Vedelo o tom iba niekoľko málo svetových vodcov. Jedným z dobre informovaných bol pápež Pius XII.
Devätnásteho januára 1940 povedal monsignore Montinimu, že vatikánsky rozhlas musí vysielať správy o podmienkach v akých funguje Katolícka cirkev v Poľsku. Prvá správa, bola odvysielaná v Nemčine 21. januára. O dva dni neskôr noviny Guardian v anglickom Manchestri napísali: "Mučené Poľsko našlo v Ríme mocného obhajcu." 26. januára vatikánsky rozhlas v angličtine odvysielal, že Židia a Poliaci sú natlačení v samostatných ghetách, ktoré sú nepriedušne uzavreté a absolútne nedostatočne vybavené základnými potrebami pre život tam.
Nemci poslali svojho zástupcu pri Svätej stolici, aby podal protest a varoval, že takéto vysielanie môže mať nepríjemné následky. Nakoniec Nemci rozhodli, že v dôsledku nepriateľského a protinemeckého postoja vatikánskej tlače a rozhlasu budú mať katolícki kňazi a členovia rádov v okupovanom Poľsku zákaz opustiť krajinu.
Každému bolo čoskoro jasné, že Cirkev je v opozícii proti Hitlerovmu národnému socializmu. V januári "Spojená židovská pomoc pre uprchlíkov a zámorské potreby" darovala 125.000 dolárov na pomoc snahe Vatikánu v prospech obetí rasového prenasledovania.
V marci 1940 Hitler vyslal svojho ministra zahraničných vecí Joachima von Ribbentropa na stretnutie s Mussolinim. Ribbentrop sa rozhodol, že požiada o audienciu u pápeža. Po určitom zvažovaní mu bola udelená.
Ribbentrop, oblečený v nacistickej uniforme, napochodoval do pápežovej pracovne a udelil mu prednášku o nemeckej moci a naivite Vatikánu postaviť sa na stranu demokracií. Pápež potom vytiahol spis, z ktorého perfektnou nemčinou začal čítať dlhý zoznam poburujúceho zneužívania moci nacistami v Poľsku, s uvedením presného dátumu, času a podrobností. Pápež, samozrejme, nedostal žiadne ubezpečenie o tom, že sa to nebude opakovať, takže audienciu ukončil.
Nemecký pokus o štátny prevrat, ktorý bol plánovaný na koniec roka 1939 sa nikdy ani nezačal, niektorí z konšpirátorov však verili, že Hitler ešte môže byť zastavený. Jediným neutrálnym lídrom, ktorému dôverovali, bol stále ešte Pius XII. Pre začiatok poslali do Vatikánu správu o nemeckých plánoch na inváziu do Holandska, Luxemburgska a Belgicka. Keď sa o tom pápež dozvedel, súhlasil, že ju posunie ďalej spojencom. S jeho súhlasom bola kódovanými rádiovými signálmi poslaná na nunciatúry v Bruseli a v Haagu, potom ďalej spojeneckým lídrom do Londýna a Paríža. Rovnakú správu od pápeža preposlali svojim vládam francúzsky aj britský veľvyslanec.
Západní spojenci týmto správam príliš nedôverovali a okrem toho, už bolo takmer neskoro na akékoľvek výrazné opatrenia. Správy dostali týždeň pred inváziou.
Počas prvých mesiacov vojny udržiaval Mussolini neutrálny postoj. Po tom, čo Francúzsko bolo tesne pred pádom, rozhodol sa pripojiť sa k nacistom a získať nejaké trofeje. 10. júna 1940 Taliansko vyhlásilo vojnu Francúzsku a Veľkej Británii a podniklo inváziu do južného Francúzska.
Tri dni po jej začiatku Pius XII. vydal encykliku Saeculo Exeunte Octavo, v ktorej zdôraznil svoju víziu úlohy Cirkvi vo vojne.
Podmienky Lateránskej zmluvy mali zaručovať slobodu a neutralitu Vatikánu, nebola však záruka, že sa vojna vyhne Rímu. Keďže Taliansko bolo spojencom Nemecka, jednou z prvých starostí pápeža bolo zabezpečiť prísľub spojencov, že nebudú bombardovať Rím. Spojenci prisľúbili rešpektovať neutralitu Vatikánu, no nedali žiadne ubezpečenia pokiaľ šlo o samotný Rím, kde boli uskladnené obrovské množstvá munície a fungovalo niekoľko letísk a zbrojoviek.
Počas vojny Vatikán poskytoval útočisko Židom, nemeckým dezertérom, Poliakom odvedeným do nemeckej armády, talianskym antifašistom aj diplomatom z krajín, ktoré boli vo vojnovom stave s Talianskom. Všetky vatikánske okná boli vybavené zatemnením, bolo vybudovaných niekoľko protileteckých krytov ako aj oceľou vystužené trezorové miestnosti na ukrytie vzácnych kníh a rukopisov.
V septembri 1940 Hitler odcestoval do francúzskeho mesta Hendaye, aby sa tam stretol so španielskym vodcom generálom Franciscom Francom. Chcel, aby sa Španielsko zapojilo do vojny; na oplátku Francovi ponúkal zbrane, suroviny a kolónie. Španielsko sa vtedy ešte nespamätalo z hrôz občianskej vojny a vôbec nepotrebovalo ďalšiu, medzinárodnú vojnu. Okrem toho Francova revolúcia bola proti komunizmu. Ako by mohol byť na jednej strane s Hitlerom, ktorý spolupracoval (zatiaľ) so ZSSR? Hitler tlačil, no Franco neustúpil. Skončilo to tým, že Hitler neskôr vykrikoval o Francovi a jeho "jezuitskej svini" - ministrovi zahraničia. Neskôr v priebehu vojny Franco otvoril hranice Španielska Židom, ktorí utekali pred nemeckým prenasledovaním. Pápež potom mohol pomôcť tisíckam z nich dostať sa z Talianska do španielskeho bezpečia.
Vatikánske noviny aj rozhlas naďalej šírili správy o brutálnom zaobchádzaní s katolíkmi, aj Židmi v Poľsku. Vatikán bol jednoznačne rozhorčený tým, ako nacisti zaobchádzajú s veriacimi v Poľsku, no nie len tam.
Obálka časopisu Time z 23. decembra 1940 mala jednoznačný obsah: "Martýr roku 1940; v Nemecku sa iba kríž nepoklonil svastike."
Pokračovanie.
Zdroj informácií: Ronald J. Rychlak - Hitler, the War and the Pope.
Pierre Blet, S.J. - Pius XII. and the Second World War.
Stephen Walker - Hide & Seek.
