Je pravdou, že raní kresťania mali svoje sviatosti, liturgiu, spovede, ich celkové chápanie bohoslužby však ďaleko presahovalo sumár týchto troch častí.
Náboženské uctievanie by malo byť vnímané ako akýsi zastrešovací koncept, ktorý tieto tri časti umiestni na správne miesto spolu s mnohými inými vecami, ktoré odrážajú aj úctu k Bohu, ako napríklad milovať svojho blížneho a odpúšťať svojim nepriateľom. Uctievanie Boha prvými kresťanmi potom nebolo iba nejakým súborom obradov a zvykov, skladalo sa z troch základných konceptov uctievania: uctievanie ako otroctvo Bohu, ako napodobňovanie Boha a ako účasť na Božej evanjeliovej misii.
Bohoslužba ako otroctvo Bohu.
Prví kresťania videli uctievanie ako otroctvo Bohu. Otroctvo ako ľudská inštitúcia je perverziou. Je to spoločenské zlo. Pre antických ľudí však bolo otroctvo všetko prenikajúce tak, že im poskytlo silnú predstavu o uctievaní. Ak prevažujúcou predstavou medzi Rimanmi bolo, že uctievanie je akýmsi dávaním daru bohu v nádeji, že niečo dostanú späť, kresťanské chápanie bolo iné. Boh je stvoriteľ a ľudia sú iba Jeho výtvorom, nie klientmi alebo zákazníkmi. Niečo za niečo tu nefunguje. V Novom zákone je mnoho prípadov, keď Ježiš používal analógiu pána a otroka vo svojich podobenstvách (Mat. 10:24).
Bohoslužba ako imitovanie Boha.
Pre antického človeka bola snaha o napodobňovanie Boha rúhaním. Kľúčovým bodom v náboženstve starých Rimanov bolo pripomínať si, že nie sú bohovia, ale iba obyčajní smrteľníci. Ich náboženstvo bolo v podstate o snahe udobriť si bohov, udržiavať s nimi mier a, ak je to možné, pritiahnuť ich priazeň na svoju stranu. Ich náboženstvo bolo primárne o úžitku z toho, čo môžu bohovia ponúknuť, a súčasne o snahe vyhnúť sa čomukoľvek, čo by mohli pokladať za urážku. Nikto sa bohov nepýtal: „Ako môžem konať dobro vo svete?”
Židia mali morálny základ svojho náboženstva v Lev. 11:44: „Lebo ja, Pán, som váš Boh! Preto dokážte, že ste svätí, a buďte svätí, lebo ja som svätý.” Tento koncept dostáva nový dôraz v Novom zákone. Pavol hovorí o napodobňovaní Boha a napodobňovaní Krista. Prví kresťania mohli ukázať na konkrétnu osobu a povedať: „Snažím sa byť ako on.” Uctievanie Boha dostalo formu v snahe žiť ako Ježiš Kristus, v snahe imitovať Ho. Imitácia je najvyššou formou rešpektu.
Bohoslužba ako účasť na evanjeliovej misii.
Antickí ľudia neboli zvyknutí myslieť si, že majú nejakú misiu. Cieľom ich zbožnosti bolo udržiavanie rovnováhy vo vzťahu s bohmi, chránenie pokoja a toho, aby bohovia boli spokojní. Pax deorum.
V protiklade s tým mali kresťania špeciálne posolstvo a poslanie podeliť sa oň s celým svetom. Ich Boh si nežiadal obetovanie zvierat, obilných chlebov, vína ani hrozna, teda niečoho, čo bolo možné bez problémov kúpiť na trhu. Chce ich plnú účasť na Jeho misii pri opätovnom získaní celej Zeme.
Raní kresťania sa videli ako tí, ktorí robia všetko to, čo robili aj iné kulty - komunikovali a angažovali sa s Božstvom - ibaže to robili lepšie. Religio, správny vzťah s božstvom, môže byť o niečom viac než iba o uspokojovaní potenciálne nepriateľských bohov a o zabezpečení ich hmotného požehnania. Apoštol Pavol vo svojich listoch pozýval Rimanov a iných do bohatej komunity s Bohom a s ostatnými, do rodinnej blízkosti, k priateľskej láske a k misii, ktorá mohla zmeniť svet k lepšiemu. Kde niektorí videli nebezpečenstvo, iní videli nádej.
Plínius Mladší (61-113 n. l.) bol rímskym konzulom, ktorý bol poverený, aby preveril „tých kresťanov” a potom podal správu cisárovi Trajánovi. V hlásení mu vysvetlil, že „stretávajú sa pravidelne pred úsvitom v určený deň, striedajú sa v prednese veršov na počesť Krista, akoby to robili bohu, a tiež sa zaväzujú sľubom, že nebudú konať zlé skutky, nebudú kradnúť, lúpiť, cudzoložiť, nezneužijú dôveru a nezaprú im zverené peniaze, ak ich majiteľ chce vrátiť.” V dobe vládnutia cisára Trajána (98-117 n. l.) mali kresťania obrovskú sieť podobných zhromaždení po celom Rímskom impériu, viac-menej koordinovali spoločný deň určený pre tieto zhromaždenia (nedeľa), aby si uctili nový deň vzkrieseného Pána.
To, čo dnes nazývame kresťanský krst, nie je nikde v Novom zákone presne vysvetlené, pokiaľ ide o jeho pôvod a presný účel. Vieme ale, že to bol akýsi uvádzací obrad, ktorý signalizoval zahrnutie krstenej osoby do spoločenskej skupiny a záväzok a oddanosť tomuto konkrétnemu Bohu. Bol to tiež zjednocujúci rituál, kde sa kresťania stali jednou entitou vytvorenou jedným Duchom. Krst bol posvätením každého veriaceho ako svojím spôsobom kňaza, čo im dalo priamy prístup k Bohu, bez bariér, bez prostredníkov alebo obmedzení. Na rozdiel od príslušníkov grécko-rímskeho náboženstva, v prípade kresťanov to neboli iba vyvolení jednotlivci, ktorí boli posvätení, ale všetci.
Jadro kresťanskej bohoslužby možno najlepšie vidieť v Pavlovom liste Rimanom 12, 1-2: „...aby ste svoje telá prinášali ako živú, svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu. A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé.” Rimania vedeli, že občania by mali rešpektovať bohov, aby zaistili pax deorum, ale stať sa živou obetou by bol paradox mimo ich chápania. V liste Hebrejom (niekde ako list Židom) Heb 13:16 Pavol (?) uvádza, že konanie dobra iným a delenie sa s nimi je obeť, ktorá potešuje Boha. Pavol tiež ďakuje veriacim z Filíp za ich dary s pomocou a za podporu, ktorú mu poslali, keď bol vo väzení. Túto pomoc nazýva „...príjemnou obetou, milou Bohu." Boli to konkrétne dôkazy toho, čo bolo myslené ako živá obeta - dávanie iným ako obeta Bohu.
Ak by Riman z prvého storočia náhodou natrafil na zbierku písaných diel prvých kresťanov a začal v nej listovať, aby natrafil na nejaké vzorce náboženských zvyklostí, to, čo by mu udrelo do očí najviac, by pravdepodobne bola modlitba. Rimania pozerali na židov a kresťanov s podozrením aj kvôli ich posadnutosti modlitbou. Zdalo sa im, že to postráda akékoľvek dekórum. Rimania verili, že ich bohovia sa môžu zjaviť kdekoľvek, ak budú chcieť, ale za normálnych okolností bolo treba ísť na posvätné miesto (do chrámu a pod.) a spojiť sa s božstvom prostredníctvom predpísaných rituálov a predpísaných modlitieb. Raní kresťania pristupovali k židovským Písmam (Starý zákon) ako k posvätným, Božiu prítomnosť však videli inak. Kresťania nemohli ísť na miesto, kde by boli bližšie k prítomnosti Boha, pretože verili, že jeho Duch žije v nich. Túžili poznať Boha hlbšie, čo bolo možné až po dokončení evanjeliového diela, dovtedy však, na rozdiel od Rimanov, nemali žiadne hranice pre komunikáciu s Bohom a žiadne pravidlá a obmedzenia pre modlitbu. Každá osoba mala trvalý, rovnaký a neohraničený prístup k Bohu s kňazskými privilégiami.
Pokračovanie: Obrady prvých kresťanov. Druhá časť. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Nijay K. Gupta - Strange Religion.
Gordon S. Wakefield - An Outline of Christian Worship.
