V roku 1944 už natrvalo sídlil v Ríme, pričom udržiaval aktívne kontakty s pápežom, aby ho informoval o politike spojencov vo vojne. 28. novembra mu vysvetlil, ako si predstavuje jej ukončenie:
bezpodmienečná kapitulácia, pretože iba úplná porážka zlikviduje mýtus o neporaziteľnosti nemeckej armády.
Nemecko odovzdá všetky svoje práva a moci, rýchlo a jednoducho.
takáto dohoda bude podpísaná nemeckým vrchným velením a vládou, ktorá bude vtedy existovať.
Po akceptovaní kapitulácie budú spojenci zamieravať svoju pozornosť na udržiavanie administratívnych štruktúr, tieto budú kontrolované vojenskou vládou spojencov, ktorá bude povinná vyhladiť národný socializmus. Po čase bude vojenská vláda nahradená civilnou.
Pius poveril Mons. Tardiniho, aby pripravil odpoveď. Na základe svojho názoru Tardini zmenil dva body. Prvý sa týkal bezpodmienečnej kapitulácie, druhý odovzdania moci cudziemu dobyvateľovi. Desiateho decembra ich odniesol pápežovi. Pojem bezpodmienečnej kapitulácie, podľa jeho názoru, spôsoboval obavy v tých, ktorí by sa vzdali do ešte horších podmienok a, hlavne, bolo tu nebezpečenstvo, že by to porazeného vrhlo do ešte väčšieho, zúfalého odporu.
V druhom prípade Tardini poznamenal, že na základe demokratických princípov tí, ktorí sú pri moci vládnu na základe vôle ľudu. Vlády môžu rezignovať, nemôžu však odovzdať moc niekomu inému. Podobne ani armádne vedenie nemá oprávnenie odovzdať civilnú moc cudzej mocnosti.
Pius XII. si pozrel obe poznámky a povedal Tardinimu, aby Taylorovi poslal tú druhú a zadržal prvú s tým, že spojenci považujú bezpodmienečnú kapituláciu za nediskutovateľnú dogmu, voči ktorej nepožadovali žiadny názor od Vatikánu.
Druhá strana sa však na žiadnu kapituláciu nepripravovala. Až do konca roka 1944 sa vládcovia Tretej ríše držali snov o odvetnom údere, očakávajúc nové, zázračné zbrane, o ktorých strely V1 a V2 dávali iba hmlistú predstavu. Až po tom, čo bola v polovici decembra zadržaná ofenzíva generála von Runstedta bolo jasné, že Ríša končí, preto von Ribbentrop, na základe vlastného rozhodnutia vyslal do rôznych smerov svojich agentov. Mali zistiť podmienky spojencov pre kapituláciu.
V polovici februára obdržal nemecký vyslanec vo Vatikáne von Weizsäcker od svojho šéfa v Berlíne 16-stránkový telegram. O dva dni, podľa povinnosti, ho predložil pátrovi Leiberovi, pápežovmu sekretárovi. Vysvetlil mu, že on sám pokladá tento telegram za kopu nezmyslov, dal jasne najavo, že s ním nemá nič spoločné. Berlínčania v ňom oznamovali, že "Nemecko bude pokračovať v boji proti svojim nepriateľom až kým tí nepochopia, že ho nemožno dobyť. Rusko má v pláne boľševizovať Európu a Stalin už začal organizovať boľševickú nemeckú armádu. Prichádza čas, keď sa Nemecko bude musieť rozhodnúť medzi dvomi tábormi, a ak sa rozhodne vykročiť východným smerom, Británia a USA neuniknú boľševickej vláde." Atď, atď.
Tardini rozoznával dvojitú hrozbu - nacizmu a komunizmu ako dvoch tvárí materializmu, nedokázal si však predstaviť, že by Churchill a Roosevelt jednali s nacistami.
Po ďalšom stretnutí s Weizsäckerom a neskôr Taylorom, pápež 29. februára dopoludnia opäť prijal nemeckého vyslanca, ktorému potvrdil, že po preskúmaní názorov nevidí žiadne možnosti rozhovorov s USA a Anglickom.
Ešte nejaký čas neboli podniknuté žiadne kroky, ktorá by upresnili pojem bezpodmienečná kapitulácia.
Iba... arcibiskup Spellman z New Yorku pri stretnutí s Rooseveltom poznamenal, že "spojenci chcú eliminovať nacizmus, nie nemecký ľud," a že " by pomohlo, keby toto rozlíšenie bolo zreteľne vyjadrené."(Nejaké poučenie pre dnešok?).
Vo februári 1945 sa Roosevelt, Stalin a Churchill stretli na Jaltskej konferencii, aby posúdili osud Európy po ukončení nepriateľských akcií. Dohodli sa, že všetky územia, ktoré Nemci zabrali medzi rokmi 1938 a 1940 budú vrátené Rakúsku, Československu a Francúzsku. Samotné Nemecko bude rozdelené na štyri okupačné zóny v správe USA, Veľkej Británie, Francúzska a ZSSR. Sovieti prisľúbili ustanoviť dočasné demokratické vlády a vyhlásiť slobodné voľby v oblastiach východnej Európy tak skoro, ako to bude možné. Na oplátku za ich spoluprácu v Európe bol sovietom prisľúbený ešte väčší kus Poľska, než im pred vojnou sľúbil Hitler. Nemecké územia priľahlé Poľsku budú slúžiť ako kompenzácia Poliakom. ZSSR mal tiež dostať ostrovy v Tichom oceáne.
Pius XII. nebol týmito výsledkami potešený. V korešpondencii s Rooseveltom počas vojny naznačil, že spojenci by mali Rusko izolovať. Taktiež odsúdil rozdelenie sveta medzi mocnosti a poukázal na zlyhanie podobných opatrení v minulosti, ktoré boli založené na rozlíšení medzi víťazom a porazeným miesto toho, aby boli založené na skutočnej spravodlivosti. Tieto jeho vyhlásenia mali v reáli ešte menší účinok, než jeho námietky k mocnostiam Osi.
V jednom vyhlásení, ktoré bolo zachované na filme, povedal:
"Máme mier, skutočný mier? Nie, iba povojnové obdobie."
Formálne podpísanie dohody o bezpodmienečnej kapitulácii nemeckých ozbrojených síl sa odohralo 8. mája 1945 v centrále spojeneckých vojsk v Remeši. Generál Eisenhower prehlásil:
"Prišli sme ako dobyvatelia, nie ako utláčatelia."
Stalin mal iný názor. Tri a pol milióna nemeckých vojakov bolo odvezených do ZSSR.
Polovicu z nich už nikto nevidel.
Pokračovanie.
Zdroj informácií: Ronald J. Rychlak - Hitler, the War and the Pope.
Pierre Blet, S.J. - Pius XII. and the Second World War.
Stephen Walker - Hide & Seek.
