Hranice jej rozšírenia sa zhodovali s hranicami krajiny a cár bol hlavou Ortodoxnej cirkvi. Revolúcia to všetko dramaticky zmenila. Vznikli dve cirkvi - jedna v Moskve pod kontrolou komunistov, známa ako Červená cirkev, druhá vznikla v Európe a potom v USA, ako Biela cirkev. Tá bola známa pod oficiálnym názvom "Ruská ortodoxná cirkev v zahraničí" a stala sa cirkvou ruskej emigrácie. Stelesňovala ideu "iného Ruska", kam patrili intelektuáli, umelci, priemyselníci, spisovatelia, armádni dôstojníci; elita neskompromitovaná spoluprácou s komunistami. Bola to imaginárna, ale veľmi príťažlivá idea, a to aj pre mnohých, ktorí žili v oblasti Červenej cirkvi.
Putin chcel jednotné Rusko. Neznášal jeho alternatívne verzie.
Keď v roku 2001 Putin navštívil USA, stretol sa v Bielom dome s prezidentom Bushom, bol vrelo privítaný v Kongrese a potom bola na jeho počesť v budove ruského veľvyslanectva usporiadaná veľkolepá recepcia, kam bolo pozvaných 250 hostí, väčšinou patriacich k smotánke amerických podnikateľov alebo k prominentným ruským emigrantom - umelcom, spisovateľom, športovcom. Všetci boli z neho vo vytržení. Samotný Putin si stretnutie užíval ešte viac, než Svetový kongres rodákov, ktorý sa len pred mesiacom konal v Moskve. Teraz tu boli ľudia, na ktorých ozaj záležalo.
Očakával však ešte jedného dôležitého hosťa. Veľvyslanectvo pozvalo na recepciu Metropolitu Laurusa, hlavu Bielej cirkvi. Putin sa s ním chcel stretnúť a pozvať ho na návštevu Ruska.
Zatiaľ, čo Boris Jeľcin o náboženstve toho veľa nevedel, Putin hneď od začiatku dával najavo, že je hlboko nábožensky založený. Neváhal toto svoje tvrdenie použiť ako nástroj, aby si získal dôveru svetových politikov.
Tí, ktorí si niečo pamätajú vedia, že ľudia v bývalej ČSSR, ktorí navštevovali kostol, hodiny náboženstva alebo inak prejavovali náboženské cítenie, prakticky nemali šancu dostať sa na dobré univerzity podľa vlastného výberu, minimálne im to bolo čo najviac sťažené. Ľudí, ktorí sa zúčastňovali náboženských pútí, do Levoče alebo inde, fotografovali príslušníci ŠTB. Moja mama mala ako učiteľka ZDŠ prikázané navštevovať rodiny svojich žiakov, ktorí boli prihlásení na náboženskú výuku a presviedčať ich, aby svoje dieťa odhlásili...
Keby Vladimír Putin prejavil čo i len štipku nábožnosti, nikdy by nemal šancu dostať sa na univerzitu a už vôbec nie do služby v KGB.
Oficiálne bola cirkev v Rusku odlúčená od štátu, takže striktne povedané, nebolo na Putinovi, aby pozval nejakého cirkevného vodcu na návštevu krajiny.
Ortodoxná cirkev v Moskve bola veľmi citlivá na prítomnosť hláv iných cirkví v Rusku. Celú krajinu pokladá za svoje výhradné územie (70-80% ruských veriacich sa hlási k ortodoxii) a žiarlivo ju chráni pred konkurenciou. Pápež Ján Pavol II sa celé roky snažil o pozvanie do Ruska, no nepodarilo sa mu to. Vzťah medzi Bielou cirkvou a Ortodoxnou crikvou v Rusku bol ešte viac napätý. Správali sa ako dvaja bratia, ktorí nielenže si neveria, ale navzájom sa podozrievajú zo zrady.
Biela cirkev bola založená v máji 1919 nesúrodou skupinou príslušníkov ortodoxnej hierarchie, ktorí ušli pred hrôzami občianskej vojny. O dva roky neskôr vybudovali svoje centrum v Srbsku, v roku 1951 se cirkevní vodcovia presťahovali do New Yorku a už tam ostali. Potomkovia emigrantov z prvej vlny patriacich k Bielej cirkvi si vždy boli blízki. Platilo to aj o prominentnej rodine Borisa Jordana, ktorý v ďalšom priebehu zohral významnú úlohu. Pochádzal zo starej ruskej šľachtickej rodiny. Pretože jeho otec Alexej bol počas Druhej svetovej vojny príslušníkom Bielych kadetov a Ruských ochranných zborov v Srbsku, ktoré boli na strane Wehrmachtu, po jej ukončení rodina ušla do Nemecka a nakoniec do USA. Alexej sa dal na bankovníctvo a po desaťročia pomáhal spravovať financie Bielej cirkvi. Keď sa jeho syn Boris začiatkom deväťdesiatych rokov vybral do Ruska, aby zarobil balík peňazí v kapitalistickom Rusku, zostal v blízkom spojení s otcom, pričom veľmi dôležitým preňho ostal aj hlboký vzťah k Bielej cirkvi.
Po VOSR boľševici útočili na kňazov, ktorí tam ostali a zničili väčšinu kostolov v krajine. Zdevastovaná Cirkev bola nútená uznať sovietsku vládu a prispôsobiť sa jej. Počas ďalších 70 rokov považovala Biela Cirkev tú moskovskú za skorumpovanú spoluprácou s úradmi a oprávnene verila, že je na všetkých úrovniach preniknutá agentmi KGB. Ortodoxní kňazi v Moskve, na druhej strane, hľadeli na Bielu cirkev so zmesou závisti a podozrievania. Zblíženiu neprospelo ani to, že si niekedy boli blízke aj geograficky. V New Yorku má Červená cirkev centrálu v katedrále Svätého Mikuláša, Biela cirkev je vzdialená iba sedem minút chôdze.
Vladimír Putin, bývalý dôstojník KGB na návšteve v New Yorku, podnikol bezprecedentný krok: pozval hlavu Bielej cirkvi na ruské veľvyslanectvo, na svoje územie. Nebol to iba prejav slušnosti. Nielen, že chcel Laurusa dostať na svoju stranu, chcel na ňu dostať aj to "iné Rusko". Laurus však pozvanie neprijal a Putinovi bolo jasné, že to chce diskrétnejší prístup, možno jemné potlačenie od niekoho vnútri, kto by Cirkev presvedčil na zmierenie sa s Ruskom. Túto osobu našiel v osobe Borisa Jordana (bude o ňom reč ešte aj v inom článku). Stretol sa s ním neskôr v Moskve medzi štyrmi očami. Okrem iného mu povedal: "Verím, že spojenie Cirkví je veľmi, veľmi dôležitou záležitosťou. Jednou z najdôležitejších vecí, ktoré môžete urobiť, oveľa dôležitejšie než čokoľvek, čo robíte v televízii alebo v biznise, je pomôcť pri spojení oboch Cirkví."
Jordan bol nadšený. Bol späť v hre.
Pokračovanie Ruský ortodoxný kresťan (?) šéfom FSB? 2. časť. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Andrei Soldatov, Irina Borogan - The Compatriots.
Mikhail Khodorkovsky - The Russian Conundrum.
