Celý názov v preklade znie „Učenie Pána skrze dvanástich apoštolov pohanom”. Niektorí vedci kladú jeho vznik do obdobia okolo roku 60, mnohí sa však domnievajú, že je to produkt zo sýrskej Antiochie z rokov 90-100 n. l. Je to najstaršie dielo zo žánru takzvaných „cirkevných poriadkov” - rozsiahlych dokumentov, ktoré ponúkajú vedenie v záležitostiach morálnych, právnych, asketických a liturgických. Niekoľko neskorších cirkevných poriadkov, napríklad „Apoštolské konštitúcie”, obsahujú celé takmer doslovné časti Didaché.
Tri kapitoly tohto diela sa zaoberajú špecificky eucharistickou liturgiou, radami veriacim, ako sa pripraviť a ako sa správať, a predpísanými modlitbami pre kňazov. Kapitoly 9, 10 a 14 jasne uvádzajú, že aj v tak raných časoch kresťanstva bolo sväté prijímanie iba pre tých, ktorí boli pokrstení a bez ťažkého hriechu. Nevyhnutné pokánie zahŕňa spoveď. Kapitola 15 spomína dva stupne kléru - biskupov a diakonov. Z iných spisov vieme, že biskup zvyčajne predsedal nedeľnému sláveniu Eucharistie v jeho vlastnej kongregácii; diakoni pomáhali pri distribúcii posvätných prvkov a niekedy viedli kongregáciu pri modlitbe.
Didaché sa stratila z dohľadu veriacich aj kléru na dobu niekoľkých storočí a bola známa iba z druhotných citácií a zopár vzácnych fragmentov na pergamene. V roku 1875 bol v knižnici v Konštantínopole objavený kompletný grécky rukopis z jedenásteho storočia.
Životopis sv. Ignáca z Antiochie (zomrel v r. 107 n. l.) by sa dal zhrnúť dvoma faktami: bol biskupom v Antiochii v Sýrii, bol odsúdený na smrť v Ríme. Nevieme prakticky nič o jeho činnosti ako biskupa okrem toho, čo sa dá dedukovať z tejto funkcie. Veľa sa však dá dozvedieť z jeho siedmich listov, ktoré napísal počas svojej cesty cez Malú Áziu k svojej mučeníckej smrti. Pokiaľ vieme, sv. Ignác bol prvým v histórii, ktorý nazval Cirkev „katolíckou”, a to v liste obyvateľom mesta Smyrna. Podľa tradície bol žiakom apoštola Jána. V tretej a štvrtej kapitole listu Filipanom píše:
„Všetci tí, ktorí vykonajú pokánie a vrátia sa do jednoty Cirkvi, budú tiež patriť Bohu, aby mohli žiť podľa Ježiša Krista... Dbajte na to, aby ste mali iba jednu Eucharistiu. Je iba jedno telo nášho Pána Ježiša Krista a jeden kalich na preukázanie jednoty Jeho krvi; jeden oltár tak, ako je jeden biskup spolu s kňazmi a diakonmi, mojimi spoluslúžiacimi. Všetko je to tak, aby čokoľvek budete robiť, robili ste podľa Božej vôle.”
Čo bolo zločinom kresťanov v dobách rímskeho prenasledovania? Podľa rímskeho vládcu provincie Pontu a Bitýnie (dnešné Turecko) Plínia Mladšieho, ktorého som už spomínal inde, celú ich vinu je možné zosumarizovať do jedného bodu - ich účasť na nedeľnej liturgii. Kresťania sa svojím spôsobom uctievania prísažne zaviazali k uctievaniu iba jedného Boha. Tento záväzok im bránil v naplnení ich občianskej povinnosti stanovenej zákonom, totiž v uctievaní rímskeho cisára ako boha.
Okolo roku 112 po starostlivom vyšetrovaní, ktorého súčasťou boli výsluchy a mučenie, Plínius vypracoval svoju byrokraticky poňatú správu pre cisára Trajána. Okrem toho, čo som stručne zmienil minule, v nej uvádza, že nedeľná bohoslužba pozostávala z dvoch stretnutí. Kresťania sa rozišli a potom sa opäť stretli o niečo neskôr na bežné pohostenie. Plíniove vyhlásenie, že jedlo, ktoré konzumovali, bolo „obyčajného a nevinného druhu”, naznačuje, že niektorí pohania tvrdili niečo opačné. V niektorých dobových zdrojoch možno nájsť poburujúce obvinenia o obradoch kresťanov, ktoré sa konali v tajnosti - obvinenia z kanibalizmu, infanticídy a sexuálnej zvrátenosti. Plínius prišiel k záveru, že zločin kresťanov bol úplne obyčajnej povahy - nazval ho politickým - avšak aj tak trestaný smrťou.
Didascalia Apostolorum, celý názov znie „Katolícke učenie dvanástich svätých apoštolov a učeníkov nášho Spasiteľa”, nasleduje za Hippolytovou Apoštolskou tradíciou a za Didaché. Je to „cirkevný poriadok”, teda akýsi manuál morálnej, liturgickej, asketickej a cirkevnej disciplíny a poučenia. Bola skomponovaná v Sýrii medzi rokmi 200 až 250 a ponúka veľmi praktické rady na správanie sa počas bohoslužby. Tak, ako existujú určité pravidlá v Cirkvi, tak existujú aj určité pravidlá liturgie, čo sa prejavovalo aj v tých najmenších detailoch, ako boli napríklad zasadací poriadok a smer, ktorým sa modlili (vždy na východ). Chudobní, ako aj cudzinci, mali byť na omši privítaní takisto ako biskup. Ak by pre nich nebolo miesto, diakon ich má usadiť, aj keby biskup stál. Trochu ďalej autor píše, že vdovy a siroty si treba uctievať ako oltár. Didascalia uvádza ako jedna z prvých prax obetovania omše za mŕtvych.
Pokračovanie Počiatočný rast kresťanstva. Prvá časť. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Mike Aquilina - The Mass of the Early Christians.
