. Následné zatknutie Zinovieva a Kameneva ho však trápilo. Osobne sa poznal s Kamenevom a v marci 1935 šiel za neho orodovať k Stalinovi. V tom čase už bol samotný Gorkij tvrdo napádaný v tlači, obviňovaný z publikovania kontrarevolučnej literatúry (Dostojevskij) a z podporovania triedneho nepriateľa. Ako odpoveď sa Gorkij šiel pretrhnúť, aby v svojich článkoch demonštroval revolučný zápal. V roku 1936 Stalin plánoval zastreliť Zinovieva aj Kameneva a existovali obavy, aj v Gorkého vnútornom kruhu (Alexej Tolstoj), že slávny spisovateľ nebude ticho. Ak by ho teda Stalin chcel umlčať, určite by to nebolo zatknutie alebo strela do tylu. Ruský historik Arkadij Vaksberg, ktorý čerpal z dokumentov uvoľnených po páde ZSSR, prišiel po ich preštudovaní s iným scenárom. Gorkij sa koncom mája 1936 vrátil, údajne so zápalom pľúc, z pobytu na Kryme do Moskvy a 18. júna zomrel obklopený kremeľskými lekármi, ktorí sa ho niekoľko dní snažili zachrániť. Vaksberg naznačuje, že sa Gorkij mohol vyliečiť, keby jeho jedlo nebolo otrávené substanciou zo špeciálneho laboratória NKVD v Moskve. Ale to je asi len teória. Aj keď ...
Pokračovanie Krajina, kde už včera bolo lepšie než zajtra. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Pavel Sudoplatov - Special Tasks.
Amy Knight - Putin´s Killers.
