Bol to úspešný spisovateľ a historik, ktorý v roku 1987 emigroval zo ZSSR do USA. Vrátil sa do Ruska v roku 1998, aby na Berezovského žiadosť napísal jeho životopis. Kniha nikdy nevyšla, no Felštinský sa stal členom neformálneho okruhu tohto oligarchu. Spočiatku mali rozdielne názory na Putina, ktorého Berezovský stále nazýval svojim priateľom. Felštinský, naopak, predpovedal, že budúci prezident raz uvrhne miliardára, ktorému vďačí za mocenský vzostup, do väzenia. V roku 2000 sa ukázalo, že mal pravdu. Aj to, že Litvinenko, ktorý tiež patril do úzkeho okruhu Berezovského, sa dostal do veľkých problémov. Felštinský súhlasil, že mu pomôže ujsť z Ruska, so značnou finančnou pomocou Berezovského.
O niekoľko dní sa, bez akejkoľvek batožiny, Litvinenko vybral na letisko Šeremetievo, kde nastúpil na vnútroštátny let smerujúci do Soči na pobreží Čierneho mora. Tam prestúpil na parník, ktorý premával medzi veľkými prístavnými mestami na pobreží a kúpil si lístok do Gruzínskeho Batumi. Stačil mu vnútroštátny pas plus desať dolárov úradníkovi na pasovej kontrole, aby nepreveroval zoznam ľudí, ktorí majú zákaz opustiť Rusko. Z Batumi hneď odcestoval do hlavného mesta Tbilisi, kde ho už čakal Felštinský, ktorý tam priletel z Bostonu. Vedel však, že je iba otázkou čau, kedy FSB zistí jeho neprítomnosť a vyberie sa po jeho stopách.
Z Tbilisi poslal správu svojej manželke, aby si kúpila nový mobil. Potom jej na to číslo zavolal a inštruoval ju, aby si kúpila dovolenkový pobyt niekde v západnej Európe. O dva dni odletela aj so synom Anatolijom do Španielskeho Costa del Sol.
V Tbilisi zatiaľ Litvinenko a Felštinsky uvažovali o ďalších krokoch. Nakoniec sa zhodli, že najlepším riešením bude požiadať o politický azyl v USA. Keď zavolali na veľvyslanectvo, Američania neprejavili žiadny záujem o jeho prípad.
Aby mohol ísť ďalej, potreboval platný medzinárodný cestovný dokument. Jeho pas mu ukradla FSB. Našťastie Berezovského obchodný partner Patarkacišvili bol extrémne bohatý Gruzínec, ktorý sa priatelil s vtedajším prezidentom Ševarnadzem. Zariadil pre Litvinenka gruzínsky cestovný pas na meno Černyšev.
Medzitým sa po ňom začala v Moskve zháňať FSB. Jeden z jeho bývalých kolegov dokonca zavolal Felštinskému, že má o neho starosti či nevie, kde sa nachádza. Keď nedal pokoj, spolu s Berezovským prišli k záveru, že je načase zdvihnúť kotvy. Oligarcha poslal do Tbilisi svoje súkromné lietadlo, ktoré ich odviezlo do tureckej Antalye. Stretol sa tam s manželkou a synom. Ostala im dilema kam sa pohnúť ďalej.
Berezovský zavolal svojho dlhoročného asistenta Alexa Goldfarba do New Yorku. Bol to mikrobiológ, profesor, novinár a aktivista, ktorý v sedemdesiatych rokoch emigroval do USA. Goldfarb o niekoľko dní priletel do Antalye, kde si prenajal auto, ktorým s Livinenkovou rodinou odcestoval do Ankary. Felštinský sa vrátil do USA.
Goldfarb a Litvinenko zatiaľ navštívili veľvyslanectvo USA v Ankare a snažili sa Američanov, vrátane agentov CIA presvedčiť, aby zmenili svoje stanovisko vo veci azylu. Nepodarilo sa, hlavne asi z toho dôvodu, že prezident Clinton si nechcel pohnevať nového ruského prezidenta, ktorého politici v USA považovali za dynamického spojenca nového razenia a za demokrata.
Nakoniec na internete zistili, že na let kamkoľvek cez Londýn nepotrebujú tranzitné víza, preto Goldfarb kúpil letenky do Tbilisi s prestupom v Londýne. Prvého novembra 2000 teda všetci štyria odleteli a pristáli na letisku Heathrow. Tam pristúpili k prvému policajtovi, ktorého zbadali a Litvinenko po anglicky povedal: "Som dôstojník KGB a žiadam o politický azyl."
Nasledoval osemhodinový pohovor s úradníkmi imigračného oddelenia ministerstva vnútra.
Goldfarb zabezpečil, aby na letisko prišiel londýnsky právnik George Menzies, s ktorého pomocou dostali dočasné povolenie na pobyt, pokým sa bude posudzovať ich žiadosť o azyl. Goldfarba zatiaľ britské úrady začali podozrievať z pašovania ľudí a nedovolili mu odcestovať do USA. Miesto toho ho deportovali späť do Turecka.
Litvinenkova rodina niekoľko nasledujúcich týždňov bývala v dočasnom byte v Londýne, ktorý platil Berezovský. Celý útek ho stál okolo 130.000 dolárov, čo bola kvapka v mori v porovnaní s jeho bežnými mesačnými výdavkami. Čoskoro po tom sa aj on ocitol v londýnskom exile.
V máji 2001 bol Litvinenkovi a jeho rodine v Británii udelený politický azyl.
Z dôvodov bezpečnosti a na návrh Menziesa prijali nové mená. Z Litvinenka sa stal Edwin Redwald Carter, z jeho manželky Maria Anne Carter a zo syna Anatolija bol Anthony. Začal chodiť do anglickej školy a všetci sa začali učiť po anglicky. Najhoršie to šlo hlave rodiny. Ten sa zatiaľ zoznámil s ďalším z ruských disidentov - Vladimírom Bukovským, ktorý strávil dvanásť rokov ako politický väzeň v rôznych gulagoch a psychiatrických oddeleniach nemocníc. Po jeho vypovedaní zo ZSSR v roku 1976 odhalil zneužívanie tamojších psychiatrických ústavov na odstraňovanie kritikov režimu z očí a sluchu sovietskej verejnosti. Stal sa Litvinenkovým mentorom.
Pokračovanie Murder Inc. na ruský spôsob 5. Koniec zvláštneho agenta FSB. Tretia časť. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Luke Harding - A very Expensive Poison.
Alex Goldfarb - Death of a Dissident.
We know how Alexander Litvinenko died, but how did he live? | The Independent | The Independent
In Photos: The Case Of Aleksandr Litvinenko, The Poisoned Kremlin Critic (rferl.org)
