Viac ich je spomenutých v článkoch, na ktoré zdieľam linky na konci ďalších mojich príspevkov venujúcich sa ruskému nacionalizmu a krajnej pravici.
Keď v roku 1964 tichým prevratom Brežnev nahradil Chruščova v kresle generálneho tajomníka, okamžite začal potláčať jeho politiku tolerancie. Zatiaľ, čo demokraticky zmýšľajúci a proreformní členovia ruskej elity boli počas mnohých procesov a prepúšťania z práce patrične uzemnení, nacionalisti držali svoje predchádzajúce pozície. Brežnev k nim zaujal postoj akceptovania menšieho zla, a tak sa nacionalizmus stal v Rusku súčasťou hlavného spoločenského prúdu.
Prvým ústupkom režimu nacionalistom bolo, keď v roku 1965 skupina prominentov žiadala Kremeľ o súhlas s vytvorením novej organizácie, Všeruskej spoločnosti za zachovanie historických pamiatok a kultúry (VOOPIK). Bola kontrolovaná komunistickou stranou a oddaná zachovávaniu a obnovovaniu historických pamiatok, hlavne ortodoxných kostolov. Veľmi rýchlo sa však rozvinula do akejsi kvázi politickej organizácie, bubliny darovanej nacionalistom ústredným výborom strany. Poskytlo im to legálne fórum, kde sa mohli každý mesiac stretnúť, vo Vysokopetrockom kláštore v centre Moskvy. VOOPIK sa stal centrom, ktoré zjednotilo nacionalisticky zmýšľajúcich intelektuálov, členov straníckeho aparátu, dokonca aj disidentov, ktorí tam vytvorili sieť navzájom prepojených vplyvných kontaktov propagujúcich ruský nacionalizmus. Jedným z pravidelných návštevníkov stretnutí, aj keď nie členom, bol aj Gumilev. V širších historiografických termínoch sa zhodovali v názore, že Rusko je zásadne unikátnou civilizáciou a prirodzeným impériom.
V roku 1986 jeden z priateľov predstavil Dugina a jeho spolupracovníka Gejdara Džemala Dmitrijovi Vasiljevovi, vodcovi organizácie známej pod menom "Pamjať". Táto pôvodne vznikla ako odnož VOOPIKu v roku 1979. Venovala sa obnovovaniu architektonických pamiatok a priťahovala množstvo politicky neškodnej inteligencie. Na zasadnutí vedenia v Moskve v roku 1985 však Vasiliev efektívne prevzal jej vedenie a pod jeho nevyrovnaným a demagogickým vedením Pamjať zmutovala z diskusného krúžku zvedavej inteligencie na krypto-fašistický pouličný gang - konglomerát futbalových chuligánov a estétov zo strednej vrstvy ruskej spoločnosti, akými boli napríklad Dugin a Džemal. Bol to tiež akýsi výcvikový tábor pre novú generáciu nacionalistických extrémistov. Dugin neskôr prehlásil, že to bola práve Pamjať, z ktorej vzniklo množstvo ďalších vlasteneckých hnutí. Hneď po Duginovom vstupe do organizácie v roku 1987, si vedenie všimlo jeho erudície. Aj keď mal iba 24 rokov, nikto v celej Pamjati neprečítal toľko o fašizme ako on. Jeho aj Džemalov talent si všimol Vasiljev, ktorý ich kooptoval do riadiacej rady organizácie. Dugin si zase všimol, že Pamjať bola plná agentov KGB, pravdepodobne vrátane samotného Vasiljeva, ktorý nejakým "zázrakom" zariadil vydávanie časopisu Pamjati v náklade 100.000 kusov. V dobe, keď každé periodikum v Rusku (ZSSR) podliehalo prísnej kontrole komunistickej strany aj KGB. Ako som už zmienil v jednom z minulých článkov série o ruskom nacionalizme, Pamjať bola prvým nezávislým politickým hnutím v ZSSR, ktorému bolo dovolené pracovať s určitou mierou nezávislosti. Otázka prečo to tak bolo, nebola nikdy zodpovedaná. V máji 1987 dokonca zorganizovali prvú nepovolenú demonštráciu v ZSSR, ktorej sa na Manéžnom námestí v Moskve zúčastnilo okolo 500 ľudí. Jeden z najbližších spolupracovníkov Michaila Gorbačova Alexander Jakovlev v roku 1997 v novinovom článku uviedol, že si je istý, že Pamjať bola iba predsunutou organizáciou KGB.
Okolo roku 2000 sa obyvatelia Ruska stali ochotnými obetovať svoju slobodu deväťdesiatych rokov výmenou za rastúci životný štandard a poriadok v štáte. Jeľcinove roky budovania demokracie a slobody tlače boli nahradené vlasteneckou rétorikou a nacionalistickými veľmocenskými symbolmi. Putin začal svoje prvé prezidentské obdobie ako nepopísaný list s výhodou, že každá potenciálna záujmová skupina ho mohla označiť ako "náš človek." Každý pozorovateľ v ňom mohol vidieť to, čo vidieť chcel. S pomocou nadmerných ziskov dosiahnutých predajom ropy, ktorej cena lámala rekordy a devalváciou rubľa v roku 1998 začala ruská ekonomika prekvitať. Narastajúca stredná trieda spoločnosti, ktorá mala byť jadrom demokracie a občianskej spoločnosti miesto toho bola formovaná autoritárskym režimom. Verila, že na jej rastúcich príjmoch a vyššej životnej úrovni má najväčšiu zásluhu Vladimír Putin a akási spoločenská dohoda, ktorú s ním uzavreli - vzdali sa slobody výmenou za rastúce príjmy. Demokraciu predchádzajúceho obdobia si (nie neprávom) stotožnili so spoločenskou anarchiou a ochudobňovaním. Na ruské pomery blahobyt a optimizmus sa potom stretli s prehĺbujúcim sa nacionalizmom. Gleb Pavlovský, Putinov hlavný propagandista a jeho kremeľskí kolegovia sa počas prvého Putinovho prezidentského obdobia postarali o presun v politike a v médiách od liberálnych strán a hlasov Jeľcinovho obdobia k viac konzervatívnym a nacionalistickým figúram, v čom bol zaangažovaní aj Dugin a Eurázianisti.
Dugin dostal malú úlohu v ruskom televíznom "Prvom kanále", kde pracoval po boku Pavlovského partnera v "Nadácii pre efektívnu politiku" Marata Guelmana a prominentného, vplyvného konzervatívneho komentátora Michaila Leontieva. V roku 2003 Guelman a Dugin spolupracovali na novom politickom projekte - strane známej neskôr pod názvom "Rodina" (Vlasť). Základné politické dokumenty strany - platformu a celkové ideologické zameranie napísal Dugin. Hneď po tom, ako sa činnosť strany začala rozbiehať, ľudia z okruhu Putina do jej čela dosadili Dmitrija Rogozina, ktorý kompletne zrušil plány predchádzajúceho vedenia. Dugin opustil stranu, ktorej popularita začala s pomocou Kremľa významne rásť no nie natoľko, aby v najbližších voľbách prebrala príliš veľa voličov Putinovmu "Jednotnému Rusku." Stačila ale na to, aby na svoju stranu pretiahla dostatok voličov, ktorí by inak volili komunistov. Po tom, čo sa strana aj tak nedostala do parlamentu sa Dugin a ďalší z jeho súputnikov Pjotr Suslov rozišli a Rodina bola neskôr rozpustená. Svoju úlohu splnila.
25. februára 2005 niekoľko plných autobusov priviezlo pomerne veľké množstvo aktivistov, niektorých s visačkami zamestnancov Kremľa, do pevnosti zo 16. storočia v meste Alexandrov asi 100 kilometrov od Moskvy. V historickej rezidencii cára Ivana Hrozného sa mali zúčastniť konferencie o budúcnosti ruského štátu. Cieľ bol pomerne skromný - založiť hnutie "obyčajných ľudí" , ako oni - normálni ruskí ľudkovia, ktorí by mali zobrať späť krajinu zhumpľovanú liberálnym Západom. Hnutie, ktoré by bolo oddané vlastenectvu, autokracii a impériu. Bolo to zakladajúce stretnutie "Eurázijskej mládežníckej únie", vytvorenej za dozvukov ukrajinskej Oranžovej revolúcie ako prototyp radu pro-Kremeľských bánd mestskej mládeže. Ich ambíciou malo byť strážiť ulice veľkých ruských miest a zabrániť, aby domáci oranžoví revolucionári šírili "svoj liberálny hnus." Bolo to súčasne hnutie "kultúrnych bojovníkov". Vyhlásili vojnu symbolom Západu, organizovali protesty v sede s cieľom blokovať prevádzku západných veľvyslanectiev, ničili symboly nezávislosti Ukrajiny a Estónska, obťažovali diplomatov z krajín, ktoré obvinili z "ponižovania Ruska". Prenájom ich centrály a regionálnych kancelárií platili rôzni bankári a oligarchovia spojení s Kremľom.
Tri dni po založení Eurázijskej mládežníckej únie iný mládežnícky pro-kremeľský aktivista Vasilij Jakemenko oznámil založenie ďalšieho hnutia podporovaného Kremľom - "Naši." Bola to kombinácia pionierov z čias ZSSR a fašistického gangu skinheadov. Na letných táboroch bola do mládežníkov tlačená nacionalistická ideológia. Spolu s inými, menšími organizáciami boli napríklad aj platení za to, aby pri oficiálnych prejavoch štátnych predstaviteľov mávali ruskými vlajkami, protestovali pred zahraničnými veľvyslanectvami a organizovali protidemonštrácie v mieste pochodov opozície. Nimi organizované obťažovanie zahraničných diplomatov a novinárov som už spomínal na viacerých miestach.
Deviateho augusta 2014, na druhý deň potom, čo ukrajinská armáda po masívnom ruskom ostreľovaní opustila hranice s Ruskom, motorkársky gang Noční vlci usporiadal motocyklovú šou v Rusmi anektovanom Sevastopole. Televízny úvod k nej, ktorý bol vysielaný do celej krajiny, priniesol fašistické témy do domovov miliónov Rusov. Z masívneho pódia líder gangu Alexander Zaldostanov prečítal manifesto Alexandra Prochanova, v ktorom autor rehabilitoval stalinizmus tým, že ho spojil s víťazstvom v Druhej svetovej vojne a odôvodňoval ruskú inváziu na Ukrajinu tým, že to bolo ako obrana ZSSR proti nacistickému Nemecku. Prochanov v texte charakterizoval vojnu medzi nevinným Ruskom a dekadentným Západom v explicitne sexuálnych prirovnaniach. Všetky problémy Ruska podľa neho zapríčinili cudzinci, ktorí zasahovali do toho, čo on nazval nočnou morou deväťdesiatych rokov. Význam celého manifesta spočíval v presvedčení, že víťazstvo v Druhej svetovej vojne učinilo Rusov na večné časy nevinných z akýchkoľvek zlých skutkov.
Pokračovanie O ruskom nacizme 5. Rusko a európska krajná pravica. 1. časť. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Charles Clover - Black Wind, White snow.
Timothy Snyder - The Road to Unfreedom.
How Russia and Vladimir Putin Weaponised the Far-Right (vice.com)
