Problémy sa začali točiť okolo dvoch samozvaných republík, ktoré sa po roku 1990 odtrhli od Gruzínska a okrem Ruska a pár exotických krajín ich nikto neuznal - Abcházsko a Južné Osetsko.
Mimochodom, Suchumi v Abcházsku je Putinovým obľúbeným rekreačným strediskom.
Gruzínsko vyslalo svoje armádne jednotky k hraniciam s Južným Osetskom, zatiaľ čo Rusko navýšilo množstvo svojich v tomto miništáte, kde boli umiestnené od roku 1992 v súlade s rezolúciou OSN. Gruzínsko do oboch týchto oblastí vyslalo pozorovacie drony, ktoré boli zostrelené. Rusko v oboch regiónoch ustanovilo konzulárne služby. Gruzínsko to nazvalo anexiou a požadovalo, aby ruské mierové jednotky v tejto konfliktnej oblasti boli nahradené silami NATO.
V máji 2008 Rusko vyslalo svoje železničné vojsko do Abcházska, čo vyvolalo odsúdenie zo strany Európskej Únie, Ministerstva zahraničných vecí USA aj Organizácie pre Bezpečnosť a Spoluprácu v Európe. Saakašvili sa okamžite snažil spojiť s ruským prezidentom Medvedevom, ale znovu ho prepojili priamo k Putinovi. Podľa jeho vlastnej parafrázy mu ten povedal, že Západ si s tou deklaráciou môže vytrieť zadok. S Medvedevom sa napokon stretol až pri oslavách desiateho výročia premiestnenia hlavného mesta Kazachstanu do Astany. Nepomohlo mu to.
Z ďalších udalostí sa potom navzájom obviňovali. Veľmi pravdepodobne k nim okrem ruskej imperiálnej nadutosti prispela aj tvrdohlavosť gruzínskeho prezidenta.
V priebehu celého júla medzi Gruzínskom a Južným Osetskom prebiehali rôzne roztržky. Na začiatku mesiaca gruzínske jednotky obsadili strategické výšiny nad juhoosetským administratívnym centrom Cchinvali. Hneď potom, presne v momente, keď do Tbilisi pricestovala americká ministerka zahraničných vecí Condollezza Riceová, aby sa pokúsila upokojiť obe strany, sa v gruzínskom vzdušnom priestore objavili ruské stíhačky. Gruzínci prisľúbili, že ich nabudúce zostrelia. Nasledovalo americko-gruzínske vojenské cvičenie "Immediate Response 2008". Ako odpoveď Rusko uskutočnilo cvičenie "Kaukaz 2008", pri ktorom 8.000 vojakov a 700 kusov techniky nacvičovalo bojové operácie v Abcházsku a Južnom Osetsku.
Od začiatku augusta pokračovali roztržky s obeťami na oboch stranách. Siedmeho augusta Saakašvili vyhlásil jednostranné prímerie. Neskôr v noci mu však gruzínska rozviedka hlásila, že ruská 58. armáda prekročila tunel Roki, spájajúci Južné Osetsko s ruskou oblasťou Severné Osetsko, následkom čoho vydal armáde rozkaz zaútočiť na Cchinvali. Takto sa v deň otvorenia olympijských hier v Pekingu rozpútala vojna v plnej miere. Neskôr sa ukázalo, že ruské jednotky prešli cez tunel Roki zrejme o deň neskôr, než tvrdil gruzínsky prezident.
O tretej popoludní 8. augusta vysielala ruská televízia prejav prezidenta Medvedeva k národu, v ktorom oznámil začiatok operácie na "vynútenie mieru." Nenazval to vojnou, takže na to nepotreboval súhlas Rady Federácie, hornej komory ruského parlamentu.
Zatiaľ, čo Putin sledoval olympiádu, jeho tanky pokračovali v postupe smerom ku hlavnému mestu Gruzínska. 11. augusta ruské tanky dosiahli Gori, rodné mesto Stalina a blížili sa ku Tbilisi. Gruzínska vláda a prezidentská administratíva panikovali. Do vyjednávaní o podmienkach ukončenia konfliktu sa zapojil francúzsky prezident Sarkozy, ktorý kmital medzi Tbilisi a Moskvou. Ruskú inváziu po pár dňoch konečne odsúdili aj USA a 13. augusta ohlásili začiatok humanitárnej operácie. Do Gruzínska odletelo šestnásť nákladných dopravných lietadiel a cez Bosporskú úžinu preplávali lode americkej Šiestej flotily. Medvedev už predtým oznámil koniec operácie. Konflikt známy ako "Päťdňová vojna" skončil vzájomným obviňovaním z oboch strán; o rok neskôr už o tom takmer nikto nerozprával.
Rusko obviňovalo Gruzínsku stranu z genocídy osetského obyvateľstva. Jeho zástupca v OSN vykrikoval o desaťtisícoch obetí. O niekoľko rokov neskôr ruská vyšetrujúca komisia odhadla, že v Južnom Osetsku zomrelo len 162 ľudí. Počas prvých hodín vojny do Gruzínska vstúpilo 40.000 ruských vojakov. Ruské lietadlá bombardovali mestá Gori a Poti, po čom juhoosetské vojenské jednotky pod ruským krytím obsadili a vyrabovali Gori. V priebehu piatich dní v Gruzínsku prišlo o život 397 ľudí. O osemnásť mesiacov neskôr Rusko a Gruzínsko obnovili letecké spojenie a o dva roky Gruzínsko jednostranne zrušilo vízovú povinnosť pre občanov Ruska.
Na jeseň 2008 ruská štátna televízia vysielala program, v ktorom sa ľudí pýtali na najpopulárnejšiu osobnosť ruských dejín. Keď bolo v priebehu vysielania jasné, že bez najmenších problémov vyhrá Stalin, čo bolo priveľa aj pre Kremeľ, výsledky sfalšovali, a tak sa Stalin umiestnil na treťom mieste za hrdinom 13. storočia Alexandrom Nevským a reformátorom zo začiatku 20. storočia Pjotrom Stolypinom.
V Gruzínsku medzitým prijali rozhodnutie o odstránení Stalinovej sochy v Gori. Stalo sa tak až o dva roky pod rúškom tmy, aby nebodaj príliš nepobúrili verejnosť.
Post scriptum:
Po problémoch, ktoré Rusku spôsobila ukrajinská revolúcia v roku 2004, ale aj vznikajúce rozpory s Gruzínskym vedením a obavy z tamojšej revolúcie, panika ďalej narástla v roku 2005. V apríli bola ďalšia revolúcia, tentoraz v Kirgizsku, v jednej z najchudobnejších republík bývalého ZSSR. Protestujúci zvrhli prezidenta Askara Akajeva a vyrabovali jeho sídlo. Akajev ušiel do Moskvy, kde sa snažil presvedčiť vedenie o tom, že sa stal obeťou americkej košpirácie, nie obeťou obchodníkov, ktorí už mali dosť zdierania. Američania sa vyjadrili, že s tým nemajú nič spoločné. Ani nemali. Akajev im vyhovoval, pretože so súhlasom Putina im v roku 2001 dovolil blízko hlavného mesta krajiny Biškek vybudovať vojenskú leteckú základňu slúžiacu na útoky v Afganistane. Prezident Bush sa vyslovil, že víta túžbu Kirgizov po demokracii, čo si Kremeľ vysvetlil ako otvorené priznanie účasti USA pri udalostiach.
Kirgizská revolúcia sa takmer preniesla do susedného Uzbekistanu, najľudnatejšej republiky v Strednej Ázii. V uzbeckom meste Andidžan, ležiacom vo východnej časti krajiny, ktorá je od západnej časti oddelená pohorím, bolo zatknutých niekoľko obchodníkov a ich firmy boli protizákonne zhabané. Ich rodinní príslušníci sa zhromaždili na námestí, aby požadovali prepustenie. Čoskoro sa k nim pridalo takmer celé mesto. Protestujúci oslobodili uväznených a šéfovia miestnej samosprávy ušli z mesta. 13. mája 2005 začala do protestujúcich strieľať polícia. Občania mesta v obavách o svoje životy začali utekať smerom k hranici s Kirgizskom, ktorá bola vzdialená asi 20 kilometrov. Armádne jednotky, ktoré boli pozdĺž cesty rozmiestnené, začali na utekajúcich ľudí strieľať. Zabitých bolo podľa rôznych odhadov medzi 187 až 1.500 ľudí. Niekoľko tisíc sa však dostalo cez hranice do Kirgizska. Uzbecké úrady žiadali o ich vydanie ako teroristov, Kirgizstan ich však ako uprchlíkov poslal do krajín EÚ.
Ako prvý vodca, ktorému sa podarilo potlačiť farebnú revolúciu, sa uzbecký prezident Islam Karimov stal Putinovým hrdinom. Päť mesiacov po masakre Rusko a Uzbekistan podpísali dohodu, podľa ktorej v prípade ďalších pokusov o ohrozenie Karimovovho režimu mu Rusko poskytne vojenskú pomoc.
Pokračovanie 2008-2012 - bábkový prezident v Rusku. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Mikhail Zygar - All the Kremlin´s Men.
Luke Harding - Mafia State.
Heidi Blake - From Russia With Blood.
p.s. 2: nie úplne podľa skutočností, ale silno inšpirovaný Päťdňovou vojnou bol film: 5 Days of War 2011 DVD - YouTube
