Ako väčšina podobných hotelov aj tento má vnútorný kamerový systém (CCTV), ktorý mohol súčasne zvládať až 48 kamier. Prvého novembra 2006 ich fungovalo 41. Každé dve sekundy urobili snímok s presným určením času až na sekundy. Niektoré časti hotela však boli nepokryté. Lugovoj, ako expert na sledovanie, rýchlo zistil, že žiadna z kamier nezaberá "Pine Bar" v blízkosti recepcie.
Deň predtým jedna z kamier o 20.04 zaznamenala príchod Lugového aj s celou rodinou. Bola to už jeho tretia cesta do Londýna v priebehu troch týždňov. Bol s ním aj jeho priateľ, tiež bývalý príslušník KGB Vjačeslav Sokolenko. On však s ďalšími udalosťami nemal nič spoločné. Teda okrem toho, že sa spolu s nimi plánoval zúčastniť futbalového zápasu CSKA Moskva a londýnskeho klubu Chelsea v rámci Ligy majstrov. Prvého novembra o 08.32 ráno sa k nim v hoteli pripojil Kovtun. Okolo desiatej sa všetci vybrali do mesta čiastočne za pamiatkami a čiastočne zháňať lístky na futbal.
0 11.41 Lugovoj zavolal na mobil Litvinenkovi a pozval ho na stretnutie neskôr večer v hoteli. Ten súhlasil. O 15.40 mu zavolal znova a súril ho, aby sa poponáhľal, že vraj musí rýchlo odísť, aby sa stihol dostať na futbal. 15.32 - Lugovoj sa pýtal recepčného na pánske toalety, kam hneď zamieril, s rukou vo vrecku koženej bundy. Vyšiel o dve minúty. 15.45 to isté zopakoval Kovtun, vrátil sa o tri minúty. 15.59 a 41 sekúnd - do hotelovej loby vošiel Litvinenko s uchom na mobile, keď Lugovému oznamoval, že už dorazil. CCTV ukázala, že nešiel na toaletu, ale priamo s Lugovým z loby do Pine Baru. Sadli si za stôl, na ktorom bolo zopár pohárov s alkoholom, niekoľko prázdnych šálok a konvica s čajom.
Lugovoj vedel, že Litvinenko nepije alkohol, takže keď sa ho čašník opýtal či si niečo dá, po negatívnej odpovedi mu povedal: " OK, aj tak už musíme ísť. Ostalo tu ešte trochu čaju; daj si ak chceš." Litvinenko vypil zopár glgov takmer studeného zeleného čaju bez cukru a nedopitú šálku položil späť na tanierik. O pár minút sa partia rozišla. Lugovoj s rodinou a priateľom na futbal, Kovtun na izbu a Litvinenko domov.
Manželka mu pripravila malú hostinu. Bolo presne šesť rokov od jeho úteku z Ruska. Okolo 23.00 sa odobrali do spálne, no už asi o 10 minút mu začalo byť príšerne zle. Vydávil postupne celú večeru, neskôr len tekutinu zvláštnej farby. Nepomohol ani klasický prostriedok proti nevoľnosti - trochu horčíka vo vode. Dostal silné bolesti žalúdka spojené s bolestivými kŕčmi. Manželke sa zveril s podozrením, že asi bol otrávený. Spočiatku odmietal zavolať záchranku, no tretieho novembra o druhej v noci sa podvolil: Dve lekárky z pohotovosti boli názoru, že sa jedná asi iba o pokazený žalúdok, poradili mu lieky proti bolesti a veľa vody. Nepomohlo to ani najmenej. Keď začal mať hnačku s krvavou vodnatou stolicou, zavolali ďalšieho doktora, ktorý odporučil okamžité hospitalizáciu s podozrením na týfus. Pre lekárov v Barnet Hospital bol iba jedným z mnohých pacientov v priebehu príšerne rušného dňa. Diagnostikovali mu gastro enteritídu s miernou dehydratáciou a predpísali mu širokospektrálne antibiotikum. Z opatrnosti, aby zabránili možnému šíreniu infekcie, ho umiestnili do malej izolačnej izby. Bol prijatý ako Edwin Redwald Carter, čo bol jeho britský pseudonym prijatý z dôvodov bezpečnosti. Predpokladali, že za pár dní sa úplne zotaví. Siedmeho novembra sa jeho stav stále nelepšil, preto lekárom nadhodili možnosť otrávenia. Doktori boli skeptickí, taktiež aj jeho priatelia Alexander Goldfarb a Viktor Suvorov, ktorým sa s touto možnosťou zveril.
Jedenásteho novembra, týždeň po prijatí do nemocnice, mu začali vypadávať vlasy. Boli všade na poduške. Lekári požiadali ruskú priateľku jeho manželky, aby ho ostrihala a vlasy dala do plastického sáčka pre účely testovania. Vtedy už aj nemocniční lekári začali meniť svoj názor na príčinu ťažkostí tohto pacienta. Na pomoc si pozvali toxikológa z inej nemocnice a pätnásteho k nemu prvýkrát priniesli Geigerov počítač, ktorý však nezaznamenal žiadne beta žiarenie.
Prvé analýzy po biopsii ukazovali na možnú otravu rádioaktívnym táliom, bolo ho však príliš málo, aby to spôsobilo takú devastáciu organizmu. Údaje boli nejasné. Vtedy lekári kontaktovali Scotland Yard. Sedemnásteho novembra bol prevezený na oddelenie kriticky chorých pacientov Univerzitnej nemocnice v Londýne. Tesne pred polnocou sa pri jeho posteli objavili dvaja detektívi zo špeciálneho oddelenia londýnskej Metropolitnej polície Brent Hyatt a Chris Hoar, ktorí v nasledujúcich troch dňoch nahrali takmer deväť hodín Litvinenkovej výpovede. Jej prepis bol neskôr označený pečiatkou tajné a zverejnený až v roku 2015.
Dvadsiateho druhého novembra lekári zmenili svoju diagnózu a odmietli otravu táliom.
Napoludnie bolo do zasadačky protiteroristického oddelenia Metropolitnej Polície zvolané stretnutie na najvyššej úrovni. Zúčastnili sa na ňom detektívi zvláštneho oddelenia SO15, ktorých viedol detektív superintendant Timmons, lekári, vedec z britského Ústavu pre jadrové zbrane, forenzní vedci a Dr. Nick Gent z vojenského vedeckého zariadenia v Porton Down. Posledné testy Litvinenkovho moču odhalili prítomnosť nového rádioaktívneho izozopu - Polónium 210. Bolo to ale označené ako anomália spôsobená plastickou nádobkou, v ktorej bol moč uložený.
Dvadsiateho tretieho novembra 2006 o 8.51 postihla Litvinenka už tretia srdcová zástava. O tridsať minút ho lekári prehlásili za mŕtveho. Šesť hodín predtým mal Timmons telefonát z Ústavu pre jadrové zbrane. Na základe posledných testov bolo možné jednoznačne určiť, že Litvinenko bol masívne kontaminovaný Polóniom 210.
Pokračovanie Murder Inc. na ruský spôsob 5. Koniec zvláštneho agenta FSB. Záver. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Luke Harding - A Very Expensive Poison.
Alex Goldfarb, Marina Litvinenko - Death of a Dissident.
(218) Special Report: Who Killed Russian Spy Alexander Litvinenko? - YouTube
Assassinating Alexander Litvinenko (Full Documentary) | Real Crime - YouTube
