Jeho stúpenci bojovali za nezávislosť Ukrajiny proti rôznym nepriateľom. Po roku 1930 Ukrajinská Povstalecká Armáda (UPA) bojovala proti monopolizácii ekonomiky na západnej Ukrajine Poľskom, neskôr proti okupácii Ukrajiny Sovietmi (1939-1941), potom proti jej okupácii nacistami.
Počas existencie ZSSR sa hanlivé označenie "Banderovec" stalo obvinením každého, kto prejavil čo aj len minimálne známky ukrajinských citov a národovosti, bez ohľadu na to, aký bol jeho skutočný vzťah k samotnému Banderovi. Posledný ozbrojený odpor proti sovietskej moci bol zaznamenaný jej bezpečnostnými zložkami 14. apríla 1960. Skupina troch ozbrojencov, vedená Máriou Palčakovou kládla odpor pri zatýkaní. Dvaja z nich sa v beznádejnej situácii zastrelili sami, ona bola zatknutá, odsúdená pôvodne na trest smrti, čo bolo neskôr zmenené na 15 rokov väzenia v tábore. Zomrela na Ukrajine v roku 1998.
Po získaní ukrajinskej nezávislosti nabralo oslavovanie Banderu druhý dych. Boli po ňom pomenované mnohé ulice v západnej časti krajiny, boli mu postavené pomníky. V roku 1995 oblastné úrady v Ľvove rozhodli o uznaní banderovských vojakov ako armády a jej veteránov ako bojovníkov za slobodu Ukrajiny. Po mnohých generáciách stigmatizovania však "Banderovci" naďalej rozdeľovali verejnú mienku. Niektorí ich videli ako nepriateľov novo získanej nezávislosti.
V roku 1997 vláda vymenovala komisiu expertov na preverenie dejín Banderovcov. Jej správa bola zverejnená až keď sa v roku 2005 dostal do prezidentského kresla Viktor Juščenko. Banderovci boli v nej opísaní ako bojovníci za slobodu a veteráni OUN a UPA boli daní na rovnakú úroveň s veteránmi Veľkej vlasteneckej vojny. Reakcia verejnosti na túto správu bola zmiešaná, čo Juščenka primälo k ďalšiemu kroku: posmrtne vyznamenal Stepana Banderu titulom "Hrdina Ukrajiny."
Bez ohľadu na jeho rehabilitáciu alebo historickú pravdu o jeho extrémizme, Banderovo meno rozhodne nebolo volaním do boja na Ukrajine v nasledujúcom období. Iba nacionalistickí aktivisti prijali označenie "Banderovec" ako odznak cti, keď sa pripojili k hlavnému prúdu EuroMajdanu pod zástavou Pravého sektora, ktorý viedol bývalý vojak Sovietskej armády Dmitro Jaroš. Predtým bol vodcom hnutia "Tryzub", následníckej strany vernej Banderovmu odkazu. 20. novembra 2005 Tryzub a podobné skupiny, vrátane "Patriot Ukrajiny" a "Biele kladivo", vytvorili "Pravý sektor".
"Pravý sektor" bola aliancia spájajúca aktivistov z mnohých ukrajinských nacionalistických organizácií a fanúšikov futbalových klubov (ultras). Mal svoju vlastnú propagandu, získavanie peňazí a nábor nových členov. Spolu so "Sebaobranou Majdanu" tvorili chrbtovú kosť Euromajdanu a slúžili ako vonkajšia aj vnútorná bezpečnosť. V jadre ich požiadavok bolo to, čo aj u iných protestujúcich: okamžitá rezignácia prezidenta Janukoviča, rozpustenie Verchovnej rady, potrestanie velenia bezpečnostných agentúr a páchateľov "zločineckých rozkazov", ktoré mali za následok smrť približne stovky občanov Ukrajiny.
Verkhovna Rada
Year | Popular vote | % of popular vote | Overall seats won | Seat change | Government |
|---|---|---|---|---|---|
284.943 | 1.80 No. 12 | 1 / 450 | 1 | Opposition | |
315,530 | 2.15 No. 11 | 0 / 450 | 1 | Extra-parliamentary |
Volebné výsledky pravého sektora vo voľbách do ukrajinskej "Verchovnej rady". Mimochodom, koľko percent volebných hlasov získali náckovia, resp. ich pohrobkovia na Slovensku?
Je pravdou, že na Majdan prišli ultranacionalistické a extrémistické skupiny z krajne pravého spektra ukrajinskej spoločnosti. Kremeľ využil ich zapojenie do protestov ako "dôkaz", že samotné povstanie bolo západom podporovaným "fašistickým prevratom" vedeným radikálmi, ktorí chcú utláčať ruskú menšinu žijúcu na Ukrajine, čo nemohlo byť ďalej od pravdy. Klasickým vyberaním čerešničiek z torty moskovskí propagandisti povyberali udalosti a skupiny, aby toto tvrdenie podporili. Ešte si k tomu aj niečo vymysleli. Využili napríklad aj také zhodenie Leninovej sochy z piedestálu v Kyjeve.
8. decembra sa niekoľko stoviek vyšportovaných mladíkov s kladivami a oceľovými lanami vybralo k soche vodcu proletariátu na Besarábskom námestí v Kyjeve. Podarilo sa im zhodiť ju hlavou vopred, takže sa pri dopade na dlažbu odlomila. Moskve naklonení členovia Komunistickej strany Ukrajiny z činu okamžite obvinili členov nacionalistickej strany "Svoboda".
Jej členovia skutočne tvorili väčšinu skupiny, ktorá začala ukrajinský "Leninopád", no bolo tam aj množstvo ľudí bez akejkoľvek politickej príslušnosti, takých, ktorí boli nahnevaní a chceli nejako vyjadriť svoje pocity. Svobodu a jej militantných aktivistov to vynieslo do širšieho povedomia ako predvoj Majdanu. Často mali na hlavách prilby a plynové masky, boli vyzbrojení pálkami a hocičím, čo mohli zobrať do ruky, vždy boli pripravení ísť do boja. Svoboda tvrdila, že je nositeľom odkazu UPA, ktorá svoju činnosť ukončila v polovici päťdesiatych rokov, no po roku 1991 jej ideologickí nasledovníci založili Sociálno-národnú stranu. V roku 2004 sa premenovala na "Svoboda". V tom istom roku sa jej členom a súčasne predsedom stal kontroverzný krajne pravicový člen ukrajinského parlamentu Oleh Tjahnybok, ktorého predtým pre jeho extrémne vyjadrenia vyhodili z parlamentnej frakcie "Naša Ukrajina." Počas udalostí na Majdane sa často objavoval na hlavnom pódiu spolu s Kličkom a Jaceňukom. Mal to, čo tým dvom chýbalo - osobnú charizmu, bol skúseným a ohnivým rečníkom. Svoje prejavy na Majdane začínal zvolaním "Slava Ukraini!", na čo dav odpovedal "Herojam slava!".
V máji 2014 sa dvaja krajne pravicoví politici predstavili ako kandidáti na pozíciu prezidenta Ukrajiny; každý z nich dostal menej než 1% hlasov. Obaja dostali menej hlasov, než židovský kandidát kandidujúci na židovskej platforme. Víťaz volieb - Petro Porošenko - potom na september vyhlásil parlamentné voľby, ktoré opäť dokázali nízku popularitu krajnej pravice v krajine. Žiadna z jej strán neprekročila prah 5% potrebný na vstup do parlamentu. Jeho predsedom sa potom stal Žid, ktorý bol neskôr menovaný za predsedu vlády.
V júni 2014 bola podpísaná Asociačná dohoda s Európskou úniou.
A dejiny sa pohli ďalej.
Pokračovanie Ukrajina na internete a v infovojne. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Timothy Snyder - The Road to Unfreedom.
Yuri Felshtinsky, Michael Stanchev - Blowing up Ukraine.
Christopher Miller - The War Came to us.
Azov, Ukraine's Most Prominent Ultranationalist Group, Sets Its Sights On U.S., Europe (rferl.org)
