Po americkom bombardovaní Ríma 19. júla 1943 taliansky kráľ Emanuel naplánoval stretnutie, na ktorom mal Mussollini čeliť Fašistickej veľkej rade. Po jeho skončení bol tajnou políciou naložený do auta, ktoré ho odviezlo do väzenia. Na jeho miesto bol menovaný maršal Pietro Badoglio.
Aj keď kráľ prisľúbil, že Taliansko bude vo vojne pokračovať po boku Nemcov, tí sa obávali, že sa nová vláda môže postaviť na stranu spojencov. Aby tomu zabránili, Nemci obsadili strategické centrá a pripravili sa okupovať spriatelený štát. Pius XII. požiadal novú vládu, aby Rím vyhlásila za otvorené mesto (pojem označujúci mesto, ktoré je vyhlásené za neopevnené a nebránené, teda podľa medzinárodného práva naň nepriateľ nesmie zaútočiť). 31. júla to Badogliova vláda potvrdila a požiadala Vatikán, aby o tom informoval americkú vládu. V októbri nová, antifašistická vláda, vyhlásila vojnu Nemecku.
Pokým bol pri moci Mussollini a Vatikán udržiaval s Talianskom vzťahy, bolo možné rátať s tým, že "duce" bude poskytovať aspoň akú takú ochranu Židom žijúcim v Taliansku. Taliansko dovtedy nesúhlasilo s ich deportáciami z vlastného územia, z nimi okupovanej časti Francúzska alebo Chorvátska. Teraz však mali byť pri moci Nemci, boli ohrozené desiatky tisíc Židov, ukrývajúcich sa na týchto územiach.
Rím našťastie nebol obsadený po masívnom útoku tankov a Vatikán nebol nikdy obsadený. Hitler však poslal svoje vojská do Ríma, ktorý zabrali po dvoch dňoch bojov. Do mesta vstúpilo takmer 60.000 nemeckých vojakov.
Hneď, ako bolo jasné, že Nemci obsadia Rím, začal pápež pomáhať Židom s evakuáciou z mesta a plánovať zásobovanie občanov potravinami. Rímska populácia sa utečencami takmer zdvojnásobila. Nemci obkľúčili Vatikán a na chodník hraničiaci s územím Ríma bielou farbou namaľovali demarkačnú čiaru. Spočiatku sa ľudia mohli bez problémov cez líniu dostať, neskôr si Nemci uvedomili, že tam nachádzajú úkryt Žiadia, preto začali vstup kontrolovať. Cirkev odpovedala tým, že začala ľuďom pre vstup do Vatikánu vydávať falošné identifikačné karty. Okrem toho Pius prikázal štátnemu sekretárovi napísať list lídrom všetkých náboženských rádov, aby utečencom pomáhali všetkými prostriedkami. Neskôr, po obsadení Talianska Nemcami, poslal biskupom vlastnou rukou písaný list, aby otvorili všetky kláštory a konventy a aby sa tieto mohli stáť útočiskom pre Židov. Zrušil pri tom klauzúru.
V samotnom Ríme bolo takto otvorených 150 útočísk. Pápežovo letné sídlo Castel Gandolfo prichýlilo okolo 500 Židov, narodilo sa tam niekoľko detí. V budovách patriacich Katolíckej Cirkvi bolo ukrytých okolo 5.000 ľudí, teda asi tretina židovskej populácie Ríma. Ešte viac (vrátane nemeckých dezertérov) sa ukrývalo mimo Ríma. Katolícke nemocnice mali príkaz prijať toľko Židov, koľko sa dá aj keď iba s fingovanými ochoreniami.
Čisté alebo falšované dokumenty potvrdzujúce krst boli cirkevnými úradmi vydávané bez obmedzenia. Nemci potom ich držiteľom dali pokoj a mnohým z nich sa takto podarilo ujsť do bezpečia v Španielsku alebo Švajčiarsku. Niektorých, oblečených ako mnísi či mníšky, za hranice sprevádzali katolícki kňazi.
Podľa podmienok Lateránskej dohody iba obmedzený počet cirkevných budov mohol mať extrateritoriálny štatút, teda byť chránený ako diplomatická budova. Nemci však veľmi rýchlo zistili, že mnohé z nich ukrývajú utečencov. Vo februári 1944 fašistická republikánska talianska polícia vtrhla do extrateritoriálnej basiliky Sv. Pavla za hradbami. Zistila, že sa tam ukrývajú Židia, bývalí členovia rozpustenej vojenskej polície Carabinieri a rôzni muži vyhýbajúci sa vojenskej službe v talianskej fašistickej armáde. Ak by podobné razie mali pokračovať, prinieslo by to katastrofálne následky. Takmer celý taliansky Národný výbor oslobodenia sa ukrýval v rímskom seminári u Sv. Jána Lateránskeho, neďaleko od sídla šéfa rímskeho gestapa.
Vatikán okamžite protestoval u talianskych a nemeckých autorít a vydal rozhodné odsúdenie vo vatikánskom rozhlase a novinách L´Osservatore Romano.
Štvrtého júna spojenci konečne dorazili do Ríma. Malo to malý strategický, ale veľký psychologický význam. Bolo to prvé hlavné mesto oslobodené od nacistov, ešte k tomu hlavné mesto bývalého spojenca nacistov. Pius sa obával, že v procese oslobodzovania dôjde k jeho značnému poškodeniu. Povedal, že ktokoľvek sa odváži zdvihnúť ruku proti Rímu, dopustí sa v očiach civilizovaného sveta matkovraždy a večného božieho odsúdenia. Vyzýval Nemcov, aby odišli pokojne a vyhli sa hrozným bojom v meste. Napriek predchádzajúcemu Hitlerovmu varovaniu o zrovnaní mesta so zemou a Mussolliniho výzve na pouličné boje, Nemci odišli pokojne jedným koncom mesta, takmer vo chvíli, keď spojenci doňho vstupovali druhým koncom. V skutočnosti začali Nemci sťahovať zbrane z mesta už v apríli a prostredníctvom Vatikánu o tom informovali spojencov, ktorí potom zrušili bombardovanie mesta.
Rimania považovali Pia za "svojho biskupa". Prehlásili ho za "Defensor Urbis Civitatis" - obrancu obyvateľov mesta.
Organizácia "American Jewish Welfare Board" v júli 1944 vyjadrila svoju vďačnosť za ochranu, ktorú počas nemeckej okupácie Talianska poskytol Pius XII. Židom. Editorial v novinách "The American Israelite" z 27. júla hodnotil snahy Vatikánu v Ríme a kroky pápeža v prospech Židov v Maďarsku, pričom zakončil vyhlásením "cítime nezmerateľnú vďačnosť voči našim katolíckym bratom."
Keď sa Rím dozvedel o neúspešnom atentáte na Hitlera 20. júla 1944, vatikánsky štátny sekretariát okamžite pripravil telegram, ktorým inštruoval berlínskeho nuncia, aby "urobil všetko, čo v takomto prípade vyžaduje diplomatické dekórum." Neskôr rozhlasová stanica vo Florencii oznámila, že vodca prijal blahoželania diplomatického zboru, vrátane od nuncia. V skutočnosti veľvyslanci iba vošli do budovy kancelárstva, kde sa podpísali do knihy vystavenej na tento účel. Štátny sekretariát potom inštruoval nuncia, aby nepodnikal žiadne ďalšie akcie.
Vojna však ešte neskončila. Ani pre Vatikán.
Pokračovanie.
Zdroj informácií: Ronald J. Rychlak - Hitler, the War and the Pope.
Ronald J. Rychlak - Righteous Gentiles.
