... aby zakryli tvrdú skutočnosť autoritárskeho spôsobu vládnutia. V postsocialistickom priestore sa stalo zvykom, že vlády, ktoré sa zaviazali uskutočňovať demokratické voľby, na ich sledovanie pozývali medzinárodných pozorovateľov. Podľa "Deklarácie princípov na medzinárodné pozorovanie volieb," prijatej OSN v roku 2005 má medzinárodné pozorovanie volieb "hodnotiť do akej miery sú volebné procesy v súlade s medzinárodnými pravidlami skutočných demokratických volieb a domáceho práva", a "má potenciál posilniť integritu volebného procesu zabraňovaním a odhaľovaním nezrovnalostí a podvodov vo volebnom procese, ako aj poskytovaním návrhov na jeho zdokonalenie". Organizácie pôsobiace v tejto oblasti s najväčším vplyvom a s najvyššou reputáciou sú OBSE, Úrad OBSE pre demokratické inštitúcie a ľudské práva (ODIHR), EÚ, PACE a Európska komisia.
Otvorenosť a kredibilita volieb sa stali dôležitým faktorom pri hodnotení stupňa demokratizácie politického systému v postsovietskom priestore. Negatívne správy pozorovateľov môžu viesť k zníženiu medzinárodnej pomoci.
Putinov režim si uvedomil akú hrozbu predstavujú takzvané "farebné revolúcie" (Gruzínsko 2003, Ukrajina 2004, Kirgizsko 2005) pre ruskú dominanciu v postsovietskom priestore a začal prijímať protiopatrenia proti medzinárodným misiám na pozorovanie volieb, ktorých závery o neférových volebných postupoch zohrali významnú úlohu pri mobilizácii verejnosti proti volebným podvodom. Jednou z taktík, ktoré sa rozhodli použiť, bolo vytvorenie takzvaného "tieňového trhu na monitorovanie volieb", čo zahŕňalo použitie "zhovievavých" monitorovacích organizácií, ktorých záujmom je všetko iné len nie férový priebeh volieb. Ich aktivity mali zahaľovať prax volebného autoritárstva alebo snahu o legitimizovanie volieb, ktoré by medzinárodná komunita označila ako nelegitímne.
Jedným z hlavných činiteľov v tejto oblasti je CIS-EMO ( Komisia Spoločenstva nezávislých štátov pre monitorovanie volieb), ktorá monitorovala voľby v postsovietskom priestore od roku 2004. Založil ju a do roku 2013 viedol Alexej Kočetkov, ktorý od roku 1992 viedol oficiálne noviny notoricky známej fašistickej organizácie Alexandra Barkašova RNE "Ruský poriadok". RNE sa zúčastnila na násilnostiach počas ruskej ústavnej krízy v roku 1993. Aktivity CIS-EMO zakaždým korešpondovali so záujmami ruskej vlády, čo bolo najviac badateľné pri referendách a voľbách v Abcházsku, Južnom Osetsku a Podnestersku, teda v "štátoch", ktorým Rusko pomohlo odštiepiť sa od Gruzínska a Moldavska. Okrem toho ich závery boli takmer vždy v rozpore s pozorovateľskými misiami OBSE a ostatných zmienených v úvode.
Ako hlavní subdodávatelia pri nominovaní členov pozorovateľských misií pre CIS-EMO fungovali dve organizácie so sídlom v EÚ - belgické "Eurázijské observatórium pre demokraciu a voľby" a v Poľsku sídliace "Európske centrum pre Geopolitické analýzy". Obe mali úzke kontakty s európskou krajnou pravicou a dlhodobo spolupracovali s ruskými ultranacionalistami.
"Eurasian Observatory for Democracy & Elections" (EODE) založil v roku 2007 Belgičan Luc Michel, ktorý svoju politickú kariéru začal ešte ako tínedžer, keď bol členom rôznych fašistických hnutí a skupín, ako napríklad "Front de la jeunese", "Front Nationaliste" a iných. Založil a bol členom niekoľkých iných politických strán a zoskupení hlásiacich sa k pan-európskemu fašizmu, nacional-boľševizmu a podobným extrémom. Propagoval myšlienku "Euro-sovietskeho impéria od Vladivostoku po Dublin". Po roku 1992 udržiaval príležitostné styky s ruskou krajnou pravicou, jeho články vo svojich periodikách zverejňovali Dugin aj Prochanov. Ako vedúci predstaviteľ "Komunitariánskej Národno-európskej Strany" (PCN) sa spolu s ďalšími jej vedúcimi členmi na pozvanie CIS-EMO, ako pozorovateľ zúčastnil referenda o nezávislosti v Podnestersku, ktoré nebolo uznané OBSE ani Európskou Úniou. Michelovi to ale vnuklo myšlienku na založenie vlastnej organizácie na pozorovanie a hodnotenie priebehov volieb, a tak vznikla EODE, ktorej činnosť bola až na výnimky spojená výlučne s udalosťami na území bývalého Sovietskeho zväzu. V marci 2014 sa ako pozorovateľ zúčastnila nelegálneho referenda o nezávislosti Ukrajinskej krymskej autonómnej republiky, po čom nasledovala anexácia celej oblasti Ruskom. Tu EODE spolupracovala s "Európskym Centrom pre Geopolitickú Analýzu" (ECAG).
To v roku 2007 v Poľsku založil Mateusz Piskorski. Svoju politickú kariéru začal koncom deväťdesiatych rokov ako aktívny člen "Asociácie pre tradíciu a kultúru" Niklot, čo bolo novopohanské metapolitické fašistické zoskupenie. Okrem iného bola ideológia tohto hnutia ovplyvnená aj germánskou "völkisch" ideológiou, dielom talianskeho fašistu Juliusa Evolu a mysliteľa z radov francúzskej Novej pravice Alaina de Benoista. Typický bol pre nich slovanský ultranacionalizmus, odpor proti zmiešavaniu kultúr, jazykov, ľudí a rás. Niklot publikoval neonacistické časopisy a aktívne regrutoval nových členov spomedzi skinheadov, národných socialistov a vyznávačov black metalu. V roku 2004 došlo k prvým kontaktom Piskorského a Dugina počas pozorovania volieb v Bielorusku a Podnestersku. Výsledky jeho "pozorovaní volieb a referend", zásadne vždy v prospech ruských záujmov, mu vybudovali mnohé kontakty na zástupcov ruských úradov rôznych úrovní, ako aj na ruské krajne pravicové organizácie. Piskorski sa neskôr stal pravidelným komentátorom v ruských štátom kontrolovaných médiách - RT, Voice of Russia a Sputnik.
Všetky tieto organizácie prehlásili referendá a voľby, konané na územiach Ukrajiny okupovaných po roku 2014 Ruskom, za právoplatné, bezproblémové a usporiadané v rámci platných zákonov a pravidiel.
Nie sú k dispozícii rukolapné dôkazy o tom, že zmienené organizácie, strany, skupiny alebo ľudí v ich pozadí finančne podporovala Ruská vláda, no existujú dôkazy o tom, že ruskí vysokí činitelia, cez rôzne medzistupne, zástupné firmy, banky alebo organizácie, viac či menej verejne financovali napríklad volebné kampane Front National Marie LePen, či stranu jej otca, s ktorým sa nerozišla v dobrom. Bola jedným z mála krajne pravicových predstaviteľov v Západnej Európe, ktorej sa podarilo stretnúť a rokovať priamo s Vladimírom Putinom. Pre voľby v 2022 si dala vytlačiť 1.2 milióna letákov, na ktorých si podáva ruku s ruským prezidentom. Po invázii na Ukrajinu ich musela dať všetky spáliť. Marine Le Pen’s party orders leaflets showing her with Putin to be ‘binned’ | The Independent.
Dvadsiateho deviateho augusta 2014 sa na medzinárodnej konferencii v Jalte na Kryme stretli ruskí a európski fašisti a krajne pravicoví politici. Konferenciu otvoril Sergej Glazjev, pripojili sa aj Alexander Dugin a Alexander Prochanov. Z Talianska tam bol Roberto Fiore, z Belgicka Frank Creyelman a Luc Michel, z Bulharska Pavel Černev, z Maďarska Márton Gyöngyösi, z Veľkej Británie Nick Griffin.
V roku 2017 sa do nemeckého parlamentu s pomocou masívnej kampane na sociálnych médiách, silne podporovanej ruskou stranou, prvýkrát od roku 1933 dostala krajne pravicová strana - Alternative für Deutschland (AfD).
Pokračovanie O ruskom nacizme 5. Tretia časť - Rusko a slovenská krajná pravica. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Anton Shekhovtsov - Russia and the Western Far Right.
Timothy Snyder - The Road to Unfreedom.
Ruská síť v Praze – Deník N (denikn.cz)
european union - Why does Russia specifically fund far-rights in Europe? - Politics Stack Exchange
Russia’s links to European conservatives must be examined | openDemocracy
Putinism and the European Far Right - Institute of Modern Russia (imrussia.org)
