Je ňou narastajúce prepojenie medzi rôznymi ruskými činiteľmi a západnými krajne pravicovými aktivistami, publicistami, ideológmi a politikmi. Čím viac sa Moskva stavala do protizápadnej pozície, tým sa tie kontakty stávali intenzívnejšími a na vyššej úrovni. Ruská vláda mala spočiatku záujem o využitie západnej krajnej pravice na legitimizovanie svojej politiky a akcií na domácej aj medzinárodnej úrovni, neskôr však začala podporovať konkrétne krajne pravicové politické sily na získanie vplyvu na európsku politiku a na podrývanie liberálno-demokratického konsenzu v Európe.
Pojem "krajná pravica" sa zvyčajne používa ako zastrešujúce označenie širokého rozpätia ideológov, skupín, hnutí a politických strán, ktoré sú politicky napravo od pravého stredu. Pravdepodobne je nemožné definovať ich presnejšie než ako politické idey udeľujúcemu pojmu "národ" (definovanému rôznymi spôsobmi) hodnotu, ktorá presahuje hodnotu ľudských práv a základných slobôd. Koncept národa je preto ústredným pre všetky prejavy krajnej pravice, líšia sa iba v tom, ako si predstavujú narábanie s týmto národom.
Prvou krajne pravicovou ideológiou, ktorá nadobudla význam v celosvetovom meradle bol fašizmus. Podľa profesora Rogera Griffina možno fašizmus definovať ako "revolučnú odrodu politického modernizmu pochádzajúcu zo začiatku dvadsiateho storočia, ktorej poslaním je bojovať proti údajne degeneratívnym silám súčasnej histórie (dekadencia) zavedením alternatívnej modernity a časovosti (nový poriadok, nová éra) založenej na znovuzrodení národa. Fašisti chápu národ ako organizmus vytvorený historickými, kultúrnymi, niekedy aj etnickými a dedičnými faktormi, teda mýtickou konštrukciou nekompatibilnou s liberálnymi, konzervatívnymi a komunistickými teóriami spoločnosti. Zdravie tohto národného organizmu pokladajú za ohrozené tak princípmi inštitucionálneho a kultúrneho pluralizmu, individualizmu a globalizovaného konzumerizmu presadzovaného liberalizmom, ako aj svetovým režimom sociálnej spravodlivosti a ľudskej rovnosti, ktorú ako konečný cieľ dejín identifikuje socializmus, resp. aj obranou tradície zo strany konzervativizmu."
Po porážke Tretej ríše v roku 1945 bol fašizmus prinútený vyvíjať sa v troch hlavných formách. Organizácie, ktoré mali záujem aj naďalej sa podieľať na politickom procese, boli nútené pomerne dramaticky skrotiť svoje revolučné nadšenie a pretransformovať ho najviac ako bolo možné do jazyka liberálnej demokracie. Takáto stratégia viedla k zrodu nefašistických radikálnych pravicových politických strán. Na druhej strane revoluční ultranacionalisti sa na Západe utiahli na perifériu spoločensko-politického života. Ich idey a doktríny, založené na znovuzrodení národa, získali označenie neofašistické alebo neonacistické. Tretia forma povojnového fašizmu vyšla na svetlo sveta iba koncom šesťdesiatych rokov a je spojená s francúzskou Novou pravicou (Nouvelle Droite) a neskôr s európskou Novou pravicou. Je to hnutie, do ktorého patrí pestrá skupina think-tankov, konferencií, časopisov, inštitúcií a vydavateľstiev, ktoré sa snažia modifikovať dominantnú liberálno-demokratickú politickú kultúru a učiniť ju prístupnejšou pre nedemokratické politické prístupy. Dôležitým je to, že sa európska Nová pravica zamerala takmer výlučne na boj o srdcia a mysle členov spoločnosti, nie na bezprostredné získanie politickej moci.
Radikálne pravicové politické strany sú dnes bezosporu najrozšírenejšou formou krajne pravicovej politiky. Je však nutné rozlišovať medzi radikálnymi krajne pravicovými a extrémistickými krajne pravicovými hnutiami a stranami. Rozdiel spočíva v ich prístupe k násiliu ako nástroju na dosiahnutie politických cieľov: tie prvé ho odmietajú, tie druhé tolerujú alebo dokonca vítajú.
Nejasné hranice medzi rôznymi formami krajne pravicovej politiky sa odrážajú aj v ideologickej rôznorodosti najúspešnejších krajne pravicových strán dneška - radikálnych krajne pravicových populistických strán. Ich vedenie zväčša pochopilo, že extrémistické idey a rétorika sú na škodu volebného úspechu. Spoločnou črtou dnes tých najúspešnejších sa stal proces deradikalizácie. Tá prispela k rastúcej podpore verejnosti "umiernených" radikálnych pravicových strán, čo im umožnilo vstúpiť do oblastí politického spektra, ktoré boli už dávno opustené politickými stranami hlavného prúdu. V porovnaní s minulosťou majú dnešné "umiernené" radikálne pravicové strany väčšiu príťažlivosť pre liberálnych voličov, ktorým robia starosť otázky týkajúce sa identity, pre pracujúcu triedu, ktorej hlavnou témou sú otázky práce a imigrácie, ako aj pre konzervtívnych voličov snažiacich sa o zachovanie tradičných hodnôt. Napriek tomu deradikalizácia nie je podmienkou pre úspech vo voľbách, čo dokazuje volebný výsledok gréckej neonacistickej strany Zlatý úsvit v roku 2015 ako aj úspech Kotlebovej ĽSNS o rok neskôr. Vo všeobecnosti však platí, že čím radikálnejšie sú krajne pravicové strany, tým menšiu podporu majú vo voľbách. Niektorí ich voliči sú síce hnaní extrémistickou agendou, no väčšina z nich nie sú rasisti ani ultranacionalisti.
Vychádzajúc z názoru bývalého (1984-1986) socialistického predsedu francúzskej vlády Laurenta Fabiusa, ktorý v roku 1984 povedal, že Jean-Marie LePen z francúzskeho Front National kládol správne otázky, no ponúkal nesprávne odpovede, možno konštatovať, že väčšina voličov krajne pravicových politických strán robí svoje volebné rozhodnutia, pretože sú povzbudení správnymi otázkami, ktoré kladú umiernenejší šéfovia krajne pravicových politických strán - o efektívnosti liberálne demokratického establišmentu, ekonomickej nerovnosti, pracovných istotách, spoločenskej kohézii, imigrácii, náboženských tradíciách a identite. Niežeby mala krajná pravica inteligentné odpovede, ale jej tvrdohlavosť pri kladení týchto a podobných otázok, ku ktorým sa iba minimum politikov hlavného prúdu odváži vyjadriť alebo aspoň opýtať, jej získava stále väčšiu podporu. Nespokojní občania západných krajín, vrátane Slovenska, sú stále viac odcudzení od politickej triedy hlavného prúdu ako celku.
Rusi by boli idioti, keby to nevyužili vo svoj prospech.
Pokračovanie O ruskom nacizme 5. Rusko a európska krajná pravica. 2. časť - Vrana k vrane sadá... - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Anton Shekhovtsov - Russia and the Western Far Right.
