ale aj ruská zahraničná politika.
Na jar 2006 sa Rusko rozhodlo potrestať Gruzínsko a Moldavsko za ich novú pro-západnú politiku. Zakázali z týchto krajín dovážať víno, z tej prvej tiež minerálnu vodu. Gruzínske úrady oznámili odhalenie ruskej špionážnej siete, na čo Rusko zareagovalo proti-gruzínskou kampaňou v plnom rozsahu. V priebehu jedného týždňa boli vykázaní všetci robotníci pôvodom z Gruzínska a, aby sa proces urýchlil, policajti obišli všetky školy a vypracovali zoznam detí s gruzínsky znejúcimi menami. Letecké spojenie s Tbilisi bolo prerušené.
V Poľsku nejakí bitkári zmlátili deti zamestnancov ruského veľvyslanectva. Putin v tom videl zámernú provokáciu na poníženie Ruska. Ako inak, začali proti-poľskú kampaň, ktorej súčasťou bol zákaz dovozu výrobkov z Poľska.
Na jar 2007 Rusko zameralo svoju pozornosť na Estónsko. Pod tlakom miestnych nacionalistov sa miestne úrady rozhodli presunúť pamätník Červenej armády a telesné pozostatky sovietskych vojakov z jedného z Tallinských námestí na vojenský cintorín. Rusky hovoriace obyvateľstvo Estónska začalo protesty, ku ktorým sa v momente pripojili "Naši" Vladislava Surkova a vyslali skupiny svojich členov do Tallinu, aby tam urobili čo najväčší protestný bordel. Zároveň sa pod tlakom ocitlo estónske veľvyslanectvo v Moskve. Ruská štátna televízia začala začala nazývať estónskych lídrov dedičmi nacizmu. Prevzal to aj Putin, ktorý na oslavách Dňa víťazstva 9. mája prehlásil: "Tieto nové hrozby, presne ako v Tretej ríši, ukazujú pohŕdanie ľudským životom a tú istú snahu ustanoviť výlučnú diktatúru nad celým svetom." Odkazoval tak na USA, čím ich v podstate prirovnal k nacistickému Nemecku. O päť mesiacov neskôr odsúdil EÚ za "robenie hrdinov z nacistov a ich stúpencov", pričom pod nimi myslel vlády Estónska a Lotyšska, ktoré obviňoval z porušovania práv rusky hovoriaceho obyvateľstva. Túto analógiu použil po prvý raz a na istý čas naposledy.
Oživil ju v roku 2014.
Vráťme sa ale do Gruzínska.
Badri Patarkacišvili, Berezovského obchodný partner, si na život v Anglicku nikdy poriadne nezvykol. Mal tam síce svoj luxus - autá, Downside Manor, no bol tam iba kvôli tomu, aby bol blízko Berezovskému, na rozdiel od ktorého sa nikdy nerád vyžíval na výslní verejnej mienky a v žiari novinárskej pozornosti.
V Gruzínsku to bolo presne naopak. Bol zďaleka najbohatším Gruzíncom a jeho osobný majetok bol násobne väčší než štátny rozpočet krajiny, takže si mohol dovoliť správať sa k Tbilisi ako ku svojmu hračkárskemu mestu. Vlastnil mestský futbalový klub, basketbalový tím, zábavný park a cirkus. V strede mesta vystaval moderné nákupné centrum. Vybudoval tiež obrovské rekreačné stredisko na pobreží Čierneho mora, zaviedol celoštátnu televíziu a rozhlasovú sieť. Keď vláda nebola schopná uhrádzať svoje platby za dodané energie, dvakrát zaplatil celý účet Tbilisi za elektrinu a plyn. Založil rôzne charitatívne projekty, financoval kláštor, ktorý sa ocitol bez financií. Keď sa niečo podobné v roku 2004 stalo gruzínskemu olympijskému výboru, nastúpil na miesto jeho predsedu a z vlastného vrecka zaplatil účasť ich športovcov na olympiáde v Aténach.
Bol celou dušou obchodníkom; videl, že Berezovského vojna s Kremľom ohrozuje ich investície, preto robil čo mohol, aby sa vyhol politickej dráme a venoval sa manažovaniu ich financií. Svoj záväzok nemiešať sa do politiky porušil až keď v jeho krajine v roku 2003 vypukli masové protesty proti skorumpovanému post-sovietskemu vedeniu. Vtedy začal financovať opozíciu. Nepokoje vyvrcholili v takzvanej ružovej revolúcii, ktorá zvrhla režim a k moci vyniesla Michaila Saakašviliho, ktorého hlavným bodom programu bol vstup Gruzínska do EÚ a NATO. Začala sa tým vlna "farebných" revolúcií, ktorá rozzúrila Putina a Badrimu vyniesla biľag nepriateľa Kremľa.
Jeho vzťahy so Saakašvilim však čoskoro nabrali nepriaznivý smer. Prezident predstavil sadu ekonomických reforiem, ktoré ohrozovali Badriho takmer monopolné postavenie v domácej ekonomike. Oligarcha odpovedal tým, že začal na novú administratívu útočiť v televízii aj v rozhlase, ktoré vlastnil.
V roku 2006 sa po celej krajine začalo vzmáhať nové protestné hnutie. Badri sa v tom čase začal snažiť urovnať spory s Moskvou, ktorá sa stále snažila zablokovať akýkoľvek majetok, patriaci jemu a zároveň Berezovskému. Vychádzal z predpokladu, že záujem jeho samotného, ako aj Moskvy je momentálne rovnaký: odstrániť prozápadnú vládu Gruzínska. Dúfal, že ak naleje do protestného hnutia dostatok peňazí, povedie to k ďalšej ružovej revolúcii. Trvalo osemnásť mesiacov, kým sa z protestov stálo ďalšie povstanie. Badri financoval desať opozičných skupín, ktoré stupňovali svoje útoky proti vláde. On sám stále viac útočil na Saakašviliho, označoval ho za "fašistu" a využíval svoju tv stanicu aby spôsobil vláde čo najviac problémov. V novembri 2006 sa demonštrácie v uliciach Tbilisi zúčastnilo niekoľko desiatok tisíc protestujúcich, ktorí požadovali odstúpenie prezidenta. Pohotovostné oddiely polície päť dní rozháňali davy, nakoniec vrazili do Badriho televízie a odpojili ju od vysielačov. Saakašvili obvinil Badriho z pokusu o prevrat s podporou Ruska, prokurátori ho obžalovali, takže sa veľmi rýchlo spratal do svojho luxusného anglického sídla. Gruzínsky prezident potom vyhlásil predčasné voľby s konaním v januári budúceho roka. Desiateho novembra Badri z Británie ohlásil svoj zámer kandidovať na funkciu prezidenta Gruzínska. Získal iba sedem percent hlasov.
Dvanásteho februára sa v Londýne stretol s právnikom a s Berezovským, aby prejednali spôsoby ako ochrániť ich obchodné záujmy v Gruzínsku. Po návrate domov na Downside Manor sa spolu s manželkou navečerali, no keďže sa cítil zle, odišiel do svojej izby, aby si ľahol spať. Už sa neprebral. Polícia vyhlásila, že po pitve nie je žiadny dôvod domnievať sa, že smrť bola zapríčinená cudzím zavinením.
V apríli 2008 sa konalo zasadnutie NATO v Bukurešti, kde mal byť Ukrajine a Gruzínsku pridelený štatút kandidáta na členstvo. Zdalo sa, že všetko bude v poriadku, bolo treba iba dotiahnuť pár maličkostí.
Prezidenti oboch krajín boli všetkými desiatimi za, problémy však boli na strane Nemecka a Francúzska, ktoré argumentovali, že Ukrajina ani Gruzínsko ešte nie sú pripravené na vstup do aliancie. Vo Východnej Európe to vyvolalo pobúrenie a obvinenie oboch západných veľmocí, že sú pro-ruské a pod vplyvom ruského plynu.
Nakoniec sa NATO dohodlo, že členstvo obom krajinám neponúknu, ale určite sa tak stane v budúcnosti. Saakašvili bol nasrdený, no ešte viac bol Putin. Podľa svedkov, ktorí sa stretnutia zúčastnili, Putin zúril, že: "Ukrajina ani nie je štát! Časť z nej leží vo Východnej Európe a tú druhú, významnejšiu, sme my dali ako dar! Ak Ukrajina vstúpi do NATO, urobí tak bez Krymu a východných oblastí! Jednoducho sa rozpadne!"
Vtedy tomu nikto nevenoval pozornosť. Myšlienka konfliktu medzi Ruskom a Ukrajinou sa všetkým zdala príliš absurdnou.
Pokračovanie Rusko vs. Gruzínsko. Druhá časť. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Heidi Blake - From Russia with Blood.
Mikhail Zygar - All the Kremlin´s Men.
