Keď sa raz koncom apríla vracal z večierka u priateľov, zistil, že sa k nemu niekto vlámal. Nič nezmizlo. Iba okno na izbe jeho syna bolo otvorené. Keď predtým, spolu s deťmi, odchádzal, určite ho zatvoril. Neskôr v nepoužívanej izbe našiel prázdnu magnetofónovú kazetu, otáčajúcu sa v prehrávači, vydávajúc iba hlasný šum. Nikto z rodiny ju tam nedal. O niekoľko hodín sa prebudil na zvonenie budíka, ktorý nikto nenastavil
Nič nezmizlo, nič nebolo poškodené. Ten kto bol v byte, sa tam dostal vstupnými dverami iba preto, aby mu dal na vedomie, že tam bol, a že ak sa mu zachce, opäť sa tam vráti.
V novembri 2009 zaslal americký veľvyslanec v Moskve John Beyrle dôverný telegram na Štátny Department USA: "V posledných niekoľkých mesiacoch extrémne narástol počet prípadov nepríjemného obťažovania a šikanovania všetkých zamestnancov veľvyslanectva. V médiách sa proti nim vedú nevyberavé osobne urážlivé útoky vrátane falošných obvinení z nemravnosti. Členovia rodín sa stávajú obeťami psychologicky desivých tvrdení, že sa ich príbuzní stali obeťami náhodnej smrti. Vniknutia do domovov pracovníkov veľvyslanectva sa stali častejšími a opovážlivejšími. Činnosť zameraná proti našim miestnym zamestnancom pokračuje rekordným tempom. Nemáme žiadne pochyby, že táto aktivita má svoj pôvod v FSB."
Obťažovanie Hardinga pokračovalo a narastalo s tým, ako pokračoval v písaní článkov a zverejňovaní rozhovorov s členmi ruskej opozície. V roku 2011 bol z Ruska vyhostený.
O dva týždne neskôr dostal email od Floriana Knauera, nemeckého doktoranda z Humboldtovej Univerzity. Napísal, mu, že pracuje na knihe o stalkingu, obťažovaní, psychologickom trýznení a o tom, čo nazýva "psychologická dezintegrácia". V článku v Frankfurter Allgemeine Zeitung čítal o tom, ako Harding musel opustiť Rusko, že sa mu ruská tajná polícia vlámala do bytu, že úrady šikanovali jeho a jeho rodinu. Tieto metódy sú mu známe. Stasi používala podobné metódy útlaku proti členom opozície v bývalej NDR. Tieto metódy boli v skutočnosti používané vo väčšine východoeurópskych krajín.
Knauer ho upozornil na článok nemeckej, v Rumunsku narodenej, spisovateľky Herty Mullerovej, nositeľky Nobeleovej ceny za literatúru v roku 2009. Opisuje v ňom utrpenie, ktoré jej spôsobovala rumunská tajná polícia Securitate za vlády Ceausesca. V továrni, kde pracovala, rozširovali klebety o tom, že je ich informátorom. Často ju brali do vyšetrovačky, kde bola bitá. Veľakrát sa vlámali do jej domu. Tajná polícia si k nim chodila kedykoľvek sa jej zachcelo v čase, keď neboli doma. Často naschvál nechávali dôkazy o tom, že tam boli: cigaretové ohorky, obrazy zvesené zo steny a položené na posteľ, premiestnené stoličky. Celé týždne po kúskoch odrezávali malé časti líščej kožušiny, ktorá ležala na zemi, až z nej nakoniec odrezali hlavu.
Táto zdanlivo neškodná psychologická taktika má dokonca aj svoj názov - Zersetzung, čo je termín pochádzajúci z chémie a pôvodne označuje dekompozíciu, rozklad alebo koróziu. Môže ale znamenať aj podmanenie, narušenie, podrytie.
Knauer tiež zoznámil Hardinga s dielom nemeckej novinárky a spisovateľky Sandry Pingel-Schliemannovej, ktorá študovala používanie Zersetzung v období bývalej NDR. Viedla rozhovory s mnohými obeťami a strávila celé mesiace v archívoch bývalej Stasi. V roku 2002 o výsledkoch písala vo svojej knihe "Disintegration: Strategy of Dictatorship."
Počas vlády Ericha Honeckera sa metódy Zersetzung používali v NDR intenzívne. Tak, ako ich aplikovala Stasi, znamenali rozvrátenie a podlomenie oponenta. Cieľom bolo narušiť súkromný alebo rodinný život oponenta do takej miery, že ďalej nebol schopný pokračovať vo svojej "podvratnej" činnosti voči štátnemu zriadeniu. Zvyčajne Stasi používala informátorov, aby získala detaily o súkromí cieľa kampane. Následne vyvinuli stratégiu s cieľom narušenia až rozkladu jeho osoby a okolia - kariéry, vzťahu so životným partnerom, reputácie v komunite, niekedy dokonca aj odcudzenia od detí. Po uplynutí mesiacov, niekedy rokov, uplatňovania Zersetzung sa domáce problémy obete stali tak veľkými, oslabujúcimi a psychologicky zaťažujúcimi, že stratila vôľu bojovať proti štátnemu zriadeniu. Operácie Stasi, samozrejme, boli uskutočňované v absolútnom utajení. Obete zvyčajne nemali ani najmenšieho tušenia, že za tým, čo sa im deje, je východonemecká tajná služba.
Najhoršie na tom bolo, že obeti takmer nikto neveril, že sa jej to deje. Veď kto by uveril, že sa jeho priateľovi nevysvetliteľne presunul uterák v kúpeľni na miesto, kde večer nebol alebo sa mu neskoro v noci, keď spal, z ničoho nič zapol holiaci strojček? Väčšina okolia by, logicky, takéto reči považovala za znak paranoje. Samotné obete často začínali mať dojem, že im definitívne preskočilo alebo že trpia halucináciami.
Zersetzung, šikovne prevedený neviditeľnými vyslancami štátu, je veľmi ťažké spozorovať a ešte ťažšie dokázať. V súčasnosti totalitní diktátori nemusia používať metódy otvoreného teroru, aby si na dlhé roky podmanili ľudí a učinili ich slabými a poslušnými. Navyše, vývoj technológie a komunikácií, internet a sociálne siete, poskytujú terajším aj budúcim diktátorom oveľa jemnejšie možnosti manipulácie.
Kremeľskí blogeri, trollovia z farmy na Ivaškinovej ulici v Petrohrade a množstvo beztvarých ruských a proruských patriotov to dnes majú oveľa ľahšie. Stačí im iba zobrať do ruky myš a zapnúť počítač.
Pokračovanie Murder Inc. na ruský spôsob 6. Novinári, právnici, ... - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Luke Harding - Mafia State.
Bill Browder - Red Notice.
Mikhail Khodorkovsky - The Russia Conundrum.
