Keď bola vojna vyhlásená, pre masy ruských mužíkov v uniformách to šlo dole kopcom hneď od začiatku. Do armády a námorníctva bolo povolaných celkom 15.300.000 mužov. Po prehre v bitke pri Tannenbergu a v bitke pri meste Gorlice-Tarnow južne od Krakova sa medzi vojakmi a dôstojníkmi rozšíril pocit zrady. Ďalšiemu vývinu nepomohlo ani keď sa cár rozhodol prevziať najvyššie velenie svojich armád na Vrchnom veliteľstve v Mogileve (Stavka).
O živote ruských vojakov v zákopoch napísal Maxim Gorkij nasledovné: "Zakopaní do zeme žijú tu v daždi a snehu, v špine, v stiesnených priestoroch; ničia ich choroby, žerie ich háveď. Žijú ako zvery." Mnohým chýbala obuv, preto si ju vyrábali z kôry stromov. Ošetrovne ranených boli takmer rovnako primitívne ako pred desaťročiami v Krymskej vojne. Akýkoľvek pokus o modernizáciu armády a zlepšenie jej podmienok katastrofálne zlyhal. Mnohí dôstojníci sa každú noc uchýlili do tepla a pohodlia sedliackych domov ďalej za frontom. Keď v októbri 1916 začali dažde, vojaci sa brodili po pás v blate, bez akéhokoľvek prístrešku, teplého oblečenia, jedla alebo čaju. Velenie armády cenzurovalo akékoľvek zmienky o vzburách vojakov, ktoré boli nemilosrdne potláčané. Ruské straty dosahovali dvojnásobok strát nemeckej alebo rakúsko-uhorskej armády. V tyle, hlavne v Petrohrade sa rozmáhala obrovská korupcia a keťasenie. V zime 1916 sa nikto neodvážil cárovi povedať, čo sa deje v hlavnom meste, čo vraj vystrája cárovná s Rasputinom a o jeho zasahovaní do rozhodnutí vlády a armády. Brutálny cynizmus v závetrí vytvoril nebezpečnú apatiu.
Dôsledkom dovtedajších obrovských ľudských strát bolo, že mnohí vojaci v aktívnej službe, ale aj v zálohe boli antimonarchistami a s predvojnovou cárskou armádou nemali nič spoločné. Hlavne na poddôstojníckych pozíciách bolo medzi nimi veľa študentov, právnikov a príslušníkov maloburžoáznych kruhov. Keď nič iné, tak určite to podporilo ich odmietavý postoj k vyšším dôstojníkom, ktorí z veľkej väčšiny pochádzali zo šľachtického prostredia. Cárovná a široký okruh príživníkov v jej okolí odmietali pripustiť možnosť vzbury v Petrohrade. Luxusné večierky, bály, divadlá, balet a potoky šampanského boli na každodennom programe.
V chudobných štvrtiach Petrohradu však už začínali nepokoje kvôli nedostatku chleba, ceny potravín a paliva vzrástli v oveľa väčšej miere než mzdy. Generál Globačev, hlava ruskej tajnej polície "Ochrana" prehlásil, že režim má šťastie, že vzniknuté štrajky neboli koordinované. Ochrana sa tiež obávala o lojalitu petrohradskej posádky, ktorá zahŕňala 180.000 mužov. Vojenské velenie mesta ubezpečovalo, že v tomto smere nebude žiadny problém, keď bolo zrejmé, že nemajú poňatie o čom hovoria.
Vo februári sa ochladilo na mínus dvadsať stupňov, čo vyvolalo nedostatok paliva a následne zvesti o tom, že chlieb bude iba na prídel. O týždeň už bolo v uliciach okolo 200.000 demonštrantov, po tom, ako kozáci a policajné zložky odmietli proti ľudu zasiahnuť, sa tento počet ešte zväčšil a ľudia začali rabovať obchody, hlavne predajne chleba. Demonštranti prenikli do centra mesta, pričom väčšina vojakov odmietla splniť rozkaz aby ich zastavili streľbou, dokonca vo Volynských kasárňach zastrelili svojho veliteľa, ktorý sa im vyhrážal vojenským tribunálom. V boľševickej mytológii sa táto udalosť uvádzala ako moment keď sa petrohradská posádka pridala k revolúcii. Ich odhodlanie pomôcť robotníkom však malo ako hlavný dôvod neochotu vojakov vrátiť sa na front. Davy zatiaľ vypálili budovu súdu, oslobodili väzňov z Petropavlovskej pevnosti a rozmlátili sídlo kriminálnej polície. Cestou sa asi trojtisícový dav zmocnil distilérky na Alexandrovskom prospekte a začal výdatnú konzumáciu skladových zásob. Po tom, čo sa Maxim Gorkij spolu s menševikom Suchanovom prešli okolo vypálených budov, budúci "otec socialistického realizmu" predpovedal, že revolúcia povedie k "ázijskému divošstvu."
Začiatkom marca, po značnom trucovaní, cár Mikuláš abdikoval a moc prešla do rúk "Provizórneho výboru členov Dumy pre obnovenie poriadku," ktorý už skôr uznali niektoré významné armádne osobnosti a nazývali ho "Dočasná vláda." Hneď na to bol z oslobodených robotníckych vodcov vytvorený "Petrohradský Soviet" na čele s výkonným výborom (Ispolkom), ktorý onedlho rozšíril svoj vplyv na celú krajinu pod názvom "Všeruský Soviet Robotníckych a Roľníckych zástupcov.
Nasledovalo niekoľko mesiacov chaosu. Dočasná vláda bola vládou len na papieri. Všetky kľúčové rozhodnutia o zákonoch, politickom systéme a vlastníctve pôdy mohli byť prijaté len po ustanovení Ústavného zhromaždenia, čo boľševivi úspešne odďaľovali. Zatiaľ vláda nemohla urobiť nič, čo by jej vopred neschválil Výkonný výbor Petrohradského Sovietu.
Profesor Miljukov, ktorý bol ministrom zahraničia Dočasnej vlády a chcel zachovať monarchiu, súhlasil s tým, aby sa V.I.Lenin vrátil zo svojho švajčiarskeho exilu do Petrohradu. Tiež intervenoval Kanadu, aby umožnila Levovi Trockému návrat domov z USA. Ako prví boľševickí exilanti sa však do Petrohradu z Krasnojarsku po Transsibírskej magistrále dostali Josif Stalin a Lev Kamenev.
Po zamietnutí niekoľkých šialených Leninových nápadov ako sa dostať do Ruska, situáciu zachránil menševik Julius Martov. Navrhol stretnutie s nemeckým zástupcom v Berne Gisbertom Freiherr von Romberg. Nemecký režim zaiste prijme akúkoľvek možnosť oslabenia ruskej obrany východného frontu pred vstupom USA do vojny. Lenin nemal problém s prijatím pomoci od triedneho nepriateľa. Ani s prijatím tajných fondov od nemeckej vlády na financovanie propagandy. Takže s pomocou tých istých imperialistov, ktorých chcel zvrhnúť, bol Leninovi a ďalším 31 revolucionárom pridelený údajne "zapečatený vlak," ktorý ich mal previezť cez Nemecko. Strážili ich dvaja pruskí dôstojníci. Okrem Leninovej manželky Nadeždy Krupskej a jeho údajnej milenky Inessy Armandovej tam bol aj vzdelaný a inteligentný revolucionár Karl Radek, ktorý sa pri odchode zo Švajčiarska Lenina opýtal na jeho pocity.
Dostal odpoveď: "O šesť mesiacov sa buď budeme hojdať na šibenici alebo budeme vládnuť.
Zdroj informácií: Antony Beevor - Russia.
Internet.
Pokračovanie Predtým, než vystrelila Aurora - 2. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
