Pápež Pius XII. v druhej svetovej vojne. Rok 1943.

V marockom meste Casablanca sa stretli prezident Roosevelt, ministerský predseda Churchill a generál de Gaulle. Stalin sa nezúčastnil, pretože bol nasrdený, že spojenci ešte stále neotvorili druhý front. Z tejto konferencie vzišiel sedembodový plán na koordináciu budúcich vojenských operácií v Stredozemnom mori. Zahŕňalo to spojené anglo-americké operácie v severnej Afrike a vylodenie na Sicílii. Tiež sa zhodli na intenzívnejšom bombardovaní nemeckého priemyslu. Rozhodnutím s najväčším dopadom na dĺžku vojny bola požiadavka bezpodmienečnej kapitulácie.

Okamžite po tom, ako bola táto podmienka oznámená, začali sa ozývať kritici s námietkou, že to predĺži vojnu, povzbudí to bojové odhodlanie nemeckých vojsk a tiež to oddiali konečnú mierovú dohodu. Bude viac obetí holokaustu aj viac spojeneckých obetí na fronte.

Hitler to okamžite využil propagandisticky na motiváciu nemeckého ľudu. Göbbels vyhlásil, že nemecký národ nemá inú možnosť než bojovať alebo čeliť vyhladeniu.

Ďalšie rozhodnutie z Casablancy bolo v tej dobe síce menej kontroverzné, zo spätného pohľadu však stálo viac životov. Bol to príkaz na postupnú deštrukciu a znefunkčnenie nemeckého vojenského, priemyselného a ekonomického systému a podkopanie morálky Nemcov. Inými slovami, táto direktíva vyzývala na strategické bombardovanie civilných cieľov.

[V roku 1922, tri roky po ukončení prvej svetovej vojny, sa hlavné mocnosti stretli na konferencii o obmedzení zbraní vo Washingtone. Tam prijali pravidlá vedenia vojny, ktoré odzrkadľovali názor, že aj v čase vojny by sa mali uplatňovať niektoré obmedzenia. Článok 28 týchto pravidiel stanovil, že "Bombardovanie za účelom terorizovania civilnej populácie, zničenia alebo poškodenia civilného majetku nevojenskej povahy, alebo poranenia osôb nezúčastnených boja sa zakazuje."]

Neskoršie roky, v ktorých spojenci vo vzduchu jasne dominovali, sa stali vrcholnými pokiaľ ide o celkovú tonáž zhodených bômb. Terror Bombing in the Second World War | Massacres and Morality: Mass Atrocities in an Age of Civilian Immunity | Oxford Academic

Pápežove názory na nacistický režim boli od začiatku známe aj vnútri nemeckého vedenia. Na jar 1943 skupina nemeckých dôstojníkov a vyšších úradníkov (maršál von Biberstein - z ministerstva zahraničných vecí, Martin Luther - riaditeľ agentúry, ktorá riadila niektoré vnútorné záležitosti a Walter Schellenberg dôstojník rozviedky) dúfala, že sa jej podarí odstrániť ministra zahraničia von Ribbentropa a vyjednať mier so spojencami. Nepriamo nakontaktovali pápeža s návrhom, aby inicioval jednanie o mieri. Ribbentrop sa však o ich pláne dozvedel a Luthera poslal do koncentračného tábora, ostatných na front.

Už pred vypuknutím druhej svetovej vojny sa v radoch vedenia nemeckej armády - wehrmachtu - začala vytvárať skupina dôstojníkov kritických voči Hitlerovi. Boli medzi nimi admirál Wilhelm Canaris, náčelník vojenskej rozviedky Abwehr, generál Ludwig Beck, bývalý náčelník generálneho štábu, Hans Bernd Gisevius, dôstojník rozviedky.

Canaris bol v skupine štyridsiatich vysokých dôstojníkov, ktorých Hitler pozval na tajnú konferenciu do svojho sídl v Obersalzbergu 22.8. 1939. Tam pred nimi Hitler vyjavil svoje plány, ktoré nemali ďaleko do genocídy podobnej, akej obeťami boli v rokoch 1915-1916 Arméni. Nerobil sa žiadny záznam, Canaris však, ako vycvičený špión zaznamenal všetko, čo si zapamätal, hneď po návrate do súkromia.

Svojho zásobovacieho dôstojníka, plukovníka Hansa Ostera, poveril, aby jeho poznámky odovzdal zamestnancom britského a amerického veľvyslanectva. Samotný Oster, hlboko veriaci syn luteránskeho pastora, oponent nacistov už od udalostí okolo Ernsta Röhma, sa postupne zmenil na koordinátora odporu. Vybudoval sieť oponentov nacistického režimu v armáde a v tajných službách. Takto spolupracoval s ľuďmi ako boli napríklad Hans von Dohnanyi (švagor oveľa známejšieho pastora Dietricha Bonhöffera), Hans Bernd Gisevius a ďalší.

Briti ani Američania neprejavili o Canarisove poznámky záujem.

Skupinka konšpirátorov naplánovala v priebehu niekoľkých rokov zopár neuskutočnených štátnych prevratov. Neprebehli niekedy kvôli hlúpej náhode, inokedy preto, že ľudia poverení konkrétnymi úlohami dostali v poslednej chvíli strach. Všetky ich plány mali dva vážne háčiky. Plán mohol fungovať, iba ak sa k pučistom pridajú príslušníci armády. Znamenalo to, že by porušili prísahu, ktorú skladali "führerovi" a to so všetkými dôsledkami. Druhým bola obava, že by situáciu mohli využiť ich vojnoví protivníci - Británia a Francúzsko a nadiktovať mierové podmienky, ktoré by boli ešte ponižujúcejšie než zmluva z Versailles. Aby sa tak nestalo, a aby presvedčili generálov, bolo nevyhnutné, aby spojenci vopred súhlasili s férovým mierovým plánom.

Za týmto účelom bolo potrebné nakontaktovať vládu v Londýne, čo nebolo jednoduché, pretože jednak by mohli nacisti dostať o pláne informácie svojimi cestičkami, jednak bolo nutné Britov presvedčiť, že sa nejedná o strategickú hru nemeckej rozviedky, ale o serióznu mierovú ponuku. Na to potrebovali niekoho, kto by sa za nich zaručil, sprostredkovateľa, ktorého neutralita a osobná integrita boli známe všetkým stranám. Canaris bol presvedčený, že touto osobou môže byť jedine Pius XII., s ktorým sa poznal osobne ešte z čias, keď bol nunciom v Berlíne. Poznal sa s ním aj Beck, s ktorým si kedysi rád zajazdil na koňoch. Obaja si spomínali, ako ich Pacelli kedysi dávno pred Hitlerom vystríhal.

Uvedomovali si však ešte jednu dôležitú vec, teda fakt, že nemôžu len tak odcestovať do Ríma a požiadať o audienciu. Na túto úlohu vybrali aktivitou prekypujceho bavorského podnikateľa v exporte Dr. Wilhelma Schmidhubera, ktorý od svojich rodákov dostal výstižnú prezývku "všetečník." Okrem iného bol aj honorárnym konzulom v Portugalsku a v Mexiku. Svojimi rozsiahlymi obchodnými aktivitami a štedrými darmi si vytvoril sieť kontaktov a priateľov v politike a obchodných sférach, ktorá mu prakticky poskytovala imunitu a slobodu pohybu. Keď bola vyhlásená všeobecná mobilizácia, tento žoviálny bonviván, ktorý bol tak svetobežníkom ako aj praktizujúcim katolíkom, nemal ani najmenšiu chuť na výcvik záložákov, preto zašiel za svojim priateľom podplukovníkom Teschemacherom, ktorý bol hlavou vojenskej rozviedky Abwehr v Mníchove. Bol to tiež katolík, ktorý nemal rád nacistov. Ponúkol Schmidhuberovi možnosť využitia jeho konzulátu ako miesta na odovzdávanie tajných správ agentov, čo by ho učinilo nepostrádateľným a vyhol by sa tak vojenskej službe. Na záver chcel iba vedieť či má nejaké kontakty vo Vatikáne. Keď to konzul potvrdil, stal sa záujmovou osobou pre vedenie Abwehru, teda admirála Canarisa.

Teschemacher ho poslal do Berlína do centrály Abwehru na stretnutie s Osterom. Keď mu vymenoval všetky svoje vatikánske kontakty, Oster sa ho opýtal či by bol ochotný v mene Abwehru cestovať do Ríma. Schmidhuber súhlasil a vyžiadal si ako spoločníka svojho bavorského priateľa, právnika, dr. Josefa Müllera. To je ale postavička a dejová línia, ktorá si zaslúži zvláštny článok. Ten však musí ešte chvíľu počkať.

Pokračovanie.

Zdroj informácií: Ronald J. Rychak - Hitler. the War and the Pope.

Ronald J. Rychlak - Righteous Gentiles.

Michael Hesemann - The Pope and the Holocaust.

Pierre Blet, S.J. - Pius XII. and the Second World War