Odpoveď nám dávajú písomné pamiatky, ktoré nám zanechali. Vo všeobecnosti vieme, čo robili a čo vraveli, keď boli na omši. Vieme, v čo verili, keď sa priblížili k oltáru.
Nejakých dvadsať rokov po prvých Turíciach dal sv. Pavol inštrukcie cirkvi v Korinte o tom, ako konať svätú omšu a ako ju chápať (1 Kor 10-11). Z novej generácie (roky 60-100 n. l.) cirkev z Antiochie nám zanechala Didaché, akýsi manuál, ktorý obsahuje aj eucharistické modlitby, ktoré používame dnes. Na prelome prvého a druhého storočia pápež sv. Klement vo svojom liste Korinťanom citoval z rímskej liturgie: „Svätý, svätý, svätý Pán, Boh všetkých svetov." Sv. Ignác z Antiochie v roku 107 písal kresťanom v Malej Ázii list, v ktorom jasným a rozhodným spôsobom uviedol učenie Cirkvi o Eucharistii. Plínia Mladšieho som spomínal v minulom článku. Pripomínam aj Justína Martýra, ktorý v polovici druhého storočia pozoruhodne podrobne zaznamenal detailný opis omše tak, ako bola slávená v Ríme. Historické svedectvá pokračujú neprerušene až doteraz. Koncom tretieho storočia najlepšie mysle a duše Cirkvi začali formulovať teológiu Eucharistie. Heretické kulty na to opustili Cirkev, snažili sa pokračovať v nejakej svojskej forme a zanechali vlastnú stopu v dejinách.
Kresťanstvo sa v Rímskom impériu rozšírilo rýchlo už v prvých troch storočiach. Jeden zo súčasných sociológov odhaduje, že v tomto období Cirkev rástla každé desaťročie o štyridsať percent. V polovici štvrtého storočia bolo zo 60 miliónov obyvateľov Rímskeho impéria odhadom 33 miliónov kresťanov. Znamená to, že omša bola vlastne všade.
Samozrejme, vtedy ju ešte tak nenazývali.
Prvé generácie veriacich ju nazývali mnohými inými menami. Spočiatku omšu najčastejšie označovali ako „lámanie chleba”. Veľmi skoro to však nahradil pojem „obeta” a „ofera”. Omša bola vždy chápaná ako účasť Cirkvi na raz a navždy podanej obete Nového zákona. Niektorí nazývali nový obrad „liturgia” z gréckeho λειτουργια (leitourgia), čo znamená „verejná služba”. Latinskí veriaci používali slovo vo význame sviatosť, grécki uprednostňovali „mystérie”. Nakoniec však s prevahou vyhralo označenie Eucharistia, z gréckeho ευχαριστια, čo znamená „vďakyvzdanie”.
Rozdiely v termínoch odrážali rozdiely v jazykoch, kultúre, niekedy aj v charaktere tých, ktorí to dali na papier. Jednako však správy o prvých omšiach ukazujú, že teológia a do značnej miery aj prax omše boli rovnaké v krajinách tak odlišných, ako Perzia (dnešný Irán) a Galia (dnešné Francúzsko). S postupným rozširovaním evanjelia z miesta na miesto tí, ktorí prestúpili na kresťanskú vieru, si našli nové a miestne spôsoby vyjadrenia v bohoslužbe, vždy však v rámci formy, ktorá ostala nemenná v kresťanskej tradícii.
Úcta, akú prechovávali k Eucharistii, sa rozširovala aj na všetko, čo malo niečo spoločné s liturgiou - oltár, kalichy, podnosy a iné náradie - všetko bolo vyrobené z tých najkvalitnejších materiálov, aké si miestna cirkev mohla dovoliť. Tertulián napríklad opisuje kalichy vyzdobené obrazom Krista. V roku 303 rímsky súd v severnej Afrike zaznamenal nasledovné veci skonfiškované v jednom „domovom chráme”: dva zlaté kalichy, šesť strieborných kalichov, šesť strieborných tanierov, strieborná miska, sedem strieborných lámp, sedem krátkych bronzových stojanov na lampy aj s lampami, jedenásť bronzových lámp na reťaziach.
V treťom storočí biskup Firmilián z Kapadócie hovoril o regionálnych rozdieloch v liturgii, uznával však existenciu spoločného jadra, ktoré by jeho severoafrický kolega, sv. Cyprián, rozoznal. V Egypte sv. Klement Alexandrijský odkazoval na pravidlá alebo „kánon”, pre správne slávenie omše. Uprostred tohto storočia manuály alebo súhrny pravidiel známe ako „Cirkevné pravidlá”, napríklad Didascalia, už ponúkali presne stanovené pravidlá týkajúce sa liturgie.
Podrobnejšie o niektorých z nich však až nabudúce.
Pokračovanie Omša prvých kresťanov. Časť druhá. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Mike Aquilina - The Mass of the Early Christians.
