Rýchlo sa začalo šíriť do zvyšku ríše. Pre rímsku elitu bolo iba inou formou judaizmu, problematickou sektou, čudnou poverou, ktorej veriaci robili zvrátené veci. Okrem zriedkavých nepokojov spôsobených kresťanskými misionármi, rímski historici prejavovali o kresťanstvo iba minimálny záujem.
Publius Cornelius Tacitus (cca 56-117 n.l.) - rímsky senátor a historik je mnohými považovaný za jedného z najväčších antických rímskych historikov, nielen kvôli kvalite jeho písomného prejavu, ale aj pre jeho dôsledné využívanie archívnych záznamov, oficiálnych správ a svedectiev súčasníkov. Ako rímsky senátor mal špeciálny prístup ku všetkým týmto materiálom. Napísal dve významné historické diela - Letopisy (Annales) a Dejiny (Historiae). Obe sa zachovali iba v útržkoch. Obe tiež obsahujú zmienky o kresťanstve. Tieto pasáže sa všeobecne považujú za autentické. Sú písané jeho unikátnym štýlom. Okrem toho, jeho zreteľné nepriateľstvo voči kresťanstvu v týchto pasážach svedčí o ich autentickosti, pretože žiadny kresťan by pri ich neskoršej interpolácii nevyfabrikoval také pohŕdavé vyjadrenia.
Tacitus spochybnil aj dodnes sa vracajúce tvrdenie, že kresťanstvo a zvlášť evanjeliá sú iba starovekým falzifikátom, ktorý vznikol zmiešaním rôznych pohanských mýtov a tajomných náboženstiev s judaizmom. Mal všetky predpoklady na to, aby podobné tvrdenia vyvrátil. V roku 88 sa stal členom kňazskej rady známej ako Quindecimviri sacris faciundis. Jej úlohou, okrem iného, bolo aj dozeranie nad nerímskymi náboženstvami v ríši. Tacitus bol preto veľmi dobre informovaný o všetkých pohanských mýtoch a náboženstvách. Jeho stručná zmienka o kresťanstve však ani v najmenšom nenaznačuje, že túto vieru považoval iba za ďalšie náboženstvo založené na mýtoch a legendách. Presne naopak. Pôvod kresťanstva nachádza v „Christovi”, osobe, ktorú uznáva ako skutočnú. Ježiša uvádza ako reálnu osobu, ktorá „počas vlády cisára Tiberia utrpela extrémny trest z rúk jedného z našich prokurátorov, Piláta Pontského". Tiberius vládol v rokoch 14-37 n.l. Pilát bol prefektom Judey v rokoch 26-36 n.l.
Plinius Caecilius Secundus (Plínius mladší, 61-112 n. l.), rímsky guvernér Bitýnie a Pontu, čo je v dnešnom Turecku, rozpráva o kresťanoch vo svojom liste cisárovi Trajánovi. Žiada ho v ňom o radu, čo má s kresťanmi robiť. Uvádza, ako viedol svoje vlastné vyšetrovanie, pri ktorom zistil, že sa nezdá, aby robili niečo, čo si zasluhuje najvyšší trest. Zistil to od jedného bývalého kresťana a od dvoch diakoniek, ktoré boli pri vyšetrovaní mučené. Píše, že kresťania sa schádzajú v stanovený deň v týždni a spievajú Kristovi ako Bohu. Jeho vyšetrovanie teda odhalilo, že kresťania už okolo roku 112 vo svojej liturgii uctievali Ježiša ako Boha. Plíniovo svedectvo ukazuje nielen, že rané kresťanské obrady boli liturgické, ale boli aj sakramentálne (posvätné). Podľa neho sa kresťania zaväzovali sľubom (dicere secum invicem seque sacramento) nespáchať krádež, lúpež ani cudzoložstvo, neporušiť sľub, neklamať, nepodvádzať, nezatajiť im zverené peniaze, keď si ich majiteľ chcel vyzdvihnúť.
Prečo by teda kresťania, ktorí boli takí úzkostliví, keď išlo o klamanie alebo podvádzanie, propagovali podvod, teda prečo by tvrdili, že ich „neprimeraná povera" (= ich viera v zmŕtvychvstalého Ježiša ako Božieho syna) je založená na pravde?
Aj keď Plínius nenašiel proti kresťanom nič, čo by stálo za trest smrti, neznamená to, že chcel, aby sa ich prenasledovanie zastavilo. Naopak, videl to ako dobrú vec, pretože sa zdalo, že spomalilo alebo dokonca zvrátilo nárast počtu kresťanov v jeho provincii, ktorý ovplyvňoval nielen mestské, ale aj vidiecke časti. Preháňal, alebo čelil skutočnému problému?
Odpoveď je v posledných riadkoch jeho listu. Pohania, teda vyznávači rímskeho náboženstva, po konvertovaní na kresťanstvo prirodzene opustili pohanské uctievanie, s čím opustili aj rímske chrámy. Čo však trhy so zvieratami, ktoré dodávali obete pre pohanské rituály? Čo sa s nimi stalo? Logicky došlo k náhlemu a brutálnemu poklesu predaja, čo malo značný vplyv na miestnu ekonomiku.
Potlačenie kresťanstva bolo teda výhodné pre biznis Rimanov. Plínius nepreháňal, keď v liste cisárovi písal o pozoruhodnom náraste kresťanstva. Musel sa vysporiadať s reálnym problémom.
Gaius Suetonius Tranquillus, rímsky historik (cca. 69-122 n.l.) napísal dielo „Životy cisárov”, ktoré bolo akýmisi kronikami životov dvanástich po sebe nasledujúcich rímskych vládcov od Cézara po Domiciána. Bol tiež priateľom Plínia Mladšieho. V knihe venovanej cisárovi Klaudiovi (vládol v rokoch 44-54 n.l.) uviedol krátku vetu spomínajúcu kresťanov: „Klaudius vyhnal z Ríma všetkých Židov, ktorí ustavične vyvolávali nepokoje kvôli nejakému Krestovi”. Toto vyhnanie sa uskutočnilo v roku 49 n.l. Tým nevdojak potvrdzuje, aj keď iba niekoľkými slovami, existenciu misionárskej aktivity kresťanov v Ríme okolo roku 49 a ich rozpory so Židmi v otázke Mesiáša, ktoré viedli k nepokojom a k ich vyhnaniu z Ríma.
Pokračovanie Svedkovia protistrany, časť tretia - skoré židovské a rabínske spisy. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Gary Michuta - Hostile Witnesses.
