Tento rok bol v ukrajinskej politike pomerne pokojný. Prezident Janukovič cestoval po Európe a presviedčal naivných európanov, že sa skutočne chce pripojiť k EÚ. Všetci jeho predchodcovia - Kravčuk, Kučma aj Juščenko tiež plánovali dostať Ukrajinu do Európy. Teda aspoň teoreticky. Bol tu ale praktický aspekt celej tejto záležitosti. Nielen Janukovič, ale celá jeho rodina, celá vláda, celá elita ukrajinských oligarchov a tých, ktorí sa na nich prisali ako pijavice v skutočnosti chceli byť časťou Európy, avšak iba počas dovoleniek, prípadne aj preto, aby skontrolovali účty, ktoré mali v tamojších bankách.
Prístup do EÚ vyžadoval ako prvý krok podpísanie Asociačnej dohody medzi Ukrajinou a EÚ. Jednania o tejto dohode sa začali už v roku 2007 počas Juščenkovho prezidentovania. Nová dohoda mala nahradiť pôvodnú o partnerstve a spolupráci medzi obidvomi stranami, zaviesť systémové sociálne a ekonomické reformy na Ukrajine a rozsiahle prispôsobenie ukrajinských zákonov pravidlám a normám EÚ. Text dohody nezmieňoval nič o pripojení Ukrajiny ako plnohodnotného člena EÚ ani túto možnosť neodmietal v budúcnosti. Podpísanie tohto dokumentu vyzdvihlo vzájomné vzťahy na vyššiu úroveň, mnohí Ukrajinci však verili, že dohoda znamená plnú európsku integráciu.
Dôležitou časťou dohody bolo vytvorenie zóny voľného obchodu, čo značne znervóznilo priemyselných bossov blízkych Kremľu. Rusko videlo túto možnosť ako hrozbu, pretože pripojenie k EÚ bolo nezlučiteľné s pripojením sa k jeho vlastnej colnej únii v rámci Spoločenstva nezávislých štátov, ktorému Rusko dominovalo. Rusko a jemu naklonené ukrajinské podnikateľské kruhy, napríklad "Ukrajinská voľba" vedená bývalým šéfom štábu prezidenta Kučmu Viktorom Medvedčukom či dlhoročným Putinovým spolupracovníkom z KGB/FSB generálom Marčukom, sa okamžite aktivizovali. Začali masívnu propagandistickú kampaň tvrdiac, že podpísanie Asociačnej dohody s EÚ zruinuje ukrajinskú ekonomiku, pretože povedie k značnému zmenšeniu obchodu a ekonomických vzťahov s Ruskom. Zároveň sa v Rusku tvrdilo, že vytvorenie zóny voľného obchodu na Ukrajine povedie k pašovaniu lacných západných výrobkov a tým negatívne zasiahne ruských výrobcov.
Napriek tomu všetkému väčšina populácie Ukrajiny verila, že vláda má skutočne zámer sledovať cestu integrácie s Európou a podporovala túto myšlienku. Janukovič mal podpísať Stabilizačnú a asociačnú dohodu podobnú tej, ktorú podpísali niektoré balkánske krajiny. Jediný rozdiel bol v tom, že Ukrajina ju mala podpísať v dvoch fázach: najprv politickú, potom ekonomickú časť. Obidve zahŕňali množstvo podmienok, dodatkov, výnimok, ktoré celú vec komplikovali. Ale komplikovanou bola aj situácia v samotnej krajine. Ekonomicky, politicky, pokiaľ ide o hospodárstvo, kvalitu produktov aj právny systém.
Aj napriek všetkým týmto prekážkam na konferencii zástupcov členských krajín Spoločenstva nezávislých štátov v bieloruskom Minsku v októbri 2013 Janukovič stále rozhodne opakoval, že "Hlavnou prioritou Kyjeva je podpis Asociačnej dohody medzi Ukrajinou a EÚ. Táto záležitosť je mimo diskusie." Z Minska sa však vrátil ako vymenený. Počas dôverného stretnutia mu tam Putin dal ponuku, aká sa neodmieta.
Po návrate do Kyjeva si Janukovič zrazu spomenul na nerozlučné bratstvo ruského a ukrajinského ľudu a prehlásil, že na podpísanie Asociačnej dohody potrebuje viac času. Zároveň spolu s vládou krajiny začali s EÚ rozhovory o finančnom balíku, ktorý by Ukrajina potrebovala v prípade pripojenia k Únii. Sumy boli astronomické, v podstate absolútne nereálne. Ukrajinská vláda pri jednaniach tvrdila, že straty pri obchode s Ruskom by po vstupe do EÚ dosiahli výšku 150 až 500 miliárd dolárov, podľa drastickosti sankcií či bojkotu Ukrajiny zo strany Ruska. Takúto astronomickú sumu Európa v žiadnom prípade nemohla poskytnúť. Do vzniknutého priestoru sa ako záchranca a dobrodinec Ukrajiny vložil Putin, ktorý jej vláde ponúkol pôžičku vo výške 15 miliárd dolárov a značné zníženie ceny plynu v prípade, ak odmietne integráciu s Európou.
Po stretnutí v Minsku začal predseda ukrajinskej vlády Azarov vytvárať verejnú mienku v úplne inom smere. Vysvetľoval aký zlý život by bol bez Ruska a aká neistá budúcnosť Ukrajiny v Európe. Niečo z toho bola pravda. Asociačná dohoda nezaručovala automatický vstup do EÚ. Obzvlášť program "Východné partnerstvo", prijatý na základe iniciatívy Poľska a Švédska na spoluprácu s post-sovietskymi krajinami, ako napríklad Arménsko, Azerbajdžan, Bielorusko, Gruzínsko a Ukrajina. Asociačná dohoda neznamenala dohodu na členstve v EÚ, znamenala iba to, že krajina, ktorá takúto dohodu nemala, nemohla ani dúfať, že sa o jej členstve v EÚ bude niekedy vôbec jednať.
Rokovania s európskymi partnermi o poskytnutí vyššie uvedenej grandióznej sumy neviedli nikam. Ruský sľub pätnástich miliárd viedol k prvej platbe troch miliárd dolárov.
A potom sa začal Euromajdan.
Pokračovanie Ukrajina - prelomový rok 2014. 2. časť- Euromajdan. - Anton Kovalčík - (blog.sme.sk)
Zdroj informácií: Yuri Felshtinsky, Michael Stanchev - Blowing up Ukraine.
Mikhail Zygar - War and Punishment.
