Vo februári 1956 predniesol nový sovietsky vodca Nikita Chruščov na uzavretom zasadaní XX. zjazdu KSSZ štvorhodinový prejav, v ktorom odsúdil kult Stalinovej osobnosti a jeho zločiny. V priebehu niekoľkých rokov sa uvoľnila štátna kontrola v mnohých oblastiach, vzniklo mnoho neformálnych voľnomyšlienkarských skupín, intelektuálskych, umeleckých aj nacionalistických. Netrvalo to však dlho. V roku 1964 bol Chruščov vypudený zo svojej funkcie Leonidom Brežnevom, ktorý reformy, alebo aspoň snahu o ne, ukončil. Na jeseň 1965 sa na Ukrajine a v Rusku začalo zatýkanie intelektuálov, vrátane spisovateľov a cenzúra opäť zosilnela.
Jedna črta z daného obdobia však prežila. Obeh necenzúrovaných informácií sa stal podstatnou, ak nie najhlavnejšou časťou disidentského hnutia. V jeho jadre bolo rozširovanie a kopírovanie rukopisov známych ako samizdat (v prekl. vlastný náklad), ktoré zahŕňali široký rozsah materiálov: zakázanú literatúru, spoločenské a politické komentáre, otvorené listy, Solženicynove romány a od roku 1968 cca do roku 1983 aj "Kroniku súčasných udalostí", ktorá upozorňovala na porušovanie ľudských práv v Sovietskom zväze.
Boľševici vždy chceli, aby noviny masy mobilizovali, nie aby ich informovali. Nemohli tolerovať nezávislú tlač. Mnoho desaťročí nemali sovietski občania na výber, čo budú čítať či počúvať. Noviny a televízia boli vopred cenzúrované hlavným Direktoriátom na ochranu štátnych tajomstiev v tlači, známym pod akronymom Glavlit, ktorý sa zodpovedal priamo Rade ministrov. Od marca 1961 bol poverený kontrolou komunikácií (telex a telefón) zahraničných dopisovateľov so sídlom v Moskve. Ďalší vládny úrad - Goskomizdat - cenzuroval poéziu a inú autorskú literatúru. Rozhlasové prijímače boli rušené a okolo hraníc boli postavené desiatky rušiacich staníc. Ich počet neustále rástol. V roku 1949 sa 350 krátkovlnných rušičiek snažilo blokovať rozhlasové vysielanie zo Západu. V roku 1950 ich bolo 600, v 1955 okolo 1.000 a asi 700 v krajinách východného bloku. To všetko preto, aby sovietskym občanom nedovolili prijímať rozhlasový signál zo 70 západných vysielačov. V roku 1986 mal Sovietsky zväz 13 výkonných rušičiek s dlhým dosahom a v 81 mestách ďalšie, miestne rušičky, dohromady ich bolo 1300. Rušenie rozhlasového signálu zastavil až v novembri 1988 Michail Gorbačov.
Až do roku 1962 bol každý šťastný vlastník v Sovietskom zväze vyrobeného rádia povinný zaregistrovať ho na príslušnom úrade, KGB požadovala, aby boli vzorky písma z každého písacieho stroja uložené pre prípad nutnosti identifikovať stroj a osobu, ktorá písala "protištátne" samizdaty. Aj obyčajný kontakt a výmena informácii s cudzincami boli zakázané. Existovalo veľké množstvo uzavretých miest, kam cudzinci nemali prístup, ak sa nejakí šťastlivci dostali z krajiny von, museli sa pohybovať v skupinácha aby sa zabránilo akýmkoľvek kontaktom s domácimi. V každej takej skupine boli nasadení agenti KGB. (Moja 83-ročná mama mi doteraz rozpráva o problémoch, ktoré mala, keď sa v polovici šesťdesiatych rokov s kolektívom učiteľov dostala na poznávaciu "exkurziu" na Ukrajinu, s doručením darčeka v podobe oblečenia pre známu jej sestry).
Každý v ZSSR poznal frázu "To nie je na telefonický rozhovor", ktorá vyjadrovala želanie prediskutovať niečo osobne, pretože by mohol načúvať aj niekto iný. Niekto iný bol štát a jeho obrovská sieť informátorov.
Ed Fredkin bol vedúcou autoritou na počítače na Massachusetts Institute of Technology. Roky sa snažil o budovanie kontaktov v sovietskej komunite vedcov. V roku 1982 odcestoval do Moskvy, aby sa tam zúčastnil konferencie fyzikov, a aby ich krajinu "nakazil osobnými počítačmi." Vo výpočtovom centre sovietskej Akadémie vied sa stretol s nukleárnym fyzikom Jevgenijom Velichovom, ktorý bol zástupcom riaditeľa Kurčatovovho ústavu jadrovej energie a viceprezidentom Akadémie vied. Ten Fredkinovi zariadil príhovor k vedcom v prezídiu Akadémie. Zanechal tam hlboký dojem. Hneď na ďalší deň sa Velichov vybral do centrály Ústredného výboru KSSZ, kde mal dohodnuté stretnutie s Jurijom Andropovom, ktorý zastupoval stále viac chorého Brežneva. V Ústrednom výbore mal na starosti ideológiu. Velichov ho chcel presvedčiť, aby zrušil prekážky, ktorým čelil pri zavádzaní osobných počítačov v ZSSR. Podarilo sa mu ho presvedčiť, aby sa v rámci Akadémie vied vytvorilo oddelenie informačných technológií a výpočtových systémov. V tom čase si nikto, už vôbec nie Andropov, nemyslel, že by osobné počítače mali byť prístupné sovietskym občanom.
Zatiaľ Fredkin v USA pracoval na tom, aby bola zrušená kontrola vývozu osobných počítačov do ZSSR. Založil firmu "Computerland USSR", zavolal Velichova a oznámil mu, že ak by niekto objednal malé množstvo osobných počítačov IBM, zabezpečil by ich dodanie. Velichov okamžite vystavil objednávku a "Computerland USSR" objednala 60 počítačov od IBM v Európe. Vo výpočtovom centre Akadémie vied vyrobili čipy, ktoré by počítačom umožnili zobrazovať texty písané v azbuke. Fredkinova firma počítače v Európe upravila, obdržala povolenie od amerických úradov a dodala ich do Akadémie vied.
Pomerne ďaleko na sever od Moskvy sa na ploche asi sto hektárov nachádza Kurčatovov inštitút. Odjakživa to bol uzavretý, extrémne dobre strážený priestor. Okrem práce na vývoji ruských jadrových zbraní sa tu umiestnení vedci zaoberajú mnohými dôležitými obrannými projektmi od jadrových ponoriek po laserové zbrane. Celé to dozorovala KGB. Jevgenij Velichov tu pracoval ako riaditeľ od roku 1988 až do 2008. Inštitút sa tešil z výhod, aké neboli umožnené žiadnemu z iných, aj menej dôležitých pracovísk. Zamestnanci mali dovolené kontakty so zahraničím, vrátane služobných ciest, vo veľkom využívali fakt, že sovietsky štát ich prácu vysoko oceňoval a zúfalo potreboval. Dovolili si dokonca pozývať na stretnutia disidentských spisovateľov, vrátane Solženicyna v roku 1966. Bolo to súčasne miesto, kde fyzici a programátori po prvýkrát pripojili Sovietsky zväz k Internetu.
V polovici osemdesiatych rokov Sovietsky zväz v počítačovej revolúcii za Západom zúfalo zaostával. Mali problémy s výrobou čipov a ich osobné počítače boli iba úbohou napodobeninou západných modelov. V roku 1985 bol tridsaťštyri ročný Alexej Soldatov menovaný za riaditeľa Výpočtového strediska Kurčatovovho ústavu. Ústav už vtedy zozbieral tím skúsených programátorov, ktorí sa snažili prispôsobiť operačný systém UNIX pre potreby Sovietskeho zväzu. V roku 1984 predstavili jeho prvú upravenú verziu. Človekom, ktorý viedol tím programátorov, bol tridsaťjeden ročný Valerij Bardin. Keď sa o práci tímu dozvedel Soldatov, navrhol postaviť v inštitúte počítačovú sieť založenú na Unixe.
Počas nasledujúcich štyroch rokov Bardinov tím vybudoval ruskú verziu Unixu a aplikoval ju na sieť. Nazvali ju Demos. Dostali za to cenu od vlády, čo sa ale muselo utajiť. Tak ako aj ich práca. Soldatov presvedčil vedenie, aby zakúpilo vybavenie potrebné pre vybudovanie siete, odôvodnil aj to, že vďaka rozlohe inštitútu bude lepšie, ak sieť nebudú tvoriť počítače iba v budove výpočtového strediska, ale ak bude spájať rôzne budovy v areáli. Po čase sa skupina rozdelila na dva tímy. Programátori chceli využiť možnosti, ktoré ponúkala Gorbačovova perestrojka a založili "družstvo" ako prvý povolený druh biznisu. Chceli predávať Demos, preto sa vysťahovali z Inštitútu do budovy na rieke Moskva. V roku 1989 svoje družstvo nazvali "Demos". Druhá skupina, vedená Soldatovom, zostala vo výpočtovom stredisku inštitútu. V roku 1990 začali uvažovať o možnosti spojenia Inštitútu s inými výskumnými centrami krajiny. Plánovanú sieť po určitom čase nazvali "Relcom". V auguste toho roka sa sieť stala skutočnosťou, keď sa uskutočnilo spojenie Kurčatovovho inštitútu v Moskve a Inštitútu informatiky a automatizácie v Leningrade. Neskôr boli pripojené aj výskumné centrá v Dubne, Serpuchove a Novosibirsku. Sieť používala iba obyčajné telefónne linky, preto si prostredníctvom nej mohli vymieňať iba obyčajné emaily.
Čoskoro potom Soldatov zašiel za Velichovom, aby mu pomohol vytvoriť celoštátnu sieť, ktorá by spojila najdôležitejšie výskumné centrá krajiny medzi sebou a so zahraničím. Dokonca mu ponúkol, že na spojenie použije svoju osobnú telefónnu linku, pretože tá jediná bola schopná uskutočňovať medzinárodné hovory. Velichov napokon súhlasil a dokonca im pomohol zohnať modemy.
Koncom augusta 1990 sa uskutočnilo prvé spojenie Sovietskeho zväzu s globálnym internetom, keď si programátori z Kurčatovovho ústavu vymenili emaily s univerzitou v Helsinkách. Hneď po tom im bol udelený prístup k európskej sieti EUnet.
Devätnásteho septembra jeden zo skupiny programátorov, Vadim Antonov, v mene sovietskych užívateľov Unixu zaregistroval doménu ".su".
A začala sa nová éra.
Pokračovanie "Ucho" na ruský spôsob. 3. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Andrei Soldatov, Irina Borogan - The Red Web.
